Reverse01

Film je jeden z najsubjektívnejších foriem umenia. Každý vníma a cíti veci inak, preto dokonalý film vlastne ani neexistuje. V mojich recenziách sa slovo "dokonalosť" často vyskytuje v súvislosti s filmami, je to však opäť môj názor, ktorý môže byť odlišný od iných. Pri recenzií tohto filmu by som však opäť musel nevyhnutne toto slovo použiť. Zrkadlo je vrchol filmového umenia z viacerých hľadísk, ktoré môžu väčšine divákom uniknúť. Film má narušenú štruktúru, ktorá je rozdelená do troch hlavných časových období, ktoré sú premiešané snami, kde sa strieda farebná a čiernobiela kamera. Ide o osobité dielo režiséra Tarkovského, ktorý v príbehu reflektuje svoje detstvo, dospievanie a sny. Umeleckú tvár filmu dodáva mysteriózny nádych, klasická hudba a básne režisérovho otca Arsenijho. Samotný záver vám dá veľa odpovedí, ale aj otázok hlavne o živote, ktorý bol v tomto prípade nejasný resp. roztrieštený presne ako zrkadlo. Ide o nadčasové dielo, ktoré nie je stvorené pre bežných divákov, tým pozornejším veľa dá a tým nenáročným zase veľa zoberie 100%

Film Ada sa vám bude snažiť mnoho umeleckého predať, ale pozornejší divák odhalí artovú impotentnosť tohto filmu. Príbeh je ťažké priamo zaradiť k pozitívu alebo negatívu a preto začnem prostredím filmu. Islandská krajina sa do filmu skrátka hodí a je naozaj smutné koľko súčasných filmov prešlo mlynčekom CGI trikov. A nie, nehovorím o filmoch, kde je táto technológia potrebná (napr. scifi), ale tých, kde je jednoduchšia voľba "umelá krajina" a ťažšia voľba natočiť skutočný film na nejakej lokacií. Postavy v tomto filme sú divákovi citovo vzdialené, nedokážete ich ani ľutovať či naopak zdieľať s nimi nejaké radostné chvíle, je to skôr pasívne pozeranie troch ľudí v odľahlej Islandskej krajinke. Ako negatívum tu vidím aj nezmyselne vedené dialógy s dlhými prestávkami za každou vetou. Týmto fenoménom trpí väčšina filmov, ktoré sa snažia tváriť, že v sebe nesú viac umeleckej integrity, ako mainstream odpad, ktorý skvelo charakterizuje napr. dnešný Marvel. Už nech bol zámer režiséra akýkoľvek (spomalenie tempa filmu, budovanie napätia atď.) výsledok je rušivý a diváka skôr vytrháva z príbehu. K jednému negatívnemu detailu vo filme by patrilo nelogické nechanie otvorených dverí v krajine, kde je väčšinou zima. Dokonca sú aj hlavný protagonisti v exteriéri oblečený v minimálne dvoch vrstvách oblečenia, ale kvôli posunutiu príbehu "zabudol" Ingvar zavrieť dvere. Nemám rád ak film nie je premyslený a aby sa dali veci do pohybu dôjde k laickému prístupu. V niektorých filmoch by to mohlo byť nezmyselné skákanie v čase (rokoch), alebo náhla zmena charakteru postáv a pod. našťastie v tomto prípade to bol iba maličký detail. Pozitívom je záver filmu, ktorý zostal v mysterióznej polohe, čo sa mi celkom pozdávalo 50%

