Ridley Scott

Patrí k najmocnejším, najpopulárnejším a najbohatším filmovým režisérom. A vďaka Blade Runnerovi tiež k najkultovejším. So svojím bratom, komerčne podobne úspešným režisérom Tonym Scottom, vlastní od roku 1995 britskú filmovú spoločnosť Shepperton Studios. Takisto jeho je londýnska firma na špeciálne efekty Mill Film, v ktorej sa robili kľúčové efekty pre Gladiátora. Na Oscara bol nominovaný trikrát, no zatiaľ žiadneho nemá. Prečo? Možno preto, že jeho filmy nie sú ani tak o postavách a príbehoch, ako o vizuálnej štylistike. Ale je to handicap? V jeho prípade určite nie.

Ridley Scott vyštudoval umenie a film na West Hartlepool College of Art a londýnskej Royal College of Art. Krátko na to začal pracovať ako návrhár výpravy a režisér TV seriálov pre televíznu spoločnosť BBC. So svojou imaginárnou fantáziou a citom pre vizualizmus však v seriáloch nenachádzal dostatočnú sebarealizáciu a tak presedlal na reklamy, ktorým sa napokon venoval celých desať rokov (1967-1977). Dodnes ich má na svojom konte vyše 2000! Jeho filmovým debutom bola historická freska z doby Napoleona SÚPERI (1977), o dvoch hrdých dôstojníkoch, ktorých život je sprevádzaný neustálym vzájomným súbojom. Nie však súbojom charakterovým, ale tým s ostrými čepeľami kordov. Scott si na šermiarskych scénach naozaj zgustol. O nič iné než o ne a o krásnu historickú výpravu na ich pozadí, mu koniec koncov ani nešlo. Aby boli nárazy mečov čo najefektnejšie, krásne iskriace, pustil do čepelí elektrický prúd. A výsledok bol výborný. Teda, aspoň pre nás, divákov. Harveyho Keitela, ktorý si strihol jedného z dôstojníkov, počas nakrúcania niekoľkokrát nepríjemne potriaslo. :o)

Ale Súperi boli len takou Ridleyho malou skúškou pred veľkým koncertom. Krátko po nich mu totiž režisér Walter Hill prenechal svoj plánovaný projekt VOTRELEC (1979). Ridley, inšpirovaný klasickým, pulpovým sci-fi It! The Terror from Beyond Space (1958), v ktorom posádku vesmírnej lode terorizuje tackajúci sa chlapík v odeve mimozemského netvora, natočil depresívny, klaustrofobický horor o posádke, ktorú terorizuje desivá kreatúra, navrhnutá šialencom H.R. Gigerom. Ale nielen o tejto kreatúre a posádke astronautov, ktorí sú obyčajnými ľuďmi z mäsa a kostí a proti nepriateľovi nemajú vôbec žiadnu šancu, je tento film. H.R. Giger navrhol tiež úžasné exteriéry planéty, z ktorej pochádza zárodok tvora a chladné interiéry vesmírnej lode Nostromo, na ktorej sa odohráva takmer celý film. "Týmto filmom som nechcel povedať vôbec nič. Ide v ňom iba o hrôzu a ešte viac hrôzy," trochu alibisticky, ale veľmi trefne opisuje Scott svoj zámer. On sám chcel pôvodne iný záver filmu. Chcel, aby kreatúra hlavnú predstaviteľku nakoniec hryzla do lebky, sadla si do jej kresla pilotky a s jej hlasom poslal na Zem odkaz. Ale producentom z 20th Century Fox sa zdala táto alternatíva až príliš temná a keďže Scott bol ešte stále režijným nováčikom, musel sa prispôsobiť. Ale na kvality ani úspech filmu to nemalo zlý dopad. Votrelec síce skutočne nie je filmom s hlbokým obsahom, ale po vizuálnej stránke a hlavne čo do atmosféry je žánrovým skvostom, zimomriavky naháňajúcou sondou do ľudského strachu. A pre hlavnú herečku Sigourney Weaverovú dodnes znamená to, čo pre Jamie Lee Curtisovú znamená Halloween. Nehovoriac o Scottovi, ktorý sa s Votrelcom navždy zapísal do dejín kinematografie, alebo o samotnom monštre, ktoré je bezpochyby ich najslávnejšou a najdesivejšou mimozemskou obludou. Snímka získala Oscara za špeciálne efekty, pri rozpočte 11 miliónov zarobila len v amerických kinách 78 miliónov a dodnes sa ňou inšpirujú desiatky, ak nie stovky áčových i béčkových sci-fi filmov.

