classic

„15. augusta 1945. Japonsko oznámilo bezpodmienečnú kapituláciu. Taiwan bol oslobodený po 51 rokoch japonskej okupácie.” • „Manželka staršieho brata, Lin Wen-heunga, porodila syna. Pomenovali ho Kang-ming, to znamená Svetlo.” • V podstate by sa dalo danú situáciu správne ozrejmiť zrovna i v tom zmysle, že prvotriedny taiwanský, filmový režisér, Chou Siao-sien, ktorý následne a najmä vytvoril akúsi »taiwanskú odyseu,« skladajúcu sa jednak z pomerne dosť komplikovaných, medziľudských vzťahov, a to vskutku ďalej ani nehovoriac o samotnom rodinnom spolunažívaniu viacpočetnej rodiny, ktorá de-facto hrala ústredný prim naprieč celým týmto spektrom blížiacich sa občianskych nepokojov v samotnej nadväznosti na politické manévre, odohrávajúce sa v ťažko skúšanej krajine, a jednak zase nie úplne vždy som mal i naprosto dokonalý prehľad o tom, čo sa mi pred mojim zrakom postupne rozprestieralo, z čoho automaticky azda vyplývalo i to, že z prebiehajúceho diania som normálne miestami mával menší, chaotickejší pocit; keď som si vzápätí sám pomyslel: „Príslušné súvislosti s tým spojené; najlepšie pochopí predovšetkým postava, ktorej sa to osobnostne voľakedy priamočiaro dotýkalo, a nie úplný laik, akým v danej veci, mimochodom asi som; to určite nemôže vstrebať podľa svojho najlepšieho gusta, i keď by strašne veľmi chcel,” no i napriek tomu som sa snažil si udržať svoju pozornosť nad týmto pozoruhodným, kinematografickým dielom, v ktorom podal najlepší herecký prejav - jednoznačne mladý a začínajúci - hongkongský predstaviteľ v podaní Tonyho Leunga, ktorý stelesnil «hluchonemého fotografa,» Wen-chinga, čo je už samo o sebe hodne zaujímavé zistenie, a súčasne tento titul v podobe Mesta smútku; pre neho znamenal ← zviditeľnenie sa → inakšie ma dané obsadenie najskôr ani akosi príliš zasa extra neoslovilo; čiže nebyť k priamej dispozícii tentohľa predstaviteľ, tak výsledné hodnotenie by asi nakoniec bolo o stupeň nižším, než teda v skutočnosti už i beztak je. • Počas sledovania titulu sa ním doslova vinula i ústredná melódia, resp. celá hudobná partitúra má naprostý potenciál - osloviť potenciálneho diváka, k čomu by sa ešte mohla zároveň pridať i dejová línia v rámci celku, ktorú by možnože mohlo [d]oceniť trocha odlišnejšie publikum - narozdiel odo mňa, a pritom som vážne hodnú chvíľu uvažoval i nad štvorhviezdičkovým hodnotením, od ktorého som zrejme asi ani nebol priveľmi ďaleko vzdialeným...

„Film je nakrútený podľa skutočných udalostí. Postavy sú reálne.” • A vskutku sa tiež rovnako jednalo i pomerne dosť naturalistické zábery, ktoré si veru ani akosi zase príliš extra nebrali servítku pred ústa, resp. pred čiernobiely, surový objektív - kameramana Gaba F., čím sa proste neustále dosahovala tá mimoriadne potrebná - naprosto »realistická atmosféra,« v podstate najmä vďaka ktorej, som sa následne azda dokázal i naplno zžiť s týmto daným, mexickým prostredím, v ktorom zväčša len vystupovali iba akýmsi obzvlášť podaným spôsobom - podaní rozporuplní protagonisti na okraji spoločnosti; teda skoršie by som ich hádam charakterizoval, ako nejakých, «mladistvých delikventov,» zvyčajne koledujúcich si nie zrovna o akési, povedzme, vianočné spievanie kolied, ale najskôr len o poriadny výprask podobne, ako i práve prichádzajúci protagonista z polepšovne - El Jaibo, ktorý ako sa zvykne hovorievať: je pre štátny orgán známou firmou, kedy bolo vlastne len akousi úplnou otázkou času, kedy znovu tento »odporný grázel« niečo ďalšieho vyparatí, do čoho by chcel zrejme zatiahnuť i Pedra, bývajúceho na mexickej periférii, kde nemožno určite očakávať akési príliš veľké vyhliadky do budúcnosti; skrátka: chudoba chudobu bije! • Túto rannú, a k tomu i mimoriadne znepokojivú "buñuelovku", právom považujem za «majstrovské dielo» svetovej kinematografie, ktoré ma počas necelých deväťdesiatich minút - minutáže - nenormálne priklincovalo do sedačky, že som sa takmer pomaly nemohol totižto ani nijako zvlášť rozhýbať, tak som býval, akoby zasiahnutým z elektrického prúdu v samotnej nadväznosti na šokovú terapiu z akurátne prebiehajúceho diania, a to ďalej ani nehovoriac o úplne poslednom zábere daného titulu, ktorým daný autor už len trafil klinček po hlavičke; urobil za ním bodku s "!" výkričníkom. • Kľudne vám to môže pripomínať i klasické Mesto bohov, čo vás asi momentálne teraz konkrétne v myšlienkach napadlo, alebo ešte poprípade si aj na predchádzajúce Amores perros, pravdepodobne hneď spomeniete, no o-r-i-g-i-n-á-l je len jeden jediný, aký sa tentoraz ponúka, i keď ani kópie nemusia byť celkom od veci; záleží len na uhle pohľadu: vidieť všetky a potom správne posúdiť. • Konečne sa našiel vhodný titul, ktorý odo mňa nakoniec vyfasoval i plný počet *, pričom zároveň podotýkam i to, že som sa rozhodoval medzi štyrmi a piatimi, keď som sa vzápätí priklonil k plnému počtu, ktoré si podľa mňa rozhodne zaslúžia. PS : Nebyť vynikajúcich mexických predstaviteľov v hlavných úlohách - v zložení Roberta Coboa & Alfonsa Mejíu, tak konečný výsledok by asi bol len polovičným - neúplným.