V tomto umeleckom a silne surrealistickom krátkometrážnom filme uvidíte hodnotu umenia. Mám rád ak čas vo filme plynie nelineárne, ak nám zamotáva hlavu a stáva sa relevantným. Verím, že by každý divák individuálne mohol zhodnotiť tento krátky film inak a videl v ňom niečo nové. Práve preto ma tento snímok tak oslovil, keďže nás samotný surrealizmus nabáda k oslobodeniu mysle. Na poslednej ceste pred smrťou principál vidí cirkus, ktorý vystupuje bez divákov. Vo filme veľa hovoreného slova neodznie skôr ide o obrazotvornosť. Divák si môže všimnúť samotný uhol kamery a to, že principál sa pozerá na cirkus z výšky, rovnako aj efekty sú vo filme dôležité, keďže členovia cirkusu predvádzajú svoje kúsky vracaním sa v čase. Hudba vo filme je obstojná a dodáva mu veľkú energiu. Ak máte voľných 23 minút, niet čo rozmýšľať.  Dokážem si dokonale predstaviť posledné stotiny pred smrťou s takýmto predstavením, keby som svoj život zasvätil cirkusu. Týmto ostáva Zabudnutý cirkus naozaj zabudnutým v čase, v ktorom sa vyskytol a ďalej vystupuje smutne bez divákov 85%

Avatar: Cesta vody je vizuálne očarujúcim filmom, ktorý vám však po príbehovej stránke nemá čo ponúknuť. Ako tu už bolo spomenuté je to recyklácia starého príbehu so silnejším dôrazom na rodinné vzťahy. Pozornejší divák si môže všimnúť nelogické správanie postáv, rovnako dialógy, ktoré boli vo veľa prípadoch klišé. Cez to všetko dokážem pochopiť skalných fanúšikov sveta Pandory, ale od filmu vyžadujem viac ako krásny obraz a nedokážem si pred pravdou zakrývať oči. Samotné vyvrcholenie nabralo do seba ešte viac nelogických udalostí a tento jemne otvorený koniec filmu, je pre mňa osobne predzvesť niečoho ešte horšieho ako druhé pokračovanie. Do sveta Pandory sa vrátim iba pod podmienkou ak nám Cameron neponúkne starý (iba oprášený) kábat, ale niečo, čo zmení tento príbeh NIE LEN po vizuálnej stránke 60%

Nájsť a vyvodiť v tomto filme jasný záver je veľmi obtiažna záležitosť, Bergman nám opäť predostrel psychologický príbeh s dôrazom na morálne a nemorálne stránky ľudskej osobnosti. Rovnako sa príbeh odohrával v známom prímorskom prostredí. Persona je filmom, ktorý vás na konci nechá chladným a ukáže vám hlboké zákutia ženskej mysle. Pri sledovaní filmu sú divákovi jasne zobrazené rozdiely dvoch hlavných predstaviteliek, ktoré sú však na povrchu. Tým, že Elisabeth nerozpráva kvôli psychickému kolapsu, stáva sa z nej "tabula rasa", čo využíva Alma. Tá je veľmi šťastná, že ju konečne niekto vypočuje, až jej povie svoje najhlbšie tajomstvá. Príbeh začína naberať na obrátkach pri zistení, že Elisabeth nie je taká nevinná vo svojom mlčaní. V tomto prípade by som príbeh prirovnal k Bergmanovmu skoršiemu filmu a tým je Jako v zrcadle (1961). Od filmu nečakajte rýchle tempo skôr hlboké zamýšľanie sa nad rozdielmi či podobnosťou. "Je možné byť jednou a tou istou osobou v rovnakom čase... teda dvomi ľuďmi (personami) ?" 90%