Scott bol na špici. A Warner Bros. mu poskytli 28 miliónov na natočenie ďalšieho sci-fi, tentoraz o detektívovi Deckardovi, poverenom likvidáciou ľudských replikantov, ktorí sa vymkli kontrole svojich stvoriteľov. Futuristický BLADE RUNNER (1982) si na vizualizme zakladal ešte viac než Votrelec. Doslova sa v ňom vyžíval. Nočné, dažďové, ponuré ulice industriálneho Los Angeles a siluety mrakodrapov s miliónmi svetielok vytvorili v kombinácii s magickou Vangelisovou hudbou ojedinelý vizuálny skvost s nenapodobiteľnou snovou atmosférou. Ale vďaka scenáristovi Davidovi Peoplesovi (Nezmieriteľní) tentoraz nešlo iba o vizuálny zážitok. Film nabral vďaka dialógom ("Videl som veci, ktorým by ste vy ľudia neverili. Všetky tie momenty sa stratia v čase, ako slzy v daždi.") a svojmu existenciálnemu námetu Philipa K. Dicka filozofických rozmerov a stal sa diskutovaným umeleckým dielom. Vo svojej dobe nebol prijatý príliš pozitívne. V kinách si na seba ledva zarobil a väčšina kritikov, vrátane Siskela a Eberta, ho zdupali pod čiernu zem. Ale časom nabral na popularite a dnes, kedy už i Ebert prehodnotil svoj postoj k nemu, patrí k najkultovejším filmom vôbec. Do značnej miery za to môže aj režisérsky zostrih filmu (Director's Cut), ktorý umožnil Scottovi uviesť film do kín s odstupom času s odlišným, otvorenejším a poetickejším záverom. Škoda, že sa niečoho podobného nedočkal aj Votrelec...

S Votrelcom a Blade Runnerom Scott postavil svoju latku kvality tak vysoko, že sa mu ju dodnes nepodarilo prekonať. Jeho nasledujúcim projektom bola tolkienovská fantasy rozprávka LEGENDA (1985) s Tomom Cruiseom v hlavnej úlohe. Ten v nej čoby elfý dobrodruh bojuje proti démonovi, ktorý chce vykynožiť posledných bielych kozorožcov, oženiť sa s nežnou kráskou a nastoliť večnú temnotu. Scott bral inšpiráciu v klasickej Krásky a zvieraťa (1946), rovnako ako aj zo Snehulky a siedmych trpaslíkoch, Fantázie alebo Bambiho. Jeho film oplýval opäť krásnym vizualizmom, ale pre svoju temnotu a snovosťou, víťaziacou nad rozprávkovosťou ľahkosťou, nebol moc vhodným pre deti a dosť škaredo prepadol. A nepomohla mu ani kompletná výmena hudby pre uvedenie v Amerike. Pôvodný soundtrack Jerryho Goldsmitha bol ponechaný v európskej verzii snímky a pre tú americkú bola dodatočne najatá skupina Tangerine Dream.

Scott potreboval zmenu a tak po prvýkrát od Súperov zavítal zo snových svetov a fantázií na pevnú zem. Vo filme NIEKTO MA STRÁŽI (1987) nechal ženatého detektíva Toma Berengera strážiť krásnu svedkyňu vraždy a zamilovať sa do nej. Obstojný thriller bez inovačných prvkov bol solídne odvedeným remeslom, ale dieru do sveta neurobil. Akoby ho Scott natočil bez akýchkoľvek vyšších ambícií, bez vyššieho tvorcovského nadšenia a zanietenia. A len o trochu lepšie dopadlo jeho nasledujúce krimi ČIERNY DÁŽĎ (1989), v ktorom zase nechal Michaela Douglasa a Andyho Garciu zapliesť sa do potyčiek s ostrými členmi japonskej Yakuzy. Čierny dážď uspel predovšetkým vďaka účasti dvoch hereckých magnetov, i keď Scottov vizualizmus v ňom dal v pútavej exotickej expozícii vyniknúť neónovým svetlám v zahmlených uličkách Japonska. Ale po mega-úspechu Votrelca mohli všetci zúčastnení tvorcovia iba snívať. Len pre zaujímavosť - rola jedného zo šikmookých záporákov bola ponúknutá Jackiemu Chanovi, ktorý však odmietol, pretože hrať negatívnu postavu bolo proti jeho srsti.

