Paldiny

Dnes je tomu už celá dekáda, čo vydala rocková kapela z malého mesta plného topoľov svoj debutový album. Tryamera, z gréčtiny vo voľnom preklade "tretí deň", datuje svoj vznik v auguste 2007, o čo sa zaslúžili jej budúci textári bubeník Kubo a spevák Vlado. Postupne si do kapely našli cestu ďalší členovia, dokonca klávesáčka, pričom každý z nich dovtedy nôtil iný štýl hudby. V skúšobni sa spočiatku ozývali piesne domácich a zahraničných interpretov, ktoré pomerne rýchlo nahradila vlastná tvorba a už do pol roka od vzniku prvej skladby mala Tryamera pripravený playlist zložený z dvanástich piesní v rodnom jazyku. Ešte predtým ako si kapela vyskúšala príchuť pódia, zavítala do Profisoundu. Výsledkom toho bolo live demo bez publika, ktoré majú v pamäti už iba pamätníci. Ostatným zostáva len veriť poslednému dochovanému názoru, že sa do nahrávok nepodarilo vniesť skutočnú energiu skladieb. To bol aj dôvod, prečo sa takéhoto projektu kapela viac nezúčastnila. Deň D nastal 11.4.2008, kedy maratón koncertov odštartoval kultúrny dom v Tovarníkoch. Toto obdobie sa nieslo tiež v duchu prvých zmien v zostave, sťahovania sa do nových priestorov, ale čo bolo podstatnejšie neustával tok nápadov a vystúpení. Rannej tvorbe nosí pamiatku kvarteto demo nahrávok z obdobia 2008-2010. Za zmienku stojí tabakom nasiakla Vdýchni ma do seba, ktorá nechýbala na jedinom koncerte a svoje miesto si zastala aj v repertoári topoľčianskeho rádia Yes. Nie darmo bola u väčšiny tou najobľúbenejšou. Možno aj preto, že vznikla ako prvá v improvizovanej chvíli na skúšobni a to dokonca ešte predtým ako sólový gitarista Jožo prišiel s názvom skupiny. Na frekvencii 102.9 sa objavil aj druhý hit onej doby Prázdny dážď, ktorý sa časom dočkal i vkusnej piano verzie. A nakoľko mala kapela v repertoári viacero kandidátov súcich na zvečnenie, sa rozhodla na jeseň 2011 vložiť plody svojej práce do rúk Hlohoveckého štúdia Exponent, kde vznikol pod krídlami producentov Tomáša Kmeťa a Sancheza debutový album Zo všetkých strán.

Obal tohto albumu zaujme nápadom prekryť oči hlavným aktérom, čo navodzuje akýsi inkognito efekt. Pod ten sa podpísal umelecký fotograf Marek Rehák. Taký booklet s textami by ste tu ale hľadali márne. Kapela len sucho odkazuje na stránku, aká už roky neexistuje. Album otvára apel fanúšikom Buď so mnou, ktorý zaujme tvrdým riffom v úvode, no zatiaľ iba pripravuje pôdu pre väčšie zárezy. A jeden taký prichádza s nasledujúcou Karanténou. Tá je svojim surovým výrazom a nasrdeným textom o zamorenom svete navôkol hard rockovou pomazánkou v tom najkrajšom zmysle slova. Po tomto nakopnutí sa kapela trochu upokojí a ukáže aj melodickejšiu tvár. Stane sa tak v potencionálnom hite albumu s názvom Vážky. Pieseň vypovedá o sklamaní sa v láske, ktoré skôr či neskôr postihne každý vzťah a dá výstrahu pred tým budúcim. Hudobne je skladba príťažlivá pre koncerty, v upravenom formáte jej chceli nechať priestor aj na druhom albume, ale nepredbiehajme, to bude za trochu iných okolností. Skladba číslo štyri nesie príznačný názov Slová sú zbytočné. Ono sa kapela moc netajila tým, že niektoré texty boli dokončené za päť minút dvanásť, nakoľko chceli prísť tiež s niečím, čo fanúšikovia ešte nepočuli. Osobne by som si k nastolenému tempu vedel predstaviť pochodujúcich vojakov a nie vlhkú broskynku, ale beriem, chalani boli mladí, nevybujačení a času nebolo nazvyš. Pod hladinou je opäť skladba s hlbším významom a potešili v nej meniace sa tempá v slohách. Text hovorí o snívaní, tiež o závisti a sklamaní, s ktorým sa stretne každý úspech a to nielen ten v hudobnej brandži. Chalani to na Slovensku síce vo veľkom nerozbalili, v takej Banskej Bystrici im kvôli zlému načasovaniu prišiel na koncert jediný človek aj ten bol ochotný zaplatiť len polovicu ceny lístka, lenže v rodnom meste a jeho okolí ich v správnej vekovej kategórii nepoznal iba málokto. Kapela odohrala desiatky koncertov, bola pozývaná na festivaly, rôzne športové a kultúrne podujatia a to býval kameň úrazu v očiach neprajníkov. Vrchol albumu prichádza s titulnou Zo všetkých strán. Pieseň vypovedá o drogovej závislosti. Myšlienkovo silná a hudobne gradujúca od akustickej predohry až do masívneho riffu v refréne, ktorý v závere prenechá štafetu klávesom, aké bezvýchodiskový dojem ešte posilňujú. Ako už býva zvykom, po vrchole musí prísť pád a nebolo tomu inak ani tu. V poradí siedma Možno nemá moc čo ponúknuť a aj keď jej nechýba ťah na bránu, zo všetkých skladieb by som si ju pustil až ako poslednú. Príbeh zo života je osobnejšieho rázu, skladba o strate človeka, ktorého dobehla tŕnistá stránka osudu. Nechýba jej poetika ani výbušnosť. Rozbesnená deviatka s krstným menom Len pár sekúnd čerpá z diametrálne odlišnej nálady, znudení chalani to už skrátka nedávajú a majú chuť do všetkého kopnúť. Tomu vypovedá pedál zašliapnutý na podlahe, aký nepustí nohu z plynu až do samého záveru. Predposledný song V ľadových kockách mi príde hudobne najrozmanitejší, okrem toho, že ponúkne tri gitarové sóla, má k posluchu viacero rockových zákutí a pre hlasový fond speváka je výzvou najmä vysoko položeným introm. Finále s príznačným názvom A... je koncertovka ako vyšitá. Jej refrén síce tvorí iba jedna samohláska, no úplne si vystačila, aby po koncerte neodišiel bez hlasu iba spevák.

A ako sa vodilo albumu? Pravdu povediac, dieru do sveta nespravil a sami hudobníci sa časom nechali počuť, že by ho nahrali inak. A síce nejde o Nevermind tretieho tisícročia, nenájdete v ňom hluchého miesta a nemožno mu uprieť energiu mladých chalanov, ktorí chceli svetu zanechať o niečo viac ako iba pravidelné mesačné výkazy od nudných fachov. Lenže, čo malo kariéru posunúť na ďalšiu úroveň, to jej dalo do pár týždňov tvrdý úder. Hádky o budúcnosť Tryamery sa ukázali ako priveľký rébus, až kapela nevidela iné východisko, ako ukončiť svoju činnosť. Avšak netrvalo dlho a pôvodní zakladatelia oprášili svoje súpravy a pribrali do vlastných radov čerstvú krv. Chvíľu pod alternatívnym názvom This Way si napokon novovzniknuté kvarteto oblieklo starý kabát a s chuťou odštartovalo kapitolu, aká mala viesť k druhému vyzretejšiemu albumu. A robili pre to všetko, v období 2012-2015 prichádzali na svet single, z ktorých cítiť viac práce, lepšie aranžmá a menej rezkých gitár. Skrátka skladby pre nové milénium, aké zvýraznil videoklip koncertovo obľúbenej Noc patrí nám. O jeho finálnu podobu sa postaral Jakub Chochula, ktorý so zapnutou kamerou zaznamenal a zostrihal februárovú víkendovú chatovačku na Duchonke. Autenticita dobrej nálady už i tak energickej skladbe iba pridáva. V songu Nikto nie je svätý sme sa vrátili ku vzťahom, aké časom strácajú iskru. O text a hudbu sa tu postaral Tomáš Kmeť, o videoklip mladý režisér Marcus Ortt. V tomto období Tryamera oprášila tiež krídla Vážky. Hit z prvého albumu bol prezlečený do akustického kabátika, v akom sa predstavil v rádiu WOW. Na podporu vznikol i videoklip v produkcii MG Production. Ten kapela natočila v kaviarni Central coffee v Bánovciach nad Bebravou. V poslednej nahrávke V tých vlnách sme si zaspomínali na frontmanovho zosnulého bratranca, tu vznikla aj anglická verzia skladby All My Life. Treba podčiarknuť, že všetky single mali potenciál byť parťákmi iných pop rockových ťahúňov slovenského i českého šoubiznisu, ktorým kapela robila neraz predskokana a z ktorých im napríklad taký Gladiátor krstil ich debutový počin. Lenže aj napriek snahe manažérky Mariany, ktorá borcov tlačila do štúdia aj s ich pripraveným materiálom, z cesty nebolo nič. A to ešte v marci 2015 odohrali turné po nitrianskom kraji na podporu chystaného albumu a v máji 2016 absolvovali s Robom Miklom hodinový rozhovor pre rádio Frontinus. O to bolo prekvapivejšie, že ešte v tú jeseň ukončil Vlado čakanie na nové CD vydaním popového albumu pre novovzniknuté Topoľčianske zoskupenie No One, kam opäť v spolupráci s producentom Tomášom Kmeťom, vložil tiež pár svojich sólových piesní. Avšak ani to nemalo dlhého trvania a v prípravách na druhý album už kapela so speváčkou Michelle niesla názov Just One.