...A síce sú mi postupne predstavené konkrétne povedzme až zrovna i dva manželské páry, bývajúce hneď vedľa seba v naprosto tesnej blízkosti; pričom z každého jedného páru je vidieť len pani Chanová na strane jednej, a zase pán Chow na strane druhej, keď ich pravých partnerov bolo vídať naozaj iba zriedkavo, ak ich avšak bolo vôbec niekedy i poriadne vidieť - to práve teraz asi ani nevedno správne potvrdiť či vyvrátiť; keďže bolo v podstate len naprostou otázkou času, kedy si títo dvaja »budúci milenci,« neustále sa stretávacími pomedzi ich hlavných, bytových dverí, si niečo medzi sebou vášnivého ["konečne"] i začnú, čo by si nakoniec vari mohlo udržať i pomerne dosť zachovaný, dlhotrvajúci charakter, no zároveň ale tiež popritom všetkom podotýkam i to, že akýsi tento pomalým spôsobom sa odohrávajúci, «[ne]stály vzťah,» ktorý normálne začínal naberať na obrátkach - si stále zachovával voľajaký „status quo,” obaleným pod rúškom tajomstva. • Špičkové, hongkongské obsadenie v podobách Tonyho Leunga, stelesňujúceho akéhosi spisovateľa a Maggie Cheungová, stelesňujúca akúsi sekretárku; jednak stelesňovali zadumaných protagonistov, ktorí podľa vízie hongkongského autora Wong Kar-waia - prednášali väčšie množstvo zvláštnych, a najmä len náznakových replík, keď takto podobne fungoval vlastne i celý tentohľa titul, ktorý úplne najviac pracoval len v samých náznakoch, a jednak som úprimne mával súčasne taký zvláštny pocit i v tom zmysle, že sa so scénami narábalo v takom ponímaní, ako by bývali akosi častejšie - skrátka nie vždy plne dokončenými, čiže tým pádom sa presne títo predstavitelia nemohli naplno realizovať, ako keby to asi učinili v opačnom prípade, v oveľa vďačnejšom scenári, ktorý im tentoraz, bohužiaľ, neponúkol toľko vhodných príležitostí, kde by aspoň naplno predviedli svoj herecký repertoár. • Čo sa ešte teda týkalo i kostýmov tejto ústrednej sympatickej protagonistky, tak by mi ani až tak zrejme neprekážalo, že ich každú jednu chvíľu vymieňala zo svojho pestrého šatníku za nové prírastky, no mimochodom jej väčšinou siahali až kamsi po celú výšku krku, čo sa asi súbežne premietalo i do jej hereckého prejavu, ktorý na mňa miestami pôsobil značne deprimujúcim dojmom, kedy sa mi občasne [za]zdalo, že máva menší problém s nadýchnutím sa čerstvého vzduchu. • Titul, ktorý doslova vysielal do éteru rádiové vlny, aký je strašne estetickým v rámci celku, čo vskutku možno ozaj i platilo, ale zase medzitým už spomínaná "náznakovosť" z jeho priamej strany - mu naopak hodne znižovala kredit, kedy som sa naostatok aspoňže dopracoval i k akémusi konsenzusu, že proste tentoraz znovu „forma zvíťazila nad obsahom,” a to určite vo viacerých faktoroch...