Ephemeris

Kure vandre andere mindž!

Najlepší film v histórii kinematografie. Bodka. Najlepšia réžia, najlepšia kamera, najlepší strih, najlepšia hudba. Najlepšie farby a najlepšia vôňa.

No... mnohí tvrdia, že na trojhodinové filmy sa nedá pozerať. Tvrdím opak, mňa osobne máloktorý film s dĺžkou okolo troch hodín dokázal sklamať. Je jasné, že pri takej stopáži si nikto nemôže robiť ilúzie, že by neprišli slabšie miesta. Aj tu ich veru bolo neúrekom. Ale tie slabé miesta sú vykúpené chvíľkovými zábleskami filmovej geniality, ktoré by nemohli takto vyniknúť, ak by okolo nich nebola aj určitá šedá vata. Vlastne je to presne ako v živote... Aj tu sa teda oplatilo na takéto momenty čakať a asi nemusím opisovať, o ktorú scénu sa jedná... to zistí asi každý sám. Okrem toho výpoveď profesora v klobúku považujem za esenciálnu definíciu moderného umenia. Lepšiu ako ponúkajú všetky kunsthistorické knihy sveta.

Tento film sa mal volať Nostalgia. Monumentálna pocta matke, obyčajnej žene, jednej z miliónov. Filmový chrám. Chrám trochu zvláštny, plný podzemných halucinogénnych výparov, z ktorých sa môže nadýchať veštica. Obzvlášť ma (ktovie prečo) zasiahla scéna z práce v tlačiarni. Zodpovednosť, ktorú na seba preberáme v živote, sa niekedy môže javiť až neúnosná.

Tento film nebol láska na prvý pohľad, zato však vyvoláva trvalý obdiv. Prvoradé je vnímanie svetla. Ak si uvedomíte, aké je svetlo kľúčové pre tvorbu maliara a že mnohí európski maliari odišli v snahe nájsť dokonalé svetlo do Maroka, iných krajín severnej Afriky či exotického sveta, pochopíte. Holandské interiéry 17. storočia poskytovali akési zvláštne svetlo, ktoré my dnes dokonale vidíme práve na obrazoch tej doby. Každá druhá scéna tohto filmu je štylizovaná tak, že by vydala na samostatné plátno.

12-ročný chlapec zažaluje rodičov za to, že ho priviedli na svet. Šokujúce? Šokujúce to môže byť len pre tých, ktorí nikdy neopustili svoju slonovinovú vežu odtrhnutú od reality. Smutné pravidlo demografie hovorí, že veľa detí sa nerodí vtedy, keď je bohatstvo, ale vtedy, keď je chudoba. Akonáhle spoločnosť dosiahne určitý stupeň blahobytu a hlavne vzdelanosti, automaticky stratí záujem sa reprodukovať. Viktor Orbán a Vladimir Putin sa prudko mýlia, ak si myslia, že zdvihnú pôrodnosť vysokými prídavkami na deti. To už dávno nikoho nezaujíma. V tomto filme sme však na opačnej strane barikády. Tu platí, že "jediným bohatstvom chudáka sú jeho deti". Otras. Časť filmu, kedy Zain opatruje malého Yonasa v chatrči z vlnitého plechu, je tá najsilnejšia. Tento film v človeku zanechá pocit, že život je niečo, čo by nemalo byť.

Ako vraví ruské príslovie: "незваный гость ху́же тата́рина“ . Nepozvaný hosť je horší než Tatár. Zostáva zásadná otázka ohľadom istej "veci". Na jej zodpovedanie ostáva asi len osobne ísť prekopať ostrovy ďalekého ruského severu (a popri tom si nazbierať nejaké tie lesné plody). Výkony detských hercov a krása exteriérov robia z tohto najlepšieho Zvjagincevovho filmu nezabudnuteľný zážitok.

Balkanski mentalitet!