A čo je s Tryamerou dnes? Kto má rád zápletky, teraz si príde na svoje. Sú dve! Tá prvá aktuálne hibernuje po tom, čo v roku 2017 skúsila svoj doposiaľ posledný reštart s náhradným spevákom Maťom. Lenže história sa opakovala, Maťo odspieval niekoľko akcií, s Kmeťom nahral po páre sólových vecí a s plánmi založiť si vlastný projekt, odkráčal zas o dom ďalej. A čo potom tá druhá? V júli 2021 zakladá Vlado s pôvodným gitaristom Jožom vlastný projekt s názvom Tryamera Original a dokonca s ním 23. augusta vystupuje v pivárni Tri Sudy. Paradoxom je, že aj keď sa akcia volá Tryamera Comeback, ide len o čiastočné znovuzrodenie starej party, pričom tá nová s pôvodným bubeníkom stále oficiálne existuje. Akého trvania bude mať tento v poradí piaty Vladov projekt ukáže až čas. Možno si teraz hovoríte, že ide o riadne zamotaný príbeh, ale je to skôr bežná realita hudobných zoskupení, z ktorých sa mnohé ani nedostanú pred brány nahrávacieho štúdia. To však nebol prípad Tryamery, kapely, ktorá prežila za svojho pôsobenia niekoľko personálnych zmien, ktorá pohŕdala talentovými súťažami, na druhú stranu sa súťažného festivalu Rock Me Fest opakovane zúčastnila a raz prebojovala do finále a ktorej sa podarilo zanechať mravčiu stopu na slovenskej hudobnej scéne v podobe vlastnej tvorby. A tá rástla od neučesaných demo nahrávok cez tvrdé rockové album až po moderne znejúce single, aké si už nanešťastie nenašli cestu na druhý nosič. Ale viete čo sa hovorí, nie všetkým dňom musí byť koniec a ako mi raz niekto zo skupiny odpísal, na 50. výročie si nás počká ešte jeden koncert. V akej zostave, to sa nechajme prekvapiť.

Pri prvom Pláne úteku som sa úspešne vyhýbal aj trailerom, pri jeho pokračovaní som ani nečakal, že zavíta do našich kín a keď do kín skutočne namieril, bolo to s takým oneskorením, že kto ten film chcel vidieť, ho už dávno aj videl. Preto som si istý, že chabú návštevnosť nezmiernil ani Pavel Rímský, ktorý z plagátu kričal, že nás nebudú obťažovať ani s titulkami. Otázkou zostáva, čo sa stalo s trojkou. Že obíde kinosály mi bolo jasné, že sa na ňu vykašlú v dabingu, viem pochopiť, ale prečo ten film nevyjde ani v poondenom kartóne, je pre mňa záhadou. Súhlasím, nejde o žiadneho Kmotra, no i tak som si túto trilógiu celkom obľúbil. Dokonca som sa nebránil rozšíriť si svoju DVD zbierku, aká pamätala posledný prírastok ešte v minulom desaťročí. A musím povedať, že sa mi to podarilo. Vyčíhal som si fajnovú akciu na Amazone, za donášku zaplatil dvojnásobok ceny kolekcie a tešil sa, že vybabrem s našimi lenivými distribútormi. Lenže, učíme sa celý život a do dvoch týždňoch od zaoceánskej objednávky som sa mal niečo nové naučiť aj ja. Hovoria vám niečo DVD regióny? Mne nehovorili nič, dokým som disk nevložil do prehrávača a ten s naprogramovanou dávkou empatie na mňa vypustil hlášku, že tento typ filmu si môžem pozrieť na konzole iba v Amerike alebo Kanade. Pozerám vám na obrazovku ako tela a googlim a zisťujem, že tomu skutočne tak je. Že máme šesť geografických regiónov, akých videá sú kódované v iných častiach sveta. Ešteže môj PC nerobil drahoty a všetky tri filmy mi bez kecov prehral, čím sa kolekcia nestáva nepoužiteľnou. Teraz možno pár praktických informácií pre tých, ktorí by nad jej kúpou i cez tento hendikep uvažovali. Všetky tri filmy sú s anglickými titulkami, ten tretí žiaľ len s titulkami pre hluchonemých, takže ak čosi padne na zem, alebo vonku zahrmí, určite to neprehliadnete. Možno by som upozornil na kvalitu obrazu, tá s rastúcou číslovkou v názve klesá. Zatiaľ čo Escape Plan má 7,95GB, Hades zastaví na čísle 6,92GB a Extractors si musí vystačiť s 4,15GB. Áno, minutáž pokračovaní je čím ďalej kratšia, rozpočet čím ďalej menší, ale musím povedať, že obraz čím ďalej horší. Pri takom treťom diely teda netreba očakávať full HD zážitok, sem-tam príde aj na zrno. Za utratenými dolármi ale nenariekam, kolekcia ma stála aj s dovozom v prepočte 15€, pričom na Slovensku by som si v v tejto cene zaobstaral dva filmy bez dovozu. Na druhú stranu by to boli filmy s dabingom a možnosťou ich prehrať aj inde ako len na PC. Zostáva tak len na uhlu pohľadu, kto čo preferuje. Zároveň zostáva byť ostražitejší pri nákupe, zvlášť zo zahraničia, obchody vás totiž neupozornia na drobnosti tipu: "tvoj DVD prehrávač ten film neprehrá".

Jo, a nech nezabudnem, Happy Birthday, Sly! 