Kinematografický klinček do rakvy Sovietskeho režimu. Spomínanie rakvy v tejto súvislosti nie je vôbec tabu, keďže sa film nesie na vlnách čierneho humoru, filozofie či poetizmu. Príbeh sa síce odohráva vo fiktívnom meste s rovnako fiktívnym starostom, ktorý má však jasné znaky diktátora - či už morálne alebo vizuálne (Hitlerove fúzy, Mussoliniho košeľa a traky, Stalinove čižmy). Samotný príbeh nie je nijako komplikovaný, je však doplňovaný absurdnými scénami, ktoré vybočujú z dejovej linky a vytrhávajú vašu pozornosť z jednoduchosti príbehu. Ako príklad by mohol poslúžiť rozhovor a priestor vo väzení, ktorý je svojím spôsobom surrealistický, ale tým aj nerealistický. Najskôr vedie Sandro rozhovor s mužom v obleku, ktorý sedí za klavírom a vedľa seba má ženu, ktorá ma zaviazané oči a drží v ruke váhy - znaky spravodlivosti? Ak berieme na vedomie, že priestor a čas, v ktorom sa toto všetko odohráva divákovi nie je známe, celý rozhovor a samotné zobrazenie spravodlivosti sa dostáva opäť do absurdných koľají. Takže otázkou zostáva, ako sa takýto film dostal na svetlo sveta a bol premietaný ešte za čias tohto režimu? Celé dva roky sovietska cenzúra potláčala film Pokánie, ale 15 mesiacov po nástupe Gorbačova k moci, došlo vo zväze filmárov k "dramatickej zmene". Vedenie prevzal Elem Klimov, ktorý bol priateľom režiséra Abuladzeho. Takto bola vytvorená komisia, ktorá preskúmala zakázané filmy a mimochodom povolila aj návrat starých diel režiséra Andreja Tarkovského, ktorý emigroval práve kvôli nespokojnosti tohto režimu. Takto bola jedna kópia zo štyroch existujúcich privezená do Moskvy na premietanie vybraným divákom. Netrvalo dlho a film sa dostal do širokého povedomia, tým, že sa nebál ukázať všetko, čo sa všetky filmy pred ním ani zďaleka neodvážili. Niet sa čo čudovať, že film v roku 1987 vyhral 3 ceny na filmovom festivale Cannes 80%

Tretia séria televízneho seriálu The Twilight Zone bola o niečo lepšia ako tá druhá. Za najväčším problémom druhej série vidím absenciu nových nápadov a niektoré epizódy si boli dosť podobné. Tretia séria sa scenáristicky prekopala a všetky moje obavy odvrátila originálnymi nápadmi. Súdiac podľa hodnotení jednotlivých epizód to pekne vychádza, keďže tu bolo viac 5 hviezdičkových častí. Ako už u mňa býva zvykom, vyberám top epizódy tretej série (S03), ktoré ma zaujali svojou atmosférou a nečakanou pointou: E04 The Passersby - Fidel Castro v Zóne súmrakov aneb čo keď diktátor vidí svojich nepriateľov na každom rohu. V tomto prípade sa jednalo aj o skvelý herecký výkon hlavnej postavy. E08 It's a Good Life - V súčasnosti už ikonická epizóda tohto seriálu, v ktorej objavíte dieťa, ktoré vie čítať ľudom negatívne myšlienky. Ako dlho sa dá takto žiť a predstierať pozitivitu? E12 The Jungle - Epizóda v ktorej hlavný hrdina musí bojovať zo sebou samým. Zničenie čarovných suvenírov z Afriky má svoje následky a príroda si ho nájde. E13 Once Upon a Time - Pre mňa óda na radosť - hlavnej úlohe sa chopil legendárny Buster Keaton a tvorcovia mu ponechali prostredie, v ktorom bol taký ikonický. E14 Five Characters in Search of an Exit - V poradí tretia 5* časť? Je to tak, v tomto príbehu ste stratení presne ako hlavné postavy, nie je vám známe prostredie ani čo sa bude diať a tak vám koniec opäť vyrazí dych. E16 Nothing in the Dark - Musím ju sem zaradiť a rovnako jej nemôžem ubrať na hodnotní, keďže som smrti zas a znova naletel. E33 The Dummy - Povedal by som že najviac strašidelná a mysteriózna epizóda celej tretej série. Na záver by som tretiu sériu zhodnotil ako nový nádych, ktorý seriál udržiava na vysokej hranici kvalitných nápadov 85%

