ScarPoul

No toto je tvrdý oriešok. Sung-jin Lee absolútne nedbá na akékoľvek divácke očakávania. Komédia to úplne nie je. Hoci absurdných a úsmevných momentov je tam niekoľko. Beef je viac existenčná dráma o depresií a hľadaní šťastia medzi dvoma protipólmi (chudoba muž/bohatstvo žena). Ústredné duo je skvelé, ale o sympatiách tam nemôže byť veľmi reč. Sú to deštruktívne osobnosti obývajúce deštruktívny priestor snažiaci sa vysporiadať s pomerne komplikovanou dobou v ktorej žijú. Základom všetkých vecí je kauzalita, ktorá do určitej miery funguje. To ale neznamená, že tvorcovia dakedy nejdú úplne iným smerom, než ako by sa od takéhoto diela čakalo, a podobnými odbočkami prekvapujú či už formálne alebo dramaturgicky. Objektívne je to na tri. Pretože vracať sa k tomu nebudem a v zásade takýto druh nihilizmu a hlúposti neobľubujem. Ale tá 4* je za originálny prístup. Myslel som si, že viem do čoho idem a ten seriál ma každým dielom prekvapoval. Takže sa tomu nedajú uprieť ambície a určitá autorská vyzretosť, ktorá z toho spravila niečo pomerne originálne aj keď smutné. Takže zaokrúhľujem smerom nahor.

Prvé tri časti v réžií Craiga Gillespieho sú skvelou ukážkou komédie, drámy, preexponovanosti ( hovoriaci penis) a uvedomelosti v rámci hereckého prejavu. Lily James a Sebastian Stan hrajú prvú ligu. Ostatní zase svoj štandard. A hoci sa seriál na začiatku javí ako komédia postupne sa prepadáva do drámy. Tá ale nepôsobí ako päsť na oko a skorej funguje na princípe logickej kauzality. Tá sa dotýka skôr emócií u postáv v ktorých dominuje hlavne Pamelyn príbeh. V posledných dieloch som videl deštruktívny dopad celej tejto pomsty skrze smutné tváre a cez snahu nájsť v komkoľvek trošku ľudskosti. Momentom ako postavy nie sú čiernobiele, ale všetky obývajú šedé územie - dostáva sa mi ako divákovi určitá satisfakcia, pretože Scenáristi stále vedia dobre písať a Herci vedia stále dobre hrať. To, že tomu občas nefunguje rytmus je v poriadku.  V konečnom dôsledku je ale Pam a Tommy šialenou jazdou o smútku, perverzite, umení a samote. A je to spravené prvotriedne.

V niečom nápadité a invenčné a v niečom nudné a nezaujímavé. To, že to od prvého dielu ide svojou cestou a ignoruje predlohu ( či už komiks alebo film) dokážem rešpektovať. Užijete si to práve preto, že styčné diela poznáte a máte radi. Čo ale zamrzí je určitá plochosť jednotlivých motívov. Hlavná zápletka je minimalizovaná na putovanie za postavami, ktoré ani nerozvíjajú svoje charaktery ani nepodporujú žánrové pravidlo pátrania. Po dopozeraní zostala pachuť zbytočnosti. Až tak skalný fanúšik nie som, aby som sa k tomuto vracal. A keď si už mám pozrieť Scotta Pilgrima tak si pozriem radšej film alebo prečítam komiks. Hoci po tomto si nie som až tak istý, či som z takéhoto typu príbehov nevyrástol. Lebo tu išlo veľmi veľa vtipov a mrknutí úplne mimo mňa. Potešilo ale obsadenie pôvodnej zostavy. Takže solídne 3*.