Mal som obdobie, kedy mi prešlo prehrávačom asi jednosto videí z prelomu 19teho a 20teho storočia. Nie sú to však plnohodnotné filmy, aby som mal na nich rovnaký meter ako na tie celovečerné, preto ich nekomentujem ani nehodnotím. No rád by som poukázal na také, aké nadchlo najviac. Šlo o pochmúrnu cestu za spásou v atypickom Meliésovom prevedení. Áno, myslím toho francúzskeho iluzionistu, ktorý zapichol raketu do oka mesiaca, toho slávneho režiséra, ktorý vdýchol pohyblivým obrázkom príbeh. V tomto prípade trápia starého muža kráčajúceho skalnatou pustatinou výčitky z odsúdenia Krista a keď to už vyzerá, že je na prahu vyprahnutia vlastných síl, sa mu zjavuje krížový pochod, neskôr aj diabol, aký ho opäť preberie k životu a cesta pokračuje. Deväť rokov strávených na cirkevnej škole ma naučilo neveriť v Boha, no toto bola jazda ako hrom. Nekompromisný je obraz zjavujúceho sa anjela, ktorý vyčerpaného žida rázne odmieta a ženie ho ďalej. Vykúpenie neprichádza ani hnevom z nebies, ktorý je docielený hrozivo vyzerajúcou búrkou. Starec nenesie zodpovednosť za ukrižovanie Krista, ale nesie doživotný kríž v podobe prekliatia za posmievanie sa Ježišovi na ceste na Golgotu. Ahasver sa týmto prehreškom stal proti svojej vôli nesmrteľným tulákom a to až do druhého príchodu spasiteľa. Aspoň to tak popisuje legenda z 13. storočia. Meliés musel zrejme prechádzať ťažkým obdobím, keď sa odhodlal pre takýto príbeh bez jediného veselého momentu. Technická stránka je brilantná a dej sa odohráva v troch presvedčivo prepracovaných kulisách vyvolávajúcich pocit depresie a beznádeje. Výtvarné stvárnenie využíva dvoj expozíciu pre retrospektívne zobrazenie krížovej cesty a blesková smršť v prenesenom slova zmysle zobrazuje skutočné peklo pre tých, ktorí si spravia nepriateľov na oboch brehoch. A síce sa môže zdať, že má film silný náboženský podtext, nie je tomu tak. Spochybňuje totiž pre vieru to podstatné, odpustenie.

Le juif errant  (1905) 

Darkened Room (2002) 

Posledný krátky film podľa knihy Temné stránky Davida Lyncha, nutne ale dodať, že ten najmenej zaujímavý. Veď okrem hysterickej ženskej, akú sledujeme v statickom zábere, neponúkne zhola nič. Navyše tu režisér vzal prvýkrát do ruky digitálnu kameru a na kvalite sa to nepríjemne podpísalo. Aj preto, že ju už viac neodložil, zostanem s pridávaním ďalších prírastkov opatrný. Inak povedané, počkám si, dokým režisér nevydá The Short Films of David Lynch II., kde dúfam oddelí svoje počiny od plevelu s pochybnou kvalitou, aké sa v dostupných filmografiách vydávajú za jeho. Teda slepo v to dúfam.

Rabbits (2002)

Ďalší z nesledovateľných počinov slávneho režiséra. Asi všetci zhruba tušíme o čo Davidovi šlo. V jeden pekný večer prepínal na káblovke stanice a narazil na sitkom, ten plochý a umelý program, z akého zostal v nemom úžase. Vlastne až v takom, že sa mu v hlave zrodila myšlienka prispieť vlastným. A tak tu máme rodinku králikov. Prečo práve králiky? Pretože sú také nevinné, bez vkusu a ľahko manipulovateľné, niečo ako divák pred obrazovkou, akému stačí plochá zábavka a aký potrebuje našepkávača, kedy, na čom a ako dlho sa má smiať. Zároveň tým paralelne možno odkazuje na postavy v seriáli, tie tváre bez osobnosti, mimiky, bez duše. Umelý smiech je jasný, rozozvuční sa prvoplánovo a aj pri nič nehovoriacich dialógoch, postava otca králika odchádza a za búrlivého potlesku sa vracia na scénu. Ďalej tu máme statickú kameru s jediným prestrihom na zvoniaci telefón, jedinú miestnosť a samozrejme šťastný koniec, kde sa všetci rodinne usadia na pohovku. Len tie hororové prechody a spievanky ma obišli, ale to by zas nebol Lynch. Keď to tak zhodnotím, nevyzerá to na zlý nápad natočiť si takúto satiru, lenže má to háčik. Háčik akého sa dokázali vyvarovať sitkomy, ale akého sa nedokázal vyvarovať tento počin a tým je dĺžka. 40 minút je na tých 4-5 opakujúcich sa dialógových replík a nehybného nič! prakticky nestráviteľných. Možno tým chcel Lynch vyjadriť ako dlho pre neho pocitovo trvalo stretnutie s takýmto programom, no mne je to výsostne jedno, zvlášť, keď od nudy kontrolujem športové správy či mailovú schránku. 

Premonition Following an Evil Deed (1995)

Malé bezvýznamné plus za nahú ženskú v obrej skúmavke, inak nula bodov, Lynch len machruje s osemdesiatročným filmovým pásom, na aký nalepil 5 nezaujímavých, na seba nenadväzujúcich záberov.

The Cowboy and the Frenchman (1988)

Takto to dopadne, keď sa komédie chopí niekto bez štipky zmyslu pre humor. Vznikne nevtipná, nudná, nesledovateľná satira, aká navyše ubíja odpornými muzikálovými číslami. Plán bol ale iný, mali sme sa zasmiať nad tým, ako Amíci ohŕňajú nosom nad francúzskymi zvykmi, pohŕdajú domorodými apačmi a kochajú sa na šumných devách. Nevydalo.

The Amputee (1974)

2x po sebe idúca scéna so ženou s amputovanými nohami píšucou dopis, o ktorú sa stará nie zrovna najšikovnejší ošetrovateľ. Očividný zámer o znechutenie sa podaril, ale mám len pre to dávať plusové body?

The Grandmother (1970)

Po Abecede druhý vydarený zástupca krátkeho filmu podivína Lyncha. Prekvapivo dobre tu pasuje a dopĺňa sa animácia s hranými pasážami. Vynikajú najmä potlačené farby prevažne interiéru, aké si vystačia s obrysmi niečoho, čo nie je dôležité. Svoje pridávajú zvýraznené detaily čistoty posteľnej bielizne, špiny po nočných nehodách či až nezdravé tváre mlčiacich ľudí. Nedarí sa to všetkým Lynchovým filmom, no keď do sveta ťažkého magorizmu vstúpi, alebo z neho vystúpi niečo živé, tak cítite kontakt s ním a vtedy tohto chlapíka môžem. Tu je konkrétne tým "živým" malý chlapec, čo nenachádza lásku u rodičov, preto si vypestuje priateľa- babičku. Samotný proces premeny akéhosi zrubu do živej hmoty je dosť intenzívny a to po zvukovej stránke, tak obrazovo, kde sledujeme celkom detailne sršiaci gejzír zrejme plodovej vody. Pocitovo je to viac-menej jasné, prevláda depresia, úzkosť, no prítomná je aj neha, ale tá nevydrží dlho. Do deja sa vkráda epilepsia, aká vyvrcholí dakde v čiernobielych záhradách s pomníkmi v pozadí. Či niekto zomrel, alebo otázne je či vôbec žil, si už každý musí vyložiť sám. Režisér už v ranných rokoch tvorby neprekvital jednoznačnou interpretáciou.

The Alphabet (1968)

Za nápad stvárniť abecedu ako vražedný nástroj palec nahor. Po odvážnej animačnej stránke, do ktorého vstupujú skutočné zábery ťažko niečo vytknúť, konečne v tom vidím snahu čosi divákovi odkázať. Psychadelický podmaz výborne dotvára ponurú náladu.

Six Men Getting Sick (1967)

Veľmi dlhé 4 minúty. Monotónne sa dookola točiace obrázky šiestich zvracajúcich hláv ani hučiaca siréna vo mne neprebudili úzkosť, znechutenie ani depresiu a to som mal v sebe výdatný segedínsky pochod. 

Ssaki (1962)

Akýsi nevydarený pokus o poctu nemej tvorbe, kedy podobné grotesky sypali tvorcovia z rukávu. Táto je postavená na dvoch chlapíkoch a ich hašterení sa o to kto bude koho ťahať na sánkach. Jeden vydarený fór o bezhlavom jazdcovi však nezachráni zasneženú nudu, v akej som nenašiel vtip a zmysel už vôbec nie. Dokonca tradične spoľahlivý Komeda si nevybral najšťastnejší deň a neváha vytasiť na diváka pár nepekne falošných tónov aj keby ma neprekvapilo, ak malo ísť o zámer. Dohromady tak Polanskeho nedôstojná rozlúčka s krátkymi filmami.

Le gros et le maigre (1961)

Pomerne bizarný pokus o vykreslenie využívania možno otroctva, kde hubený Polanski snívajúci o slobode robí poskoka tlstému bezmennému páprdovi. Občas vtipné (tancujúci Roman s kozou priviazanou k nohe), občas strelené (strieľanie lukom na pohyblivý terč), ale dĺžkou znovu prestrelené, 5-6 minút by bolo úplne postačujúcich. Nenápadná sprievodná hudbička poteší a nebyť toho falošného huslistu, čo jej to tam často kazil to mohlo byť ešte lepšie.