Hollywoodsky štandard zavítal aj do iránskych končín a jednoduchosť vystriedali vysoké nároky. Sklamanie je vysoké, keďže Majidi vie reflektovať ľudské pocity mnohonásobne intenzívnejšie a divákovi tzv. spadne sánka. To by sme sa však museli vrátiť v čase, kde bola kvalita filmov z technickej stránky nízka, avšak z hľadiska obsahu bola na veľmi vysokej úrovni. V súčasnosti je tomu bohužiaľ naopak a film bol po technickej stránke dobre zvládnutý, ale ten obsah nestál za nič. Film bol predvídateľný, postavy sa správali nelogicky (prevažne tá hlavná postava) a jednali prehnane impulzívne. Majidi sa nám snažil načrtnúť dve strany, u ktorých prevláda konflikt a vyvolať v divákovi nejaké to porozumenie. Nepresvedčila ma ani jedna strana, či už drsné väzenské podmienky sestry alebo brata, ktorý rieši problémy v nemocnici a doma aby svoju sestru zachránil. Veril som, že nový kabát bude tejto kinematografií sedieť, predsa lepšia technika môže film iba vylepšiť, to by však musel Majidi napísať presvedčivý a logický scenár, ktoré písal pred 20 rokmi. Obávam sa, že filmy Božské děti či Barva ráje sú nenávratne preč a tá "inakosť" v nich zostáva zapečatená. Majidiho nové filmy ňou nedisponujú a tak si pozriete film len s iného prostredia, ale s ohraním príbehom, ktorý ste už x krát videli 25%

Ako je všeobecne známe pri iránskych filmoch, v jednoduchosti je krása. Príbeh chlapca, ktorý omylom zoberie zošit svojho spolužiaka, čím spôsobil menší problém. Jeho kamarát si nebude vedieť napísať domácu úlohu, čo si nemôže dovoliť po tretom napomenutí učiteľa. Hlavný protagonista si je vedomý tejto skutočnosti a tak je odhodlaný zošit vrátiť aj keď jeho kamarát býva vo vedľajšej dedine. Presne tu sa za tých 83 minút odohráva pravá dráma a scenáristický balet, ktorý vám nedovolí vydýchnuť. Vo filme nájdete mnohé, napr. že deti vlastne máloktorý dospelák naozaj počúva. Rovnako sa vo filme skrýva morálne ponaučenie, ktoré nie je iba pre deti. Úplný záver filmu vás nechá v napätí, čo by si nepovedal asi nikto po prečítaní obsahu na tento film. Myslím že iránska kinematografia má čo svetu povedať, škoda len, že sú tie filmy ťažko dohľadateľné 95%

Druhá séria seriálu Twilight Zone bola veľmi rozmanitá. Pre porovnanie s prvou sériou, ktorá bola viac menej konzistentná, bola tá druhá podstatne slabšia. Aj z toho dôvodu dostávali niektoré epizódy plný počet a niektoré slabú 1*. V zóne súmrakov to však stále funguje, vôňa tajomna sa nevytratila a rovnako nás seriál ďalej prekvapuje príbehmi, ale aj filmárskymi inováciami. Opäť, ako pri prvej sérií by som vypísal zo S02, epizódy, ktoré stoja za pozretie: E06 Eye of the Beholder - príbeh, ktorý si buduje tajomno a atmosféru až na šokujúci koniec, E17 Twenty-Two - dôkaz, že tento seriál je studnica inšpirácií pre neskoršie filmové spracovania, E25 The Silence - každý z nás pozná človeka, ktorý toho narozpráva aj za troch. V zóne súmrakov sa to však nevypláca, E26 Shadow Play - sny v tomto seriály nie sú žiadnym prekvapením a ide skôr o variácie príbehov z prvej série. Kto by však povedal, že práve tu nájdem jeden z najlepších dielov celej druhej série. Ku koncu by som zhodnotil, že druhá séria má svoje chyby, preto sa obávam čo prinesie tá tretia a či sa tam nájdu nové originálne nápady 80%