Posledné recenzie (2 455)
Vlákna (1984) (TV film)
Vskutku naprosto mimoriadne desivá, britská odpoveď na hneď predchádzajúci, americký, katastrofický titul v podobe The Day After, ktorá ma nielenže vydesila rovno až na smrť, ale zároveň i ktorú by mali úplne povinne ihneď vidieť nielen azda len najmä títo dvaja najväčší, psychopatickí predstavitelia dvoch najväčších svetových mocností, aby si [všetci] veľmi rýchlo uvedomili, akú spúšť by po sebe vlastne zanechali, ak by sa povedzme jeden z nich rozhodol stlačiť »jadrové tlačítko«; automaticky znamenajúce naprostú skazu v rámci celého ľudstva, pre ktoré by boli potenciálne následky extrémnymi, a k tomu i nepredstaviteľne katastrofálnymi [sic], ako si pomaly snáď ani nedokážeme sami vôbec predstaviť. • Britský režisér M. Jackson, ktorý v budúcnosti trebárs vytvorí tak rozdielne tituly, akými boli Osobný strážca & Sopka; sa ešte predtým najprv «odbornou optikou» pozrel čo najbližšie k tomu, čo by totiž nastalo vtedy, ak by sa v danej veci už prekročila pomyselná, „červená čiara”, a v tomto prípade ako s bodom epicentra z anglického [veľko]mesta Sheffieldu, kam v podstate tento hlavný autor situoval i toto strašidelné dianie, kedy najväčšia hybná sila jednoznačne spočívala predovšetkým zo scenáristického kreditu prostredníctvom Barryho Hinesa, ktorý bol tentoraz nabitým až na maximálne možné maximum s obzvlášť silne kladeným dôrazom na diváka → skrz neustále sa postupným spôsobom ponúkajúce sa informácie v samotnej nadväznosti na explicitné, nikoho nešetriace, naturalistické zábery, ktoré mi teda dali rozhodne poriadne zabrať, a to sa pritom považujem za veľmi skúseného diváka s takmer až oficiálne 3600-videnými titulmi! • Nebyť možno práve trocha pomalšej, úvodnej expozície, tak konečné hodnotenie by sa napokon zastavilo až na najvyššej miere totálnej kvality, nakoľko je tak výnimočne n-a-d-č-a-s-o-v-o-u, že ma nenechávala chladným, pretože po samotných „jadrových výbuchoch,” nastávala akási »nukleárna zima«, a to ani nehovoriac o nasledujúcich, pridružených okolnostiach... • Titulnú a čisto iba televíznu produkciu daného, filmového titulu, považujem za sakramentsky vysoko kvalitnú a realisticky nadštandardne spracovanú s neorealisticko-dokumentárnym nádychom, alebo dokonca by som teraz vyzdvihol i to, že „za málo peňazí, veľa muziky”, bolo ústrednou, charakteristickou povahovou vlastnosťou Vlákien, v ktorých sa asi najviac dbalo o to, aby sa navodila hodnoverná a hrôzostrašná atmosféra, ktorá si nikdy extra príliš nekládla servítku pred ústa, totižto to ani nebolo v jej priamom úmysle.
Deux hommes dans Manhattan (1959)
„Il y a une femme derrière tout?“ • Po ďalšom, a k tomu zároveň aj mimoriadne silnom, filmovom utrpení, musím bohužiaľ znovu skonštatovať, že v tomto dôkladne popisovanom prípade, to tomuto francúzskemu tvorcovi Jeanovi-Pierreovi [Melvilleovi], ako práveže v príkladnom; povedzme teraz len v akomsi, výhradne čiernobielom, »nočnom experimente« v New Yorku → mu to teraz absolútne naprosto nevyšlo, a to teda konkrétne i z niekoľkých patričných dôvodov, ktoré by som chcel zrovna na tomto mieste spomenúť: I.) Hneď o tri riadky vyššie spomínanému fundátorovi to nielenže vôbec nezapasovalo pred kamerou, ako jednému z dvoch ústredných protagonistov, kedy stelesnil akéhosi novinára z miestneho plátku France-Presse; Moreaua, čochvíľa azda i čoraz viac intenzívne hľadajúceho akéhosi momentálne len nezvestného francúzskeho delegáta Fevre-Berthiera, ktorý sa neobjavil na určitom hlasovaní v klasickej budove Organizácie spojených národov, čo je zrejme prípad, ako stvorený iba pre neho, čo tentoraz ale vonkoncom neplatilo, nakoľko si prizval na pomoc i ďalšieho Francúza z konkurenčných novín, „Francúzsky zápas,” alias profesionálneho fotografa Delmasa. • A asi odteraz už začalo i nekonečné trápenie, kedy dané postavy neustále prednášali nevídané množstvo akýchsi ťažkopádnych replík, s ktorými ma vskutku privádzali do strašného zúfalstva, a to ani nehovoriac o tom, keď sa zrazu dostavil aj nasledujúci príchod koľkosi vedľajších postáv, tak vtedy na mňa väčšinou dýchala neuveriteľná afektovanosť a falošnosť ako vyšitá! • II.) Melville musel byť jednoznačne «americkým fetišistom» + so všetkým, čo k tomu už automaticky prislúchalo; t.j. do maximálne možnej nepríčetnosti fetišizoval celú americkú popkultúru, ďalej všetky tie vysokánske mrakodrapy, alebo by som tiež daný titul Dvaja muži na Manhattane; rozdelil asi na tieto 2 spôsoby: niečo medzi hraným filmom & náučným dokumentom s potenciálnou návštevou: a.) divadla; b.) nahrávacieho štúdia; c.) klubu atď; aby skrátka nielen domáce, francúzske obecenstvo malo dostatočný prehľad o tom, aké je vlastne toto VEĽKÉ JABLKO strašne c-o-o-l, do ktorého by si mal každý nadšenec niekedy s veľkou chuťou zahryznúť? A niekde medzitým sa rovnako nachádzal i nemenej vysoký obsah »nudnej vaty«, ktorá snáď stále viacej otupovala moje zmysly! • III.) Obsadenie bolo totálne otrasné, najmä úplne všetky vedľajšie postavy! • Sú nejaké, potenciálne +? Áno, našťastie nejaké boli, no za to ich ale zasa ani nebolo príliš extra veľa: čiže jediná * by bola nakoniec iba za pohodovú, bluesovú hudbu, vrátane i aktuálne premiérovaného, klasického titulu Separate Tables, ktorý si je možnosť počas sledovania aspoňže i na krátky okamih všimnúť; dokonca by som ešte na úplný záver taktiež doplnil i to, že mi to predsa trocha pripomínalo Ace in the Hole od B. Wildera, ktorý sa po kvalitatívnej stránke nachádza kdesi až svetelné roky od daného "experimentu" ďaleko, asi iba toľko z mojej strany na koniec. • ĎAKUJEM, ALE REPETE URČITE VIACKRÁT NEHROZÍ.