Gdy spadają anioły (1959)

Citlivá snímka so sympatickou babičkou, ktorá na sklonku života pracuje na verejných toaletách a melancholicky počíta tie najhlbšie vrásky po úsmeve aj plači, aký ju za ten "krátky" pobyt postretali. Polanskeho dvorný skladateľ Komeda vyťahuje z arzenálu asi najkrajší príspevok, čím ešte väčšmi dotvára depresívnu náladu z neistého zajtrajška a možno nenaplneného včerajška. Surrealisticky záver je logickým vyústením predchádzajúceho diania, kde sa končí ďalšia životná epizóda. Krivý pohľad si zaslúži len dlhšia minutáž a trochu nedôveryhodná vojnová pasáž.

Lampa (1959)

Dokonalé filmové remeslo. Dej sa odvíja v malebnej drevenici so starším bábkarom, aký mal v ten večer zostať v práci o čosi dlhšie než inokedy. Celý príbeh je postavený na detailoch, bezchybných tiahnucich sa záberoch a neučesanom hudobnom doprovode, aký neváha striedať polohy bezstarostného sledovania výroby bábky s hororovými chvíľami, aké sa záverom dostavia. Predchádzajúci Polanskeho počin pravdepodobne postavil očakávania privysoko, čím ma pri sledovaní Lampy neustále mátala otázka, kdeže asi skryl ten Roman myšlienku, no a tá sa buď nedostavila alebo mi šikovne unikla.

Dwaj ludzie z szafa (1958)

Vrchol Polanskeho krátkometrážnej tvorby. Dvaja chlapíci s bremenom priateľstva opúšťajú rodný domov, aby sa vydali na návštevu k susedom. Na ceste za poznaním sa ale stretávajú s neochotou a odsudzovaním, čím dospejú k faktu, že doma je doma a svet ľudí za dlhšiu návštevu nestojí. Smutná metafora na náš tak vlastný postoj k sebe samému a ostatným. Príjemný hudba a Polanskeho cit pre humor vo vážnych témach je tu nezameniteľný a medzinárodný úspech plne zaslúžený.

Morderstwo (1957)

dvojminútová noirovka, v ktorej tajomný chlapíkom vojde do izby, kde zabije spiaceho chlapíka, aby mohol v pokoji odpochodovať, kam? Asi do ďalšej izby s ďalším spiacím chlapíkom. Roman opäť kašle na hudbu, čo je škoda, zato využíva zmysel pre detail (kľučka, krv na mŕtvole). Lenže to je tak všetko, čo tento samoúčelný mord prinesie. Zbytočné, aj ako kraťas.

Rozbijemy zabawę (1957)

Prvých 5 minút sledujeme čosi ako záznam zo svadby našich starých rodičov, aby v zvyšných troch minútach mohla na garden party, aspoň myslím, že to bola garden party, vtrhnúť partička chuligánov a kompletne ju zdemolovať. Polanski si trénuje strih aj prácu so zvukom (okrem živej kapely príde tiež na vojnový pochod demolačnej mládeže), lenže zase tomu chýba sebe menší náznak originality či humoru.

Usmiech zebiczny (1957)

Také krátke domáce video o mužovi, aký cestou po schodoch nakukne do kúpeľne s nahou paničkou. Absencia hudby či lepšieho nápadu tejto snímke nijak nepomáha, jedno plus za bujné poprsie a druhé za vtipný zvrat.

The Big Shave (1967)

Úvodný prestrih kúpeľňového inventáru ako z reklamy na Ikeu. Po prehliadke umývadla, toalety a toaletného papiera vkráča na plac fešák, čo sa za doprovodu hudby z tridsiatych rokov začne holiť. Nevadí mu, že nemá žiadne strnisko a nerobí si hlavu z toho, že mu z dorezanej tváre vytekajú potoky krvi. Teraz, čo sa nám snaží mladý Scorsese zdeliť. Jeho tvorivé roky začínajú už v študentských časoch a tento nepríjemný kraťas je toho dôkazom. Medzi riadkami sa mu darí demonštrovať vojnu vo Vietname a vojnu všeobecne. Obyčajní ľudia v nej krvácajú zbytočne, ako mladík pred zrkadlom, čo sa dobrovoľne alebo na povel holí aj keď už nie je čo holiť. Príbeh končí smrťou, po tom čo si podreže krčnú tepnu, čo možno prečítať ako stratu nádeje, alebo nechuť pokračovať. Nutné poznamenať, že krvavé efekty sú vierohodnejšie ako trebárs v Taxikárovi a prítomné blues celý pocit iba podfarbuje. P.S. Všimnite si titulky, uvádza sa tam meno majiteľa kúpeľne :)

 It's Not Just You, Murray! (1964)

Z tohto kraťasu vykúkajú na povrch všetky tromfy, na ktorých má režisér v budúcnu stavať a to jak filmárske tak rozprávačské. Zvlášť som sa zabavil pri razii, kedy sa rozbehla fajnová groteska, potešili ma scény zo súdneho pojednávania a trochu sklamalo finále. Ale zas chápem, chcelo sa to niesť v odľahčenom duchu, no ja som prahol po krvi :)

What's a Nice Girl Like You Doing in a Place Like This? (1963)

Martyho krátkym filmom sa nehodí doslovný preklad, aj tu cítiť hlbšiu metaforu nabádajúcu na sebarealizáciu. Nechýba sprievodný monológ, barová kapela, hrádky s osvietením, vtip a určite to nebolo nudné. Scorsese už v ranných rokoch bol výborným rozprávačom a aj tu dokázal rozpovedať malý príbeh s nemalým ponaučením.

..alebo hrané seriály, ktoré si pamätám už len po pamäti a možno je tomu tak dobre

Seriál, ktorý som v detstve miloval, odpúšťal mu slabšie momenty, ale zároveň sa zakaždým neubránil zvláštnemu pocitu. Časom som si uvedomil, čo bolo tým pocitom. Rozpaky zo záverečného moralizovania. To tvorcovia po úvodných dieloch šikovne obalili pridanou scénkou a napokon aj Kouďákom. Keď sa tak zamýšľam, mi nevadila ani jeho náhrada v podaní Francúza, ktorého meno si už nespomeniem.

Ničomu inému toľko nesluší čiernobiely háv ako Addamsovcom. Možno to bolo šarmantnými postavičkami, možno slušným gulášom suchého, čierneho a morbídneho humoru a možno svoje spravilo pavučinou posiate sídlo, kde by mal namále aj Indiana Jones. 

Borec, kvôli ktorému som si v ranných rokoch nechával rásť dlhé vlasy, s otvorenou náručou očakával bujný hrudný porast a odmietal chodiť na prázdniny k babičke, pretože jej chýbali tie správne kanály. Niekto múdry mi raz povedal, že pre vysoké čelo sa mi dlhé vlasy nehodia, na chlpatý attack mám ešte dosť času a z bytu na dva mesiace skrátka vypadnúť musím. Ach, koniec naivných časov. Ešteže mala stará mať dobrosrdečných susedov, ktorým nevadilo, že ich dáky drzý fracek oberá o nedeľnú pohodu počas obedovania kuracích rezňov a slížovej polievky, zakiaľ čo on kvasí na gauči a z telky znie "Anyway the Wind Blows...".

Ach áno, padla 15.hodina a istí pomätenci kričali, kopali a robili kotrmelce pri kontajneroch za rodným panelákom a ja medzi nimi. Mimochodom červená bola moja farba.

"Rezidencia Bižúú, pani domu osobne“ Zomieral som, keď sa predstavila do telefónu, ale popravde byť jej manželom, to už zaváňa kriminálom. Skutočne neznesiteľne snobský zjav, tváriaci sa ako keby pochádzal z kráľovského rodu. Lenže realita je iná a jediné, čím sa môže pani domu pochváliť je jej poľutovaniahodný spev, za ktorý jej chudák manžel dostal raz penny do klobúka.

