ancientone

Sila Smršte spočíva vo vizuáli. Inšpirácia slovenskou maľbou aj horrorovými klasikami, ktorá dokáže výborne abstrahovať lokálne špecifiká a genius loci kúpeľov v Sliači. Martin Rau skvelo pracuje s plánmi obrazu - rozostrenými pozadiami a druhými plánmi, odkiaľ sa vynárajú postavy, motívy a alegórie o čosi funkčnejšie než v samotnom rozprávaní. Mysteriózna thrillerovosť sa dostáva až do roviny štrukturálneho filmu v momentoch, keď cez masívne zapršané sklá auta sledujeme rozpitú asfaltku a husté tatranské lesy. Smršť dokáže opakovane prekvapiť kompozíciou a riešeniami zobrazenia. A nejako mi to stačilo. Suchoňova noc čarodejníc tiež potešila.

Prvých 40minút Drží Glazer top koncept o budovaní blahobytu na utrpení druhých, čiže funkčne rozvíja a presahuje tému Holokaustu - robí z nej univerzálne podobenstvo. Čo sa mu však rozvíjať nedarí, je dramaturgia samotného filmu. Niekto sa tu príliš snaží byť Hannou Arendt a Michaelom Haneke zároveň... ale ten soundizajn (v kľúčových miestach zásadnejší, než samotný obraz)!

Treba uznať, že Franco mal v kontexte grindhousového/ euro-trash filmu mimoriadny cit pre filmovú formu. Diary of a Nympho je vďaka kamere Gérarda Brisseaua, úžasnému a jasne do popredia vytiahnutému neo-psychedleickému soundtracku a rozvoľnenej narácii naozajstné senzuálne kino, akýsi predvoj cinema of transgression. Grandrieux a Noé to musia milovať. Veľmi zaujímavý je priestor, ktorý uprostred "male-gaze" pohľadu dostávajú ženské postavy a načtávanie ich vnútorného sveta (v rámci euro-trash mantinelov).

Miestami až reportážne-dokumentárna kamera v kombinácii s fiction látkou pôsobí stále veľmi fresh a to isté platí aj o postavách a ich konfliktoch. Chytilová v roku 1976 vytvorila univerzálnu a v princípe nestarnúcu komediálnu štúdiu vzťahov a strachu zo zodpovednosti moderného (súčasného) človeka. Bez didaktickosti a zbytočného moralizovania.

PS. tento fenomén som (opakovane) nejak nechytil.

Od drog to asi neodradí, ale od dôvery v dramaturgiu v československom kontexte asi áno. Adikts pôsobí, akoby to futuristické futro fákali v pvom rade práve dramaturgovia seriálu. Zo všetkého najviac to pripomína protidrogovú edukáciu v Amerike 40. rokov, hyperblizované, didaktické metafory zasa normalizačné kino rokov 70tych, postavy a celkový flow zasa Filipa Renča z prvej polovice 90tych. Na druhú stranu treba oceniť formálnu štýlovosť, ža ktorou stojí skvelá a výrazovo veľmi ohybná (zároveň totálne koherentná a rozpoznateľná) kamera Dušana Husára, dobrá hudobná dramaturgia a pôvodná hudba (Oliver Torr) a fakt, že Luciana Tomášová bude pravdepodobne jednou z najvýraznejších herečiek našej generácie (navyše jej herecký prejav dodáva jej postave ako jednej z mála hĺbku a autenticitu, dokáže sa vzoprieť všadeprítomnej karikatúre, poznačujúcej celkové vyznenie seriálu). Ako celok neviem, či je Adikt iba premárnená šanca a zbytočný žánrový mišung s komickými postavami. Vizuálne pútavé (ťažko určiť nakoľko zámerné) memečko to je určite.

Lepšia žánrová štandardka. Vie to budovať miestami silnú atmosféru, vie to priniesť pár silných obrazov, ktoré sa zaryjú do pamäte dlhšie ako na pár hodín, námet nie je úplne vycucaný z palca ale... chýba tomu dramaturgia a spirit, ktoré by diváka viedli kontinuálne celým dejom. Napätie funguje čiastkovo, nie v celom filme. Tak možno nabudúce.

Nie najlepší, ale isto esenciálny Fulci. Jeho filmy sú v najlepšej forme ekvivalenty abstraktných malieb, kde sa na základné báchorky o otváraní pekelných brán vrstvia intenzívne obrazy, niekedy čisto atmosférického, inokedy silno "gore" charakteru. Výsledok je čistý pocit a atmosféra. Úžasne znepokojivé kino, mix klasických hororových žánrov do halucinogénneho roztoku.

Fim o rasizme, ktorý je postupom času stáva filmom o pomste, ktorý sa neskôr utopí v motívoch a zvratoch, ktoré postavy menia viac a viac na karikatúry a to všetko preto, aby na záver deepdivoval v tom najklišeovitejšom pátose. Majstrovstvom ostáva, že napriek tomu si udržiava charizmu a aký-taký náboj. každopádne viac sa oplatí Horiace Mississippi. Alebo Gavrasov Betrayed.

Radosť z rozprávania príbehu, ktorý dokáže byť (napriek tomu, že je vopred známy) pocitovo rovnako dramatický,  nevypočítateľný a plný hyperadrenalínových zákrut, ako automobilový závod. Zo samotných áut a závodenia sa tu nestal sekundárny motív, ako by sa mohlo zdať. Ich esencia je presiamnutá celým filmom. Mann veľmi dôsledne a radikálnejšie rozrobil prístup, ktorý načtrol ešte Lee H. Katzin v Le Mans. Blockbusterovo veľkolepé a zároveň rozrpávačsky sofistikované a pankáčske.