Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Komédia
  • Akčný
  • Animovaný
  • Krátkometrážny

Recenzie (4 531)

plagát

Cheopcheopsanjung (2009) 

Súčasť filmovej zbierky Visitors. A po najcivilnejšom záreze Lav Diaza( ktorý bol pre mňa zoznamovací) sa táto poviedka radí k najzaujímavejším z celého projektu. Asi preto, lebo nesie výrazný režisérov rukopis a ponúka presne to, čo som od nej očakával. Milostní trojuholník, umelecké prostredie a nevyspelí ľudia hrajúci sa na dospelých. Svedčí tomu kratšia dĺžka.

plagát

Ha Ha Ha (2010) 

Zatiaľ mi títo hrdinovia prišli zo všetkých Hongových protagonistov najneznesiteľnejší. Uplakaní, nevyrovnaní chlapi (akože nad vecou) ktorých by bolo treba riadne prefackať. A to isté platí o dievčinách, čo sa s nimi zahadzujú. Od matky cez servírku/špiónku až po sprievodkyňu v historickom múzeu. Obrovské plus je tá dezilúzia o Kórejskom spôsobe uvažovania. Tá hraničí s neznesiteľnosťou a stavia celú tú exotickosť a pôvabnosť krajiny do veľmi všednej roviny. To oceňujem. Rovnako ako aj Hongov špecifický rukopis, kedy dvojica kamarátov rozpráva príbeh s rovnakého mesta, kde sa stretli s rovnakými postavami, vzájomne si svoje osudy dopĺňali bez toho, aby sa vôbec stretli. Komorné, civilné a tentoraz na moje potešenie aj upršané. Ale tie tri hviezdy sú tentoraz asi najslabšie, aké som v rámci Hongovi a jeho kinematografie dal.

plagát

Moon Knight (2022) (seriál) 

Celý čas som si hovoril, prečo by mi na tom malo záležať? Seriály od Marvelu majú stále ten istý problém. Vlečú sa. Hrozba( akokoľvek prezentovaná ako niečo príšerné) je naťahovaná a popretkávaná všemožnými kecami, že od určitého momentu stráca na svojej hrôzostrašnosti a zostáva z nej len niečo prvotriedne patetické a hlavne sto krát videné. Čo na tom, že Isaac aj Hawke sú perfektný? Pozerať sa na nich ma bavilo, ale chýbala tomu sofistikovanosť, napätie a vyváženosť. Celé to putovanie, čelenie hrozbám a finále pôsobilo lacno, televízne a bez náležitej invenčnej hodnoty. Mám pocit, že ten autorský rukopis sa v celom tom digibordeli jednoducho stráca. Najviac ma asi potešila hudba. Tá dávala nejaký feeling aj scénam, kde vôbec nebol. Inak ďalšia rutinná jazda, ktorá nemá čím ohúriť, prekvapiť, upútať. Čo je na seriál, ktorý skoro päť hodín hovorí o pomerne neznámej egyptskej mytológií, hanba.

plagát

Aobake no Table (2021) 

Jeden z tých príbehov, ktoré majú tendenciu reflektovať a poukazovať na podobnosti, aké zažívajú mladí ľudia asi všade. Macumoto sa v tomto diele snaží priblížiť západnému divákovi, ale do určitej miery reflektuje ( aspoň si to myslím) pocity a starosti súčasnej mladej generácie v Japonsku. Túžbu vymaniť sa. Niečo dokázať. V tomto smere je film príjemný. Či už z pohľadu starších osôb alebo z pohľadu mladých hrdinov, ktorý sú v tomto príbehu dôležitejší. Macumoto sa tak ku mne radí k novým hlasom súčasného japonského filmu. Viac príjemné, ako dramatické a viac úprimné, ako poučujúce. To ale nemení nič na tom, že tomu chýba určitá čarovnosť a osobitá vsuvka, ktorá robila predchádzajúci Macumotov film tak zapamätateľným. Bojím sa, že takýto typ filmu zapadne a stane sa len ďalším zárezom v podobnom žánri, ktorý zafunguje len vtedy, ak sa k nemu dostanete teraz. Mne sa to ale páčilo a myslím si, že má Macumoto, ako režisér dosť veľký potenciál. Uvidíme s čím príde nabudúce.

plagát

Summer film ni notte (2021) 

Ono najťažšie na celom filme je nájsť si k nemu cestu cez hlavnú myšlienku, ktorá to stavia do sci-fi a viac do osudovej roviny. Tá rovina je v niečom funkčná, pretože pridáva to príbehu veľmi čistú emóciu, ale aj tak sa stáva najslabšou zložkou filmu. Zvyšok filmu ( parta kamarátov snažiacich sa natočiť samurajský film) je už potom skrz na skrz parádny. Tá fascinácia žánrom. Túžba vytvárať niečo podobné tomu, čo milujeme aj napriek prekážkam a ešte k tomu v Japonskom školskom prostredí, kde sa takéto veci stávajú úplne zrealizovateľné, slúži ako menšie pohladenie pre dušu. Finále obidve línie prepája a vytára najlepší možný koniec. V aký som úprimne nedúfal. Pritom je to citlivé, hravé, vtipné a odkazujúce na množstvo Jidaigekov, ktoré mám sám rád.

plagát

Morbius (2022) 