Nebolo krpca, ktorý by pri baráku neparkoval so svojim Kid Riderom a nebolo krpca, ktorému by v garáži nečíhala Zmija. 

Vzdialený bratranec Beana bol veru fešáčik na pohľadanie. Dodnes pamätám scénku, kedy Plešivcovi niečo v byte smrdelo. Skontroloval smetný kôš, zbavil sa mesiac starého jedla, dokonca bezdomovca schovávajúceho sa v gaučil, aby si nakoniec spomenul, že vo vedľajšej miestnosti má asi zo desať špinavých čuníkov, ktoré potrebujú zaopatriť. 

Nebyť grimás Ala Bundu, hlášok Ala Bundu a vždy plnej peňaženky Ala Bundu je seriál takmer nepozerateľný. Zvyšok osadenstva totiž pozostáva z podivnej zmesky nudných susedov, pribrzdených detí, afektovanej manželky a psom, ktorému nevidieť do očí. Ženatý so záväzkami patrili k mojim obľúbeným už vo veku, kedy som ani netušil, čo oné záväzky predstavujú.

Cez presklenené dvere prehodená deka, vypnutý zvuk a jas znížený o polovicu. Rozhodne nešlo o poruchu na televíznom prijímači, len o krycí manéver pred zrakom rodičov. Nejeden utorňajší večer prebiehal v podobnom duchu tých najpodivnejších príbehov, aké sa u mňa tešili väčšej priazni než tie s Mulderom a Scullyovou.

Svojho času neodmysliteľná súčasť nedeľného dopoludnia. Malo to sympatické postavy, bitky, pri ktorých lietali autá, lenže koncept lietajúceho chlapíka, ktorý dokáže súčasne zachrániť dieťa v Pittsburgu a padajúcu Lois v Chicagu, som sa s prvým závanom puberty prejedol. Ale nebudem to hádzať do jedného vreca, keď sa povie Superman, nepredstavím si nikoho iného ako Deana Caina.

Dančiakov dabing zostáva večným. Aj po rokoch na seriál spomínam ako príjemnú oddychovku s milou zvučkou, typickou americkou rodinkou a chlpatým ufónom s dobre fungujúcimi žalúdkami. Scéna, ktorá sa vo mne zakorenila najintenzívnejšie paradoxne nebola scéna komická. Konkrétne šlo o snovú pasáž so susedom za oknom, čistý horor, pri ktorom som zostal ako obarený. A to bol prosím pekne len sen vo sne. Brrr.

Jediná lekáreň, kde sa predpisovala medicína na zdravie, rodinnú pohodu a priateľstvo. Teda jediné tri veci, na ktoré netreba lekársky predpis.

Postrach Emil z dedinky, o ktorej nikto nikdy nepočul. Jak som mu závidel tie hordy šibalstiev a ešte viac šikovné ruky, ktoré v zaprášenej kôlničke menili drevo na figúrky. Ja som tento trik po pár incidentoch radšej vzdal. Holt, talent sa (ne)dedí...

Slávny príbeh o zakázanej láske, pri ktorom plakala povinne celá rodina.

Chlpaté potvory sa v starej dekáde nosili. Vedel to aj Harry - dvojmetrový Yeti s čelom vyšším než stodola a slovnou zásobou Tarzana. Tento obor pričuchol k rodinnému teplu a zapáčilo sa mu to. Nenáročná zábavka, akú dnešný mozog nepochopí, čo mu nemáme za zlé, veď bola iná doba a tá si žiadala iné seriály. O podobných chlpáčov by už sotva niekto stál a možno je to škoda :)

Nedocenená televízna klasika, v akej bolo všetko, šikovná opička Cheetah (vážne sa to tak píše?) nemotorný slon Tantor, krásna Jane a samozrejme jódlujúci chlapík z rodu opíc s účesom ako od kaderníka. Dnes už to nik pozerať nebude, ale mojich v školských časoch patril seriál k neodmysliteľnej súčasti poobedných siest.

Teraz odložte všetko bokom a utvorte koridor. Na rade je totiž Kevin Sorbo, bájny svalovec z čias mýtov a legiend. A takéhoto borca každý v istom veku potrebuje. 

Ženská verzia Herkula bola určená tomu istému publiku, ale napodiv sa to v mojej obľúbenosti kdesi rozchádzalo. Možno to bolo zraniteľnosťou, možno híkaním a možno objemnejšími pľúcami, aké skôr hypnotizovali než nabádali k udretiu. 

Po Herkulovi a Xene druhá vlna nedeľných dopoludní. Keď Sindibáda nasadili čoby obrovskú novinku, vždy som kmital z kostola ako drak, nech nevynechám jedinú minútu. Pamätám, že ma fascinovala vizuálna stránka. Dnes už za ňu ruku do ohňa nedám.

Na jednu rodinku som takmer zabudol a popritom ju zbožňoval ako každé dieťa vyrastajúce v deväťdesiatkach. A teraz indície: desivé decko s gúľajúcimi očami, otec dinosaurus, akého gény museli zdediť Fred Flinstone a o 10 000 rokov neskôr aj Roseannin muž a ak sa stále nechytáte, potom tu bol ešte večne nasrdený šéf drevorubačov v koži triceratopsa.

..alebo animované seriály, ktoré si pamätám už len po pamäti a možno je tomu tak dobre

Že prvý z obľúbencov čelil obvineniu z podporovania homosexuality ma neprekvapuje, veď ten zajac bol vždy tak-trochu zženštilý. Ale vadilo to niekomu? Skôr by ma neprekvapilo, ak súdruhom vadil dobre vykonštruovaný druh metafory s honom na zajaca.

Sen každého chlapca: mať vlastnú aerolinku, v trezore sa môcť okúpať v hromádke peňazí a cez deň chodiť bez nohavíc. Kačerovo bolo mesto podľa môjho gusta.

Pamätáte bucľaté figúrky zbierajúce lesné plody a namiešavajúce tajomný kokteil? Ľudskú chamtivosť tu predstavoval zlý Knieža a jeho armáda vygumovaných obrov. Ak stále nič, tak po poslednej nápovede už budete vedieť... Sú dobrí a statoční, rýchli a smelí...

Chi Chi Chi Chi Chip a Dale fičali na héliu a ja som fičal na nich. Zbožňoval som tú ich vzducholoď, malú bzučiacu mrchu, pardon muchu a tlstého labužníka, čo vždy uviazol niekde v škáre. Nosil som ich na pyžame, tričku, peračníku aj v srdci.

Mal drsnú kérku, v ústach fajku, Willisovský pohľad v dobách, kedy ešte malý Willis ťahal káčera a zvláštny fetiš na škaredé ženské. Povedzme si na rovinu, Olive za záchranu nestála. Ale keď sa rozozvučnila znelka a Pepek pojedol zelený porast, mohol začať ten pravý nárez. Ale sklamanie zo špenátovej polievky som zahasil až v dospelosti.

V zozname nesmú chýbať ani pankharti, ktorí mi ukrajovali zo spánku, a preto som do dvoch metrov nedorástol. Lenže kde inde som sa mal naučil inštrukciám ako sa správať pred čerstvo prebudenou sopkou? Kto by náhodou ten diel prespal, poradím mu: Skrčit se a přikrýt, chrááň si hlavu.. chrááň si hlavu!! 

Seriál o kutiloch, ktorý nepotreboval k pobaveniu ani slová ani nahratý smiech.

Hrdinovia boli pod vedením T-Rexa Tibona piati, zloduchovia traja. Už vtedy ma tá nerovnováha hnevala a aj keď som márne fandil temnej strane, tak som sa zakaždým k seriálu vrátil. Možno aj pre ten skvelý rock´n´rollový nárez z tretej planéty.

Všetci poznajú osud adoptovaného káčatka, všetci poznajú posolstvo o inakosti, ale buďme k sebe úprimní. Čakal niekto v detskom veku doslovný prepis knihy, akú väčšina ani nečítala? Mne bolo slušne povedané u sedínky, či si seriál vypožičiava Andersenove postavičky pre svoje vlastné príbehy, pokiaľ som s tým šedým káčerom a jeho verným priateľom Vendelínom sympatizoval, fandil im a tešil sa ako to zakaždým spočítajú tej nosatej lasici.