S THELMOU A LOUISOU (1991) zostal Scott pri zemi pevnejšie než kedykoľvek predtým. Pravdepodobne chcel dokázať svetu, že ovláda aj rozprávanie príbehu a nielen vizuálnu stránku veci. Táto road-movie dráma rozpráva o dvoch zadaných ženách v strednom veku, ktoré sa rozhodnú spestriť si monotónny život "ženskou jazdou". Lenže počas výletu sa jednu z nich pokúsi znásilniť istý zvrhlík a keď ho tá druhá v návale feministického (a pre nás, divákov, akceptovaného) hnevu zastrelí, nevinný výlet sa mení v útek pred políciou a do náručia večnej slobody, za ktorú treba kruto platiť. Scott posadil do kabrioletu dve skvelé herečky (Susan Sarandon, Geena Davis) a rozohral s nimi dramatický poker, ktorý filmu vyniesol 6 oscarových nominácií vrátane tej, za najlepšieho režiséra. Soška síce nakoniec poputovala iba scenáristovi Callie Khourimu, no Thelma a Louisa stala mainstreamom zatiaľ najlepšie hodnoteným Scottovým filmom. A to bolo o to potešujúcejšie, že neobsahovala jediný špeciálny efekt.

A po veľkom úspechu nasledoval opäť veľký prúser - veľkolepá, drahá historická rekonštrukcia príbehu Christiphera Columbusa, 1492: DOBYTIE RAJA (1992). Scottova častá rovnica veľká_forma/malý_obsah tu dosiahla extrému a 47 miliónový koprodukčný spektákel s medzinárodným hereckým obsadením (Gérard Depardieu, Sigourney Weaver, Fernando Rey, Michael Wincott, Tchéky Karyo, Frank Langella) takmer primäl svojich investorov ku skoku z mosta. Film bol plný nádherných obrazov. Možno najnádhernejších, aké kedy Scott natočil. A tieto obrazy boli opäť pretkané Vangelisovou fenomenálnou hudbou. Ale pri dvoj a pol hodinovej dĺžke táto vizuálna koláž, líčiaca Columbusov príbeh prakticky iba skrz obrázky, bola pre po zábave dychčiaceho diváka hotovou nočnou morou. Zopár nadšených obdivovateľov filmu, vyžívajúcich sa v jeho forme, sa našlo. Ale drvivá väčšina publika film neprijala a v celkových meradlách sa 1492-ka stala najhoršie hodnoteným Scottovým filmom.

Po štvorročnej prestávke sa napokon Scott vrátil k námornej téme. Ale opäť pohorel. Dobrodružná dráma BIELA SMRŠŤ (1996), rozprávajúca skutočný príbeh mladej chlapčenskej posádky a staršieho kapitána lode (Jeff Bridges), ktorí sa na šírom mori stretnú s hrôzostrašnou búrkou, vyvolala veľmi rozporuplné reakcie a finančne prepadla. Všetci si pochvaľovali skvelé akčné scény, no naivné pojatie príbehu a ešte naivnejšie vyznenie jeho myšlienky vyvolali skôr sarkastický úsmev na tvári. I keď nie až tak veľký, ako neskoršia Scottova G.I. JANE (1997). Demi Moorová sa v ňom čoby vyholená vojačka pokúšala prejsť extra-tvrdým vojenským výcvikom pre extra-tvrdých chlapov. Ktovie, čo Scotta priviedlo k tomuto feministickému filmu. Možno úspech rovnako "sexuálne zameranej" Thelmy a Louisy. Ale čo tam potom - jedno je isté: Nech bola snímka prijatá akokoľvek zle (a že bola) a nech si o nej myslíte čokoľvek (radšej to ani nechcem vedieť), Scott v nej preukázal mimoriadny talent pre hard-core akčné vojnové scény, bez čoho by mu Jerry Bruckheimer v budúcnosti nezveril do rúk Čierneho jastraba zostreleného. Ale nepredbiehajme.