Moje obavy boli neopodstatnené. Edwards je režisér, ktorý dokáže príjemne prekvapiť. Film, ktorý sa bohapusto nespolieha na CGI, ale naopak využíva skutočné lokácie, čo pôsobí, hlavne v tejto prapodivnej filmovej dobe, neuveriteľne sviežo. Ako závan starých čias. Ale najväčším plusom filmu je, že John David Washington tam nepôsobí toporne ani kostrbato. Edwards naplno využíva jeho obmedzený herecký potenciál, a hoci jeho úsmev a slzy občas zaškrípu, hlavne keď sa treba emočne naplno prejaviť, jeho motiváciám rozumieme. A tak to ide celým filmom. Čo by som mohol vytknúť je určitá absencia plynulejších prechodov - hlavne keď postavy putujú z bodu A do bodu B ( čo sa tam deje niekoľko krát). Vždy to pôsobí dojmom, že tam chýba pár sekúnd alebo dokonca celá jedna pasáž. A tieto skoky a preskoky a úskoky, narúšajú tempo a zabraňujú určitým vzťahom komplexnejšie sa vyvinúť. Čo hlavne cítiť medzi Joshuom a jeho kamošom a tiež medzi Joshuom a Alphie ( kde chýba vrúcnejšia scéna). Emócie ale fungujú. Vizuál je parádny a myšlienkový presah citeľný. Aj napriek tomu, že sa stále vraciame k Asimovi a jeho zákonom robotiky. Najslabší Edwards, ale zároveň jeden z tých lepších filmov roku 2023. Po dlhom čase pre mňa jeden z tých ojedinelých prípadov, kedy klady značne prevýšili zápory.

Mijamoto Musashi - jeden z najlepších samurajov a tvorca Knihy piatich kruhov sa ako skutočná historická osobnosť vydáva na púť do sveta fikcie, krvi a hororu v podaní jedného z najtalentovanejších a najvšestrannejších japonských režisérov Takashi Miikeho. Armáda nemŕtvych, tajomné artefakty a božstvá sú v tomto pútavom príbehu obalené morálnym kódexom, zmysluplnými motiváciami a sympatickými postavami. Animácia je trošku nešťastná, ale dá sa na ňu postupom času zvyknúť. Príbeh ako taký funguje, hoci to na konci trošku tlačí na pílu. Keby sa Mushashi snažil rodičov Sayo najprv knockoutovať, nenašiel by som tam žiadnu dramaturgickú chybu. Je pravda, že takáto absurdná zápletka nie je úplne pre každého ale mne sa to páčilo. Hudba bola skvelá, prostredia zaujímavé a look Mushashiho alá Toshiro Mifune potešil. Dokonca oceňujem, že to má uzatvorený príbeh a už len preto si to tú 4* zaslúži. Nie dokonalé. Ale veľmi príjemné.

Najprv pozitíva filmu - príbehová premisa a funkčne a originálne zobrazený fikčný svet. Vďaka rotoskopingu sa film môže pochváliť aj slušnou atmosférou, čo je jeho najväčšia devíza. A hoci atmosférický nie je stále, väčšinu času to tam funguje. Problémom filmu je ( mimo absolútne nevyužitého potenciálu) niekoľko vecí. Vzťahy medzi postavami sú chladné a nedostatočne zmotivované. Aj keby som dokázal pochopiť, že sa psychológ snaží zachrániť človeka, ktorý očividne trpel depresiou a preto sa rozhodol pre razantný krok, celkom nechápem princíp hľadania si cesty k sebe skrz chladné a neemočné dialógy. Každý jeden vzťah je tam preto, lebo by tam mal byť. Ale skúste si spomenúť na akékoľvek meno postavy aj o dva dni neskôr. Kauzálnosť tam síce je, ale je vykonštruovaná. Nepôsobí reálne a dialógy typu - Strašne to bolí. Počkaj utriem ti čelo -, pôsobia nevkusne. A do toho logické lapsusy. Lanovka je neporušená aj napriek tomu, že je vo filme scéna, kedy je vyslovene zmietaná živlami a už ju malo asi tisíc krát niečo zničiť. Alebo dokonale naladený klavír v zničenom meste. Finále nekorešponduje s príbehom a absolútne zabíja ústrednú zápletku. Čo je na ňom ale horšie je fakt, komunikácia s rastlinami je tak dobrý nápad, že zamrzí, že práve ten nebol hlavnou témou príbehu. A úplne nakoniec je to vizuálna nuda. V kine som počul niekoho chrápať. Čo pri sedem ročnej práci trochu zamrzí. Slovenskí tvorcovia sa stále boja emócií a je to vidieť. A tí maďarskí očividne tiež.