Hrdý vlastník ilustrovanej knižky, vášnivý jedlík pizze, tiež korytnačích filmov a samozrejme seriálu. Najobľúbenejší Donatelo, najrešpektovanejší Splinter, najodpornejší mozog zo skúmavky a najkrásnejšia April. Nečudo, že pobláznila kvarteto obojživelníkov. 

Požiarnik Sam neraz hasil nudné chvíle pred telkou. Vyzdvihnem roztomilé spracovanie Britského malomesta a večne sa usmievajúcich obyvateľov, ktorých najväčší problém tkvel v mačke uviaznutej na strome. No dobre, situácií pre výjazd bolo možno viac, ale žiadna z kategórie televíznych novín. Animovaný (či bábkový?) seriál bol iný, mal za úlohu pobaviť a nenásilnou mierou poučiť od fachu Firemanov.    

A konečne mačko-myšie boje z Barberovic stajne. Tie sa radovali mojej priazni celé detstvo. Dokonca si pamätám, že istého času obľúbený americký program venoval krátkym skečom celý deň, zlaté to časy bordových očí a horúcich hláv videorekordéra. 

Barberovci to mysleli s nekorektnosťou vážne. Veď aj ich medvedík s kravatou a večne prázdnym bruškom patril k najväčším zlodejom od priľahlých lesov. Tam sa strácali turistom košíky častejšie než ľudia v Central parku a miestneho správcu mohol aj šľak trafiť, našťastie s tým nič nedokázal spraviť. Bubu, k nemu som už choval menej sympatií, možno bol až moc premudrelý a možno som mal s Yogim viac spoločné.   

Vedeli ste, že Barbera žil aj v dobe, kedy tlačili noviny na päťkilový šuter a rezervu menili žeriavom? Flintstovnovci mali svoj vlastný svet, svet plný skvelých nápadov, farebných postavičiek a pop-kultúrnych odkazov preložených do dnešnej doby.

Najmenej vyhľadávaný projekt pána B neznamená, že by bol menej vydarený. Detektívne príbehy mi vtedy jednoducho nesedeli (nepodľahol som ani knižkám O troch pátračoch) a pri všetkom tom pátraní po labilných správcoch som vždy iba čakal, kedy sa Shaggy a Scooby zašijú niekde za jedálenský vozík a postarajú aj o posledný puding. 
 
Kto by nepoznal belgických špuntov s veľkou čiapkou nažívajúcich si v moderne zariadených hríboch? Snáď len ten, čo nikdy nespatril televízor, neochutnal komiks, nepojedol kinder vajco, alebo nenavštívil hračkárstvo. Pokiaľ ste nepatrili do skupiny 5 a pol špunta, potom viete akí boli Šmolkovia úžasní. Ak ste zvedaví ako skončil Gargamel, ten ešte na staré kolená pracoval v Tescu na Ševčenkovej, vážne :) Prehľadával ženám pípajúce kabelky, tváril sa dôležito a keď na vás prehovoril, nerozumeli ste mu pol slova. 

Spojenie živého sveta s pátracou čatou z vesmíru tiež patrilo k rannému vstávaniu. Na jednotlivé epizódy si už nepamätám, viem, že sa behalo s antilopami po stepiach a že to malo chytľavú pesničku o Mačacej planéte a mačacích obyvateľov, ktorí hľadali na Zemi, hľadali nás. 

Nemôžem krivdiť, Willy Fog bol vždy elegán a gentleman, vkusne sa obliekal, vedel sa správať aj rozprávať. Lenže aj napriek tomu, že som s ním cesty balónom absolvoval, neprišli mi moc zábavné. Snáď som nebol preto menej chytré dieťa.

A na záver dedulo s trojzubcom, krab Sebastian, žltá ryba a prvá platonická víla, ktorej mušličky ma od určitého veku začali budiť zo sna.

V období kedy po trati ešte nelietali plechovky od Red Bullu a nad pohárom konštruktérov rozmýšľal aj Williams som sa závodov pravidelne zúčastňoval tiež. Uznávam, nie vždy to bola zábava a nie vždy som si vedel vnútorne obhájiť politiku toľko obľúbenej stajne. Zvlášť, keď sa pribrzďovalo pred cieľovou rovinkou a na stupňoch víťazov menili poháre. Avšak adrenalín z fanúškovania a rýchlej jazdy nechýbal, rovnako veľký vzor, po odchode ktorého som na tento šport zanevrel na dobrých tucet rokov. Ale trucovania bolo dosť a ja sa k nemu vrátil dnes a musím povedať, že sa toho zmenilo dosť. Noví jazdci, nové stajne, nové bodovanie, podvozky vozidiel efektne iskria, na pódiu to naopak pre absenciu sporo odetých dievčat neiskrí vôbec, ale to podstatné zostalo. Víťaz môže byť len jeden, hluk motorov tunuje do šialených obrátok a červené farby priťahujú stále najviac. Prečo ale neobývajú tie najvyššie priečky ako hneď pri prvej veľkej cene tohto ročníka mi je záhadou a tú sa pokúsim rozlúsknuť. Čo to vo výsledku znamená? Že som opäť v sedle a opäť s pokrikom: kone moje hijé!!

víťazstvá jazdcov Ferrari - 1952, 1953, 1956, 1958, 1961, 1964, 1975, 1977, 1979, 2000, 2001, 2002, 2003, 2004, 2007

víťazstvá stajne Ferrari - 1961, 1964, 1975, 1976, 1977, 1979, 1982, 1983, 1999, 2000, 2001, 2002, 2003, 2004, 2007, 2008

5x majster za Ferrari - Michael Schumacher

2x majster za Ferrari - Niki Lauda, Alberto Ascari 

1x majster za Ferrari - Kimi Räikkönen, Jody Scheckter, John Surtees, Phil Hill, Mike Hawthorn, Juan Manuel Fangio

Nebol mojou prvou zástavkou na akčnom poli, táto pozícia prischla Johnymu Matrixovi, ale stal sa prvým, od ktorého som mal záujem vidieť každý jeho počin. A tak sa aj stalo. Dobrovoľne som prelúskal Sylvestrovu filmografiu od A – Z. Isteže, 25% vecí bolo skôr pre naplnenie cieľa a k väčšine kúskov z tejto kategórie sa sotva raz vrátim, ale zvyšné 3/4 točil stále dookola, až kým čísla pozretí neprekročili dvojciferné hodnoty. Prečo tomu tak bolo má snáď len jediné možné vysvetlenie. Každý chalanisko potrebuje svojho hrdinu - vzor, čo ho motivuje trebárs iba naplniť fľašu vodou, akou potrápi detský bicák, hrdinu, ktorému rozumie, sympatizuje s ním, nech je po uši namočený v bahne, alebo sa vyhrieva na slniečku. O Slyovi bolo za tých niekoľko desaťročí, čo rozdával rany, úmrtné listy a mnou tak obľúbené múdra, napísaných množstvo biografií (ja najradšej čerpal zo studničky) a natočená celá rada dokumentov, kde sa pasuje o post jednotky s inými borcami z Rakúska, Belgicka či Západného Nemecka. Lenže ja teraz nechcem hľadieť na tržby, ocenenia, úspechy, či tucet malín, akými ho ohádzali akademici. Skúsim len nezaujato porozdeľovať Sylvestrove dielka do štyroch prostých kategórii a týmto denníkom vzdať hold človeku, ktorý ma vo svete filmu sprevádza od útlych ranných liet, za čo mu patrí veľká vďaka a prísľub pravidelných repríz.

