Zrkadlo

Autobiografická koláž složená z jednotlivých střípků životního Zrcadla Andreje Tarkovského na mě emocionálně i esteticky zapůsobila o třídu více než kultovní Stalker; dokonce více než mnohá jiná (jinak velmi oblíbená) autobiografická díla legendárních filmařů (Felliniho 8 1/2). Těžko se můžu v tomto případě pouštět do teoretických odboček o spirituálním významu. Působivost Zrcadla shledávám zejména v ryzí upřímnosti, s níž se autor navrátil do těžkých období svého života a se kterou nám odhaluje nejniternější traumata své rodiny: fyzická, duševní, empirická i umělecká. Tarkovskij je navíc skvělý v práci s pohybem kamery, čímž i prázdnějším obrazům přírody dodává na patřičné sugesci. Scéna s citováním Puškina je vrcholným momentem filmu. (23.12.2023)

Deti sú obrazom svojich rodičov. Nie úplným, ale to nie je ani pohľad do zrkadla. Nie je to úplny obraz nás samých. Aj keď sú príležitosti, kedy sa o to všemožne snažíme. Problém je že oblbujeme skôr seba ako zrkadlo. Nemu je to vlastne jedno. To čo vidíme v zrkadle nie je realita, je to obraz reality, ktorá sa na realitu len podobá. Prekrucuje ju. Nie úplne, ale svojim špecifickým spôsobom. Tarkovského zrkadlo je film postavený na podobnom princípe. Jeho obrazy, dávajú zmysel. Sú to výseky zo situácií, ktoré nám môžu prísť dôverne známe, alebo ktoré definujú dobu a krajinu v ktorej hlavný hrdina vyrastal, alebo na ktorú má spomienky. Film sa sústreďuje na postavu ženy a matky. Je prítomná v mnohých scénach a cítiť z nej rozpor a určitú nechuť k udalostiam, ktoré ju stretávajú, ale aj pokoj, ktorý sa jej dostáva v naozaj výnimočných momentoch. Hlavným hrdinom je tu kamera, ktorá neprechádza priestorom tak často ako tomu bolo v predošlých Tarkovského filmoch, ale ktorá má tendenciu do miestností a priestorov vstupovať a tým nám dovoľuje nazrieť do všedných dní jednej rodiny. Kontrast prírody a človeka je tu podobne ako v predošlých filmoch viditeľný a umocňuje emocionálny zážitok z videného. Film strieda rôzne rozprávačské postupy aby odovzdal divákovi nejakú emóciu. Čo sa mu aj darí. Spolu s Andrej Rubľevom najúchvatnejšie dielo tohto tvorcu. (16.07.2011)

Autobiografické dielo, kde poznáte veľa vecí z jeho života, poznáte tam mnoho historických udalostí, je tam veľa poézie, symboliky, obrazov, len mu chýba silnejší cit. Opäť môžem konštatovať, že je to výnimočné dielo, ktoré vám môže veľa ponúknuť, je hlboké, nedivácke, no menej rozťahané napríklad na rozdiel od Andreja Rubľova, Stalkera, či Nostalgie, ktoré som doteraz videl, ale aj keď ma to opäť upútalo, tak som si to znova naplno neužil. Je to inteligentné dielo, ťažko pochopiteľné s mnohými výkladmi, ako takmer všetky jeho diela, no nezískalo si ma to. Nemyslím, že bolo hocikedy gýčovité, ale zas ani také geniálne. (03.06.2013)

Osobná filmová báseň postupujúca vo vláčnom tempe cez obrazy surrealistckého (ešte lepšie ich vystihne prívastok "snového") charakteru, realistického až dokumentárneho rázu, kde sa k slovu dostávajú vojnové ozveny. Je úžasné sledovať obrazy vojny prelínajúce sa s Brueghelovsky vyobrazenou zimnou krajinou, alebo osobu levitujúcu nad posteľou, snovo pôsobiace sekvencie v hladne čierno-bielych,alebo sépiových odtieňoch. Všetky časti pevne spája poetická, mystická atmosféra s významnou úlohou prednesu básní otca A. Tarkovskeho a impozantne zakomponované diela vážnej hudby. Tarkovkij sugestívny, vrcholne perfekcionistický a emocionálne hlboký, jedinečný ako vždy, skúmajúci duchovnú stránku človeka, svoje posolstvo prenáša na plátno v osobitom, signifikantne mnohovrstevnom básnickom rukopise tvoriacom úchvatné obrazy dlhých záberov, plné symbolov, niekedy príbuzné dielam Brughela alebo Vermeera v príznačne náladotvorných interiéroch a exteriéroch. (19.04.2013)

Tarkovskij se podíval do zrcadla, a uviděl tam sebe (já transfigurované do rodinných vztahů), Rusko (přes Puškina i jinak) a celý svět (spíš jeho negativní stránku – pokud pozitivní existuje). Uviděl tam ideál (obrazy Leonardovy a Pietera Bruegela staršího) a realitu (blokádu Leningradu především). Na některý z přehršle symbolů, by se měl divák zachytit, těžko ale se dostane do celého proudu symbolů, a když, nejspíš se v něm utopí. Mně se nejvíc líbila vstupní, "tiskárenská" scéna a závěrečná půlhodina... nádherné světlo, velmi pěkné kompozice jakoby Josef Sudek, ale spíš nějak tak po vlámsku... ale film asi nejsou jen obrazy či fotografie. V závěru zazní Janovy pašije od JSB, hudba (z mého pohledu ještě víc Matoušovy pašije), kterou se dosud nepodařilo překonat - ale ani toto není tento film. (18.04.2016)