Rozhodne to nie je také zlé, ako druhý Venom. Ale v rámci žánru, aký má tento film zastupovať je to skrátka generická nuda. Čo na tom, že Leto a Smith sú herecky v pohode. Že Espinoza si príde na pár chutných scén aj nápadov ( farebná vizualizácia zvuku ma napríklad veľmi potešila). Ten film ale skrátka nemá čím prekvapiť. Nemá jednu pamätnú scénu. Má veľmi veľa chýb a čo sa týka časovej kontinuity tak značne pokulháva. Čo na tom, že tu máme dvoch inteligentných vyšetrovateľov, ktorý na začiatku odhalia takmer všetko, len aby potom boli neschopný čokoľvek vypátrať. A takýchto charakterových zmien vo vnútri filmu je tu veľa. Z dobrého na zlého. Z ustráchaného na odhodlaného. A len tak, zo sekundy na sekundu, lebo nesmieme strácať čas. Ako snaha predstaviť novú zločineckú organizáciu by si to zaslúžilo trošku premyslenejší a hlbší scenár. Trochu prekvapivých zvratov a možno aj dlhšie finále. Takéto generické VFX obludnosti začínajú byť únavné. A tá romantická línia bola najlepším a najfunkčnejším vtipom celého filmu.

plagát

Stratené mesto (2022) 

Výborný Pitt, pomerne sympatický Tatum ( hrajúci to, čo mu ide najlepšie), a nešikovná, ale inteligentná Sandra, ktorá si síce ukradne pár svetlých momentov, ale inak je jej ťažkopádne putovanie týmto príbehom skôr nudné a nezáživné. Hoci to nepovažujem úplne za hereckú chybu. Scenár je banalita a základná premisa už toľko krát obmieľaná, že jednoducho nemá čím prekvapiť. Až mi znova zostáva rozum stáť nad faktom, že to má štyroch scenáristov. Film, ktorý nemá správne načasovanie ani tempo a slúži len ako vizuálna exhibícia pre všetkých zúčastnených, ktorý si to očividne užívajú. Ale ako divákovi,  mi príde táto snaha trochu rozporuplná. Na jednej strane chápem, že je to skôr film pre ženské publikum a tým pádom ide po tej klišoidnej ceste a netají sa tým, na druhú stranu mi ale príde takýto druh filmov ako prežitok, ktorý do tejto doby nezapadá ani trochu. Pred desiatimi rokmi možno. Teraz tomu chýba ľahkosť, prirodzenosť a dokonca aj nejaká tá emócií. Jednohubka. Ale zabudne sa na ňu rýchlo. A tým prichádza na pretras otázka: potrebujú takýto zvučný a talentovaný herci takýto film vo svojej zbierke? Nie som si tým úplne istý.

plagát

Mělas to vědět (2020) (seriál) 

Kelley si vyberá pomerne rovnaké témy. Aspoň tak mi to príde. To mi ale vôbec nevadí, pretože si tú jeho štúdiu charakterov užívam. Bier je výborná režisérka a ťahá z pomerne priamočiarej zápletky dosť na to, aby udržala pozornosť. Tá neistota ohľadom toho, kto čo spravil, sa neustále prehlbuje a do posledného dielu sme ako divák stále na pochybách. Aspoň ja som bol. Takže za mňa to dokonalo splnilo účel. Bavilo ma to do tej miery, že som s napätím očakával čo bude ďalej. A hoci koniec nemal pre mňa tak výraznú katarziu, ako iné Kelleyho projekty, kvôli hereckej kreácií Hugh Granta a hlavne fenomenálnej Nicole Kidman som si ho aj tak užil. Skvostná jednohubka ukazujúca formálnu čistotu a hereckú prirodzenosť. Spokojnosť.

plagát

Archive 81 (2022) (seriál) 

Ono je to niekde na pol cesty. Niektoré diely majú skvelú atmosféru. Mytológia ohľadom kultu funguje a to isté sa dá povedať o všetkých dejových líniách s ktorými tvorcovia pracujú umne a logicky. Ak pristúpite na pravidlá hry, tak v zásade všetko tam dáva zmysel a nepôsobí to vykonštruovane a na efekt. Lenže na druhú stranu sú všetky pôsobivé pasáže obalené tými nudnými, naťahovacími a zbytočnými scénami. Tie nielenže seriál spomaľujú, ale oberajú ho aj o napätie a strach. Zabíjajú dvojznačnosť, ktorá nám mala slúžiť, aby sme trošku o všetkom čo vidíme pochybovali ( ako napríklad pri Rosmery ma dieťa). Takto z toho vzniká zlepenec funkčných motívov v rozťahanom prevedení. Napríklad epizóda 7 nemusela vôbec existovať. Všetky informácie sme mali z iných častí. Takže na jednu stranu chápem prečo to skončilo. Posledných pár minút je potom úsmevných a hlúpych. S podobnou témou pracoval Counterpart alebo Fringe. A robili to trošku sofistikovanejšie. Takže neľutujem, že som to videl, ale nejako z toho na zadok nepadám. Potešil ale Mamoudou Athie ktorého Dan je najsilnejšou postavou v celom príbehu.

plagát

Netěhotná (2020) 

Obidve hrdinky sú prudko sympatické. A to z toho robí znesiteľnú jednohubku, ktorá sa na nič nehrá a ponúka presne taký príbeh, aký sa od nej očakáva. Je pravda, že niektoré scény ( Breckin Meyer so ženuškou) boli pre mňa trošku vykonštruované, ale pozitívne pocity prevládali. Áno, je to klišoidný príbeh. Od začiatku do konca. Všetko čo čakáte, že sa tam stane, sa tam aj stane, ale takéto prapodivné roadtripy, podporené indie hudbou, nejakými tými emóciami a peknou krajinou robia v zásade svoje. A potešil aj parádny štek Giancarla Esposita. O týždeň si na ten film už asi nespomeniem, ale dnes som si jeho pozeranie užil.

Ovládací panel
98. naj užívateľ Slovensko
47 bodov

Reklama

Reklama