Srdcovky

Rocky (séria) / Rambo (séria) / Cobra / Tango a Cash / Kriminál

Cliffhanger / Demolátor / Špecialista / Zabijaci / Postradateľní (séria)

Výborné kusy

Páni Flatbushe / F.I.S.T. / Cesta do raja / Krajina policajtov

Zastavte Cartera / Bez súcitu / Útek z väzenia (séria)

Do pohody

Capone / Death Race 2000 / Noční dravci / Nerovný zápas

Do útoku / Oscar / Stoj, lebo mamička vystrelí / Sudca Dredd

Denné svetlo / Formula / V mene Angela / D-Tox / Hráči / Späť do ringu

Mizérium

Párty u Kitty a Studa / Rebel / Falošný diamant / Spy Kids 3 / Na dosah / Backtrace

Sylvester má na svojom konte aj pár animovaných figúrok, ktorým prepožičal svoj hlas a mini roličiek aké sa z pochopiteľného dôvodu na zoznam nedostali. Aby som ale nezostal nič dlžný, vyberám po páre bezmenných grázlov z čias, kedy o ňom ešte nik nepočul. Konkrétne scénky otvoríte po kliknutí na film, enjoy ! 

Zajatec 2. avenue / Bananas / Cannonball + mám pre vás bonus z Bollywoodu

Jediný mesiac, kedy ma nevidí priateľka a jediný mesiac, kedy ma nezaujímajú filmy je máj (no dobre, ešte obkročný jún s futbalovou tematikou). Vtedy idú na odbyt kilogramy slaných potvoriek, vtedy čučím na každý jeden zápas a to nielen našich, ale aj kdejakých pobaltských Rusákov. Samozrejme, tí s dvojkrížom na hrudi zaujímajú najviac odkedy datujem prvú spomienku na ľadový šport, keď som ešte ako 8 ročný sledoval na babkinej starej Orave prehru s Rakúskom z roku 96´. O to väčšia vášeň mala splanúť za štyri roky a explodovať za šesť. A o to sa postarala krajina, čo má registrovaných menej hokejistov ako Kanada hokejistiek, krajina, ktorú po rozdelení odstrčili kdesi do tretej divízie medzi bambusákov z exotických krajín a krajina, ktorej po víťazstve organizátori vďačne mixujú slovinskú hymnu. Holt, zázraky sa dejú a ja som rád, že ma zastihli vtedy, keď som ich prežíval najviac. Isteže, časy sa menia a každým rokom je to stále viac nafigu, hráči nereprezentujú, góly nepadajú, v rádiu prudí Kristínin šláger a my dúfame v prežitie do najbližšieho šampionátu. No kým doráči prísť si aspoň pripomeňme najväčšie úspechy, aké nám reprezentanti na majstrovstvách a naposledy i olympiáde pripravili.

ZLATO // 2002
STRIEBRO // 2000, 2012
BRONZ // 2003, 2022

Čert to zober, znovu nemecká kapela a opäť srdcová záležitosť. Prvý kontakt prišiel s mravcami "Links 2-3-4" a bola to láska na prvý pohľad. Ako blázon som do telky zasielal správu za správou a s ovládačom v ruke čakal než klip zvečním na pásku. Samozrejme nasledovali ďalšie správy, ďalšie videoklipy, celý album "Mutter" a časom komplet diskografia s video kolekciou. V čom sú tak špeciálni? V hudbe, poctivej tvrdej muzike akú rozoznáte, nech začujete iba útržok skladby ("chceme ostať svoji, nemáme radi kapely, čo radikálne menia hudbu"), kontroverzní, klipy bodajú ako roj včiel po napadnutí (s "Mein Teil" mi skončilo detstvo) a stabilní, koľko poznáte kapiel, čo za vyše 20 ročného pôsobenia nevystriedali jediného člena. Čoho ľutujem, že som bol lakomý obetovať trápnych 80€, keď v roku 2011 zavítali na Slovensko a nevychutnal si to megalomanstvo na vlastnej koži. Zvlášť potom, čo sem doteperili 32 kamiónov s pyrotechnikou a aparatúrou. Tak nabudúce páni, už nezaváham! * * * * * Pre tých, čo kapela zaujíma, určite poteší hromada zaujímavostí.

20´ Zeit

10´ album bez názvu + Liebe ist für alle da

00´ Rosenrot + Reise, Reise + Mutter

90´ Sehnsucht + Herzeleid

Naprostá legenda medzi hrami uzrela svetlo diskety dva roky po páde berlínskeho múru a vďačíme za to komu? Dvom študentom z krajiny hodiniek a syrov, ktorí sa rozhodli zlúčiť všetkými tak neobľúbené učivo z periodických tabuliek do zábavy na dlhé hodiny. A možno si aj vy pamätáte večne hladného Murphyho, ktorý má za úlohu pojesť všetky tie infotrony a cez exit sa prepracovať ďalej. Aby to však nemal také jednoduché musí čeliť rôznym reťazovým výbojom, TNT náložiam, nebezpečným nerastom či neúnavným i keď nie moc chytrým kaderníckym náčiniam. Celá tá honba za cieľom má však presne vymedzené pravidlá, čím núti predvídať a zapájať logické závity, ktoré nie sú limitované časom (česť výnimkám), gravitáciou (česť výnimkám), ale zároveň si vyžadujú šikovné prsty, rýchlosť a častokrát bezhraničnú vytrvalosť. 111 levelov je totiž beh na dlhú trať, no ak máte za sebou polovicu, cieľ sa zdá byť jasnejší i keď úlohy už často z ranku nezdolateľných. Pomôcka vynechania pritvrdého rébusu a neskorší návrat k nemu môže prísť vhod, no ja odporúčam túto srandu nepoužívať, rovnako si nezľahčovať cestu rozkúskovaním, teda pokiaľ nejde o tréning náročnej pasáže. Ja som bol vždy za prechod na jeden šup a túto zásadu poctivo dodržiaval až do konca. A ktorý že to level mi prišiel najnáročnejší? Po stovke každý druhý a prečo sa o tejto pár kilobajtovej hre vôbec rozpisujem? Lebo si ju hýčkal ešte na storočnej mašine s esteticky príťažlivým ochranným oknom a nebál sa k nej vrátiť ani dnes. Umožnil mi to jej silný koreň, ktorý túto graficky jednoduchú, zato premyslenú zábavku, preniesol pomaly už treťou dekádou zo zariadení o veľkosti stodoly do tých dotykových čo nosíme po kapsách. Ale pozor, po internete sú dostupné aj všemožné nešťastné napodobeniny so škaredou grafikou či pirátskymi zásahmi do pravidiel, od tých ruky preč.

Niekedy na prelome milénia bezcieľne brázdim teletextom, športovou rubrikou a zastavím pri klube, o ktorom som predtým ani len nepočul. Je ním FC Porto, v dobách bez internetu málo známy mančaft, ktorý 12 ročnému faganovi najskôr učaroval prostým názvom a neskôr predvedenou hrou. Aj vďaka nej som na národných podujatiach začal mávať zahraničnou vlajkou. A to začiatky s ním neboli vôbec jednoduché, zápasy Porta si týždeň čo týždeň poctivo čarbal do zošita, pátral po jeho zostavách, na kazetu si nahrával každú zmienku o ňom a najmä od spolužiakov počúval posmešky tipu: "každý fandíme normálnemu klubu, len ty si vyberieš akýchsi vodnopólistov". Lenže to ešte nik netušil, že má s rokom 2003 prísť úspešné finále pohára UEFA a hneď s tým nasledujúcim tromf v samotnej LM. Posmešky spľasli a ja sledujem túto liaheň talentov dodnes. A síce nie vždy sa dostavia úspechy (čo sa vlastne stalo s tou Artmediou?), dobré výsledky na seba nenechávajú dlho čakať (silný rok 2011!). A preto, že so mnou kráčajú dodnes im v denníku venujem prierez ich najväčšími úspechmi:

Liga Majstrov - 2x 1986/87 | 2003/04

Európska Liga - 2x 2002/03 | 2010/11

Svetový Superpohár - 2x 1987, 2004

Európsky Superpohár - 1x 1987

Portugalská Liga - 30x

1934/35 | 1938/39 | 1939/40 | 1955/56 | 1958/59 | 1977/78 | 1978/79 | 1984/85 | 1985/86 | 1987/88 | 1989/90 | 1991/92 | 1992/93 | 1994/95 | 1995/96 | 1996/97 | 1997/98 | 1998/99 | 2002/03 | 2003/04 | 2005/06 | 2006/07 | 2007/08 | 2008/09 | 2010/11 | 2011/12 | 2012/13 | 2017/18 | 2019/20 | 2021/22