Le Dos au mur (1958)
Kde mám v tejto veci vlastne teraz začať, keď vskutku ani pomaly nenachádzam dostatok vhodných slov, ktoré by napokon pomenovali možno až predsa prílišne ambiciózny, čierny titul [po scenáristickej stránke], a to konkrétne asi až so štyrmi šokujúcimi, »plot twistmi« v rámci celého rozprávania, čo bolo mimochodom na môj osobný vkus miestami naozaj vážne asi už aj trocha veľa... • Skrátka, nielenže som dané dianie začal postupne vnímať, ako totižto i príliš prekombinované, až sa v ňom začali možnože časom strácať i samotné postavy, ktoré si toho zobrali na plecia očividne oveľa viacej, než dokázali naostatok zvládnuť; v tomto prípade teda najmä i ústredný protagonista, resp. zabezpečený priemyselník Jacques Decrey, špecializujúci sa na priemyselné elektrické zariadenia. • I napriek tomu, že vôbec netrie biedu, tak to najskôr vyzeralo bohužiaľ iba zrovna tak, že jeho 8-ročné manželstvo s mimoriadne atraktívnou [zároveň i nemenej cudzoložnou] Glóriou, sa náhle otriasalo v samých ["betónových"] základoch, nakoľko sa manžel úplnou náhodou zrazu dozvedá, že ho naprosto surovým spôsobom podvádzala s akýmsi chudobným [divadelným] hercom Yvesom Normandom, čo ním na jednej strane tak hlboko otriaslo, že sa na strane druhej stával posadnutým, «vydieračským paroháčom», ktorý sa vari čoraz intenzívnejšie pokúšal predovšetkým len o to, aby manželka s milencom strašne psychicky trpeli, na čo používal čím ďalej, tým viac sofistikovanejšie nástroje, čo sa azda pomaličky začínalo konečne vymykať i spod kontroly, a ďalej už nebudem nijako extra zvlášť zachádzať do akýchkoľvek bližších detailov; jedine maximálne iba v tom zmysle, že tohto pomstychtivého jedinca sa s náramnou gráciou zhostil práve tento francúzsky predstaviteľ s tvárou Gérarda Ouryho, ktorý sa najprv venoval výhradne len hereckej profesii, odkiaľ už v podstate nebola ďaleká cesta k presadnutiu na režisérsku stoličku, čo zvládol rovnako nadštandardne. • A túto cudzoložnicu stelesnila vychádzajúca francúzska hviezda Jeanne Moreauová, ktorá sa svojim plne nadštandardným, hereckým prejavom → najviac blysla až vo svojej druhej polovici filmovej minutáže, čo boli súčasne i najlepšie scény v celom rozsahu servírovania z pozície režiséra É. Molinara [v obzvláštne znamenitom, režisérskom debute], s ktorým sa stretávam po prvýkrát, a pevne verím, že nie naposledy. Vo svojej filmografii totiž má i niekoľko obstojných titulov, ktoré by ma mohli v blízkej budúcnosti ešte veľmi osloviť, len im treba avšak poskytnúť prípadný potenciál. • Apropo, a čo majú spoločné títo dvaja Lefebvreovci? Keď jeden stál občasne pred kamerou ako herec Jean, zatiaľ čo povedzme hneď ten druhý zase neustále stál i rovno za kamerou ako hlavný kameraman Robert, kedy práve snímal postavu súkromného detektíva Mauvina. Sú z rodiny, alebo poprípade sú iba bratancami, či len menovcami? Mohol by mi ktosi na to správne odpovedať...?
Posledný denníček (394)
„PORTRÉT LEGENDY”
Od sedmdesátých let patří k nejžádanějším mužům Hollywoodu. Býval dvorním hercem Martina Scorseseho. Hrál pro Francise Forda Coppolu, Eliu Kazana, Michaela Cimina, nezalekl se Terryho Gilliama nebo Roberta Rodrigueze. Talent osvědčil v gangsterce, muzikálu, sociální satiře, v komických rolích stejně jako v úloze maniaků.
Talentovaný, pracovitý, proslulý vztahy s krásnými ženami. Jaký je doopravdy Robert De Niro?