Oproti predchádzajúcej sérií zlepšenie. Nie o veľa, ale bavilo ma to o trošku viac. A konečne je tam viditeľný posun. Decká idú na strednú a predpokladám, že tam nastanú aj nejaké vývojové zmeny. Otázne je, ako to vôbec chcú tvorcovia uzatvoriť. Je tam stále veľa úsmevných príbehov a seriál si viac menej drží svoj štandard, potešia zase raz príbehy, ktoré nesledujú hlavnú partu a aj nejaké tie uvedomenia, ktoré značia, že postavy trošku dospievajú. Ja len dúfam, že si to tento posun aj udrží. Uvidíme. Pri toľkých sériách a témach je repetitívnosť najväčšie zlo. Som rád, že si to tvorcovia uvedomujú a snažia sa trošku prekvapiť. Hoci ako som napísal na začiatku, nie veľmi. 7.séria 80%.

Barbie s plačom hovorí : Som tak škaredá a zbytočná. A voiceover s hlasom Helen Mirren zahlási, že by sa tomu dalo uveriť, len by museli tvorcovia asi obsadiť niekoho iného, ako je Margot Robbie. Ten film si je v každom jednom aspekte vedomí toho, čím je. A z danej látky vyťažili Gerwig a Baumbach maximum. Dokonca som presvedčený, že nikto iní by takúto tému a látku nedokázal uchopiť lepšie. Podmanivý vizuál, fungujúce vtipy a neskutočná miera absurdít. A funguje to. Až teda na líniu matky s dcérou, ktoré aj v tej realite narúšajú ten za vlasy pritiahnutý koncept ( kvôli tomu hviezda dole). Barbie je film, ktorý funguje a baví a ktorý podľa môjho názoru prečká zub času. O niekoľko dekád sa na neho budú ľudia pozerať, usmievať sa a krútiť hlavami nad tým, aká musela byť naša doba zvláštna. A to je len dobre. Najviac som prekvapený, že aj napriek hlúposti, to vlastne vôbec hlúpe nie je.

Zatiaľ som nevidel krajší a úprimnejší a po všetkých stránkach čarovnejší film z tohto obdobia ako je Pýcha a predsudok s Keirou Knightley. Emily je životopisný film a tak hoci je to romanca, je tam zároveň aj dramatickejší a tragickejší nádych.. Mám taký pocit, že v tých životopisných filmoch žili takmer všetci totožné životy. Zvraty sú predvídateľné a nezaujímavé a nevyváženosť Emily ako ženy čo tvorí a naivného dievčaťa, ktoré zažíva úprimnú lásku je tak v rámci celého príbehu značne nevyrovnaný. Natočené je to rutinne, hoci O´Connor má určitú víziu a niektoré veci sú nápadité ( noc s maskou, alebo finálna montáž písania). Herecky je to na úrovni. Minimálne Mackey a Jackson- Cohen to celé ťahajú a ich chémia je citeľná. Len to asi nie je môj žáner. A už dlho sa mi nestalo, že by som si vo filme uvedomoval strih. Niektoré seky ma doslova vytrhávali z pomalého tempa filmu do uvedomenia, že sa na to vlastne doma pozerám Ale neľutujem, že som to videl.

Na to, aký je Blue Beetle skvelý superhrdina je jeho potenciál zase raz krásne zabitý. Film, ako keby nevedel čím chce byť. Keď je komický tak veľmi rýchlo skĺzne do trápnosti. Keď je emočný, nevyhne sa patetizmu, čo pôsobí v tejto dobe a pri takomto druhu komiksov až nepatrične. Ako keby sme sledovali mexickú telenovelu alebo ďalší diel Torettovej ságy. Efekty sú druhotriedne a hoci súboje majú určitú nápaditosť ( hlavne ten posledný) predchádza im veľké množstvo slovných omáčok a detských vtipov. Jediné, čo tam ako tak funguje, sú vážne scény, ale je ich tam trestuhodne málo. Len tie v zásade ukazujú, čím mohol Blue Beetle byť, keby išiel cestou Snydera a nie Marvelu ( čo je prekvapivé, lebo zo Snydera kradne takmer všetko). Vo finále si to užíval ako jediný George Lopez. Ten ide celý čas na 200% hoci jeho postava často krát nedáva zmysel. A Xolo je fantastický v Cobra Kai ale hlavnú postavu vo veľkofilme neutiahne. 2* lebo pozerateľné to bolo. Ale aj tak sa jedná o úplne zbytočný film.