Portugalský Pohár - 18x

1955/56 | 1957/58 | 1967/68 | 1976/77 | 1983/84 | 1987/88 | 1990/91 | 1993/94 | 1997/98 | 1999/00 | 2000/01 | 2002/03 | 2005/06 | 2008/09 | 2009/10 | 2010/11 | 2019/20 | 2021/22

Ligový Pohár - 1x 2022/23

Portugalský Superpohár - 23x

1981, 1983, 1984, 1986, 1990, 1991, 1993, 1994, 1996, 1998, 1999, 2001, 2003, 2004, 2006, 2009, 2010, 2011, 2012, 2013, 2018, 2020, 2022

Nemecká hard rocková kapela datuje svoj vznik rokom 1965 a s výnimkou jedného avizovaného odchodu zo scény aktívne prispieva dodnes. Pamätám, keď som sa s ňou zoznámil po prvýkrát, v rádiu hrala pecka "Rock You Like a Hurricane" a ja som hneď musel zistiť, čo sú tí borci zač. Odvtedy uplynulo už pár rokov a ja som si obľúbil všetkých 18 albumov vrátane tých kritikou najprepieranejších. Zastávam totiž názor, že každý je vydaný za inej situácie a každý pasuje na iný druh nálady. A či ma prepadne melanchólia, na ktorú funguje psychadelický debut, alebo dostanem chuť podriapať sluchové bubienky agresívnym "Blackout" či len jemne pohladiť zmysly experimentálne ladeným "Eye to Eye", Škorpíci sú tu pre mňa, ako ja bol pre nich 6.júna 2011 v bratislavskej Inchebe. Ten faux pas s vlajkou im už odpustím. A na záver malý prierez ich tvorbou:

20´ Rock Believer 

10´ Return To Forever + Sting In The Tail

00´ Humanity: Hour I. + Unbreakable

90´ Eye to Eye + Pure Instinct + Face The Heat + Crazy Word

80´ Savage Amusement + Love At First Sting + Blackout + Animal Magnetism

70´ Lovedrive + Taken By Force + Virgin Killer + In Trance + Fly To The Rainbow + Lonesome Crow

+ Return To Forever je z veľkej časti poskladaný zo songov z obdobia 82-89 aké sa nedostali do finálneho produktu

+ Du Bist So Schmutzig z albumu Eye to Eye je prvá skladba spievaná v rodnej nemčine

+ V roku 1985 Škorpióni vystupujú na festivale Rock in Rio pred 350 000 fanúšikmi

+ po Animal Magnetism Klaus Meine stráca hlas, nasledujú dve operácie čoho výsledkom je ešte väčší pevecký rozsah

+ po dokončení Taken By Force odchádza gitarový virtuóz Uli Roth a prichádza Matthias Jabs a s ním nová éra kapely

+ obal Virgin Killer sa dostáva do stretu s cenzúrou po tom čo sa na ňom objavuje nahé 11 ročné dievčatko

Veľa VHS mi leží vo vitríne, tá najviac ošarpaná bola s Votrelcami. Filmom, ktorý som videl snáď 80x, jeho scenár mal ručne naškrabaný v zošite a vyzdobený obrázkami z najlepších scén. Zároveň film, ktorý som dlho sledoval bez toho, aby vôbec tušil, že mu skutočne predbieha ten Ripleyovej príbeh s jedným votrelcom a bez zbraní! Tak si viete predstaviť tú nudu čo ma musela sprevádzať prvým dielom akého kvality docenil až časom. Akčnejšia dvojka mi sedela v každom ohľade, Hudson bol môjho srdca šampión a tá horda agresívnych živočíchov samozrejme tiež. Dodnes však vstrebávam sklamanie spoločne s rozhorčením po tom, čo raz Pro7 na mňa vyrukovala so scénami aké som nepoznal a aké ma mali naučiť, že aj film môže mať viacero tvárí. A ešte tá krivda, keď rodičia s úsmevom spochybňujú vaše podozrenia, no čo vám budem rozprávať. Ako čas plynul som preorientoval na DVD, s príšerkami v životnej veľkosti sa stretol osobne, v menšej verzii ich (spoločne s Hudsonom) privítal do vitrínky a 15. septembra 2015 ich uvidel na veľkom plátne a ešte v plnej režisérskej verzii. A ľudia, nebol som tam sám, spoločnosť mi robila takmer plná kinosála, na sedadle podo mnou chlapík vo vojenskej prilbe s prilepeným facehuggerom na maskáčoch a po ľavici životná láska, vďaka ktorej som sa o premietaní vôbec dozvedel. Povedzte, mohol byť večer krajší?

... tie patrili kedysi "živej" stránke s názvom Filmklub. Stránke, kde sa pravidelne stretávala menšia komunita ľudí, prispievala svojimi amatérskymi prácami, dumala nad zostavovaním rebríčkov či sa zúčastňovala takzvaného "súboja recenzií", alebo pre tých najväčších gurmánov "hororových týždňov". V čom bola stránka iná? Mohli sme si navzájom hodnotiť i komentovať príspevky a tým rozvíjať pisateľský um toho druhého, alebo sa v diskusii len kamarátsky pohašteriť. To kamenné jadro ale vždy držalo pohromade, nehovoriac o množstve dobrých aj špatných tipov, aké si stihlo za tie roky povymieňať. A to bolo radosti, keď po nejakej tej vašej práci siahla Gorila a vycapila ju pri DVD na svojom Webe. Človeku ani nevadilo, že za to neskasíroval honorár. Teda pár dudrošov sa našlo. Cynik by však povedal "všetkému musí byť raz koniec" a tak sa jedného dňa mračná zatiahli aj nad Filmklubom, Obľúbenú stránku zaplavila armáda škodcov, spamerov, aktualizáciám prišiel koniec a s nimi tiež trpezlivosť dovtedy verných užívateľov. Tí to pomaly buď zabalili, alebo sa presťahovali na menej osobnú, zato stabilnejšiu CSFD, kde dnes vystupujú pod novými (v niektorých prípadoch aj starými) prezývkami. Pre aspoň malú pamiatku užívateľov a stránky, kde z nich väčšina začínala a trávila dlhé hodiny, som si tak vyhľadal ich účty. Pokiaľ viete o ďalších preživších napíšte, zoznam rád doplním. 

dwest – George Stobbart // Gustoxxx – Karamanlis //  T2-maximus – T2 // Dracula – Killerbean // Leon – arie 

Ricci6 – ricci.s // Jay_laine – Ten Druhy //  Borisdj – Sidzej // Smrtak – smrtacik // Xtreme – 2-Xtreme

Sly_Boots – rowdys // grogodil – grogodil // Fleur6 – Fleur6 // mczemak – oasismanik // Marius – Marius

Tommy - Tommy987 // Revanx – Revanx // BigDeal – BigDeal // sydney_fox – Glamgirl // zaratul – z@ratul

 Shaggyna – Shaggyna // Adeluska – Adya // venefica – venefica // ABBAManiac – FrankieSin // S3dl4K – S3dlak

A na záver ešte pár zabudnutých štatistík:

Stránka Filmklub.sk bola založená v roku 2002 a užívatelia do nej aktívne prispievali celých desať rokov. Za tento čas uvidelo svetlo sveta cez 46 000 plagátov, 12 000 obsahov, 18 000 tapiet, 93 000 fotiek, 1 900 zaujímavostí, 1 000 filmových chýb, 900 výrokov, 14 000 recenzií, 7 000 užívateľských rebríčkov a 900 biografií. Stránku dobehli existenčné problémy v roku 2011, kedy upadla do kómy, z akej sa už viac neprebudila. Pod pojmom kóma nemyslím len nulovú aktualizáciu nových filmov, ale aj vymazanie prihlasovacích údajov užívateľov. Jej obsah definitívne zmizol do internetových lovíšť v roku 2019.

Čo sa týka mňa, ja som sa na FK objavoval v rokoch 2006-2010 a prispel 16 recenziami, 5 rebríčkami a podľa miestnych kalkulačiek dosiahol Karma-Ranku 7 z 10. Ale to už je história, ktorá nikoho nezaujíma, tak čísla iba pre moju potrebu :)