Zatiaľ najväčšieho úspechu u kritiky i divákov dosiahol Scott svojím GLADIÁTOROM (2000). Zveriť 103 miliónový historický projekt tvorcovi 1492-ky, to si vyžadovalo značnú dávku odvahy. Ale Steven Spielberg a jeho kolegovia z DreamWorks Ridleymu verili a dali mu zelenú. Režisér si dal tentoraz naozaj záležať. Svoj epický príbeh o stredovekom hrdinovi ponoril do poetického hávu a s pomocou snaživých hercov a množstvu nenápadných digitálnych efektov vytvoril trblietavý hollywoodsky epos s obstojným príbehom a myšlienkou, prijateľnou všetkými vrstvami publika. So spomínaných hercov sa pri natáčaní filmu najviac zapotil Russell Crowe, ktorý sa do Gladiátora pustil len štyri mesiace po dokončení Insidera. Preňho totiž musel pribrať 40 libier, ktoré musel napokon za tie štyri mesiace zhodiť. Stálo to však za to - svojou námahou si vyslúžil hereckého Oscara. To však nebol jediný oscarový úspech snímky. Gladiátor sa stal filmom rokom, zbožňovaným divákmi i kritikou, celosvetovo zarobil $445 miliónov a obdržal 5 Oscarov vrátane najlepšieho filmu, kostýmov, vizuálnych efektov a zvuku. A Scott bol po druhý krát nominovaný na režijného Oscara.

Rovnaký komerčný (nie však kritický) úspech zaznamenal aj HANNIBAL (2001). Je záhadou, prečo producent Dino De Laurentiis oslovil so 14 krát prepisovaným scenárom pokračovania Mlčania jahniat práve Scotta, ktorý nemal na konte žiadny úspešný thriller, navyše vyžadujúci perfektne zvládnutú psychológiu postáv. Ale možno chcel mať Hannibala takého, akého ho Scott urobil - totiž formálne elegantného a prikláňajúceho sa nie k hereckej akcii, ale k drastickému násiliu a krvi. Hannibal bol na hony vzdialený Demmeho Mlčaniu jahniat, ktoré si zakladalo na dialógoch a dusnej atmosfére. A všetci z neho boli tak trochu sklamaní. Ale divákov naň i napriek tomu prišlo toľko (len v Amerike obrat $165 miliónov), že minimálne Laurentiisovi to bolo fuk a len si spokojne bafkal z milionárskej fajočky.

Ako som už poznamenal vyššie, k ČIERNEMU JASTRABOVI ZOSTRELENÉMU (2001) dotiahol Scotta producent Jerry Bruckheimer. Zámer oboch filmových velikánov bol prostý - natočiť akčný film, zasadený do reálnych udalostí, ktoré zažili začiatkom deväťdesiatych rokov v Somálsku americkí vojaci. Bez zbytočných rečí, bez hlbšieho filozofovania (ktoré je tak typické pre vojnové filmy) sprostredkovať divákovi čo najdôveryhodnejší prežitok dvoj-hodinového vojnového pekla. Bolo to snáď prvý krát v Scottovej kariére, čo po ňom niekto chcel výhradne to, v čom sa cíti najlepšie - vizuálnu pastvu pre oči. Ultra hektický, super explozívny a formálne perfektne štylizovaný Čierny jastrab zostrelený priklincoval do sedačiek divákov i kritikov, zarobil obrovské peniaze a získal štyri technické oscarové nominácie, z ktorých jedna bola už treťou pre Scotta čoby režiséra. Ridley však znovu pohorel (tentoraz v súboji s "čistou dušou" Ronom Howardom) a filmu sa ušli iba dve sošky za strih a zvuk. Ale vzhľadom k žánru koniec koncov ani to nie je málo.

Ridley Scott má predovšetkým vďaka Blade Runnerovi spústu fanúšikov a tí ostatní ho berú ako solídneho režiséra. Opovrhovať ním v podstate nemôžete. Natočil zopár prepadákov, ale zároveň natočil aj filmy, ktoré patria k najsilnejším pilierom svojho žánru. Je to človek, ktorý rád sníva a ešte radšej nám tieto svoje sny ukazuje. A to je záslužná vec. Obzvlášť, keď to niekto dokáže tak pekne ako on. Či už raz toho svojho Oscara dostane alebo nie, určite nás ešte zopár krát príjemne prekvapí. Pri Bielej smršti a G.I. Jane sa predsa toľko písalo o "dnes už mŕtvom velikánovi"...

Martin "POMO" Pomothy