classic

„Kto sa naparuje, môže prasknúť.” • Ako by si tentoraz akosi i extra zvlášť zase potykala Siedma pečať s iluzionistickým mágom, Davidom Copperfieldom, alebo: Všetko, čo ste kedy chceli vedieť o Voglerovom magnetickom liečebnom divadle, ale báli ste sa opýtať → bergmanovská smotánka znovu excelovala v psychologickom, pomalom a ťažkom spracovaní o akcii a následnej reakcii ohľadom samotného príchodu "umeleckej" skupinky do malej ospalej švédskej dedinky v I. polovici XIX. storočia [konkrétne rok MDCCCXLVI], čo najmä teda u predstaviteľov vyššej moci doslova vyvolávalo doslovnú hystériu, a tak práve preto prichádzali na rad i akési presvedčovacie metódy zo strany ústredného protagonistu - Alberta Emanuela Voglera [naprosto fascinujúci herecký prejav v podaní Maxa von Sydowa] a jeho spolku kúzelníkov, aby jednoducho povedané i taký „neveriaci Tomáš” napokon uveril, čo nebude vôbec prostou záležitosťou, ako by si nejeden divák na začiatok hneď pomyslel, pričom akonáhle som spozoroval ústrednú líniu udalostí, tak si sám sebe v duchu hovorím: „v tomto prípade sa muselo rozhodne jednať o vylepšenú verziu Siedmej pečati, keď sa oproti originálu úlohy aktérov vymenili, ba by som teraz podotkol, že dokonca vylepšili, von Sydow/Gunnar  Björnstrand/Bengt Ekerot + sa pridala i nadštandardná Bibi = lukratívny filmový zážitok, doplnený o Ingrid Thulinovú v dvojrole, aký sa vskutku azdaže ponúka.” • Mimoriadne náročný titul, ktorý si určite vyžaduje i podobne dosť náročné publikum, ktorého je čoraz viac ako šafranu, a tak naozaj neviem správne posúdiť, komu je vlastne teraz určený...?

Cenami naprosto ovenčený, dramaticky poňatý titul, ktorého dvomi spoločnými vlastnosťami boli: jednak i obzvlášť veľmi silný herecký prejav v podaní ústrednej nemeckej predstaviteľky, Sandry Hüllerovej, tu rozprávajúcej po anglicky a po francúzsky, ale najmä mimoriadne prepracovaný, pôvodný scenár od francúzskej autorky, Justine Trietovej, ktorá takisto aj zrežírovala túto dialógovú smršť, ktorá vskutku vyžadovala, aby bol divák čo najviac sústredeným počas blížiacej sa projekcie, i keď zase na druhej strane si určite priznajme aj to, že nie úplne vždy vyzneli repliky z úst jedenásťročného chlapca s oslovením ako Daniel, ponášajúceho sa na Johna Travoltu v strašne mladom vydaní, vierohodným spôsobom, no našťastie ani to [mi] nakoniec nezabránilo v tom, že skrátka tieto dve umelecky založené rovesníčky, keď jedna excelovala pred kamerou ako matka-spisovateľka-protagonistka, Sandra Voyterová, ktorá bola podozrivou z toho trestného činu, že by sa mohla podieľať na úmrtí svojho manžela, Samuela Maleskiho [Samuel Theis], akéhosi učiteľa so spisovateľskými, či povedzme rovnako aj so samovražednými sklonmi, ktorý vypadol z podkrovného okna chaty, keď práve v jej interiéri neustále hrala na plné gule rapová skladba ♫ P.I.M.P. ♫ od Curtisa Jacksona, oveľa viac známejšieho pod umeleckým menom 50 Cent, zatiaľ čo druhá sa najskôr zamerala na to, ako vlastne sprostredkovať tento zamotaný prípad, ktorého dôkladné vyšetrovanie s následnou rekonštrukciou predchádzajúcich udalostí, sa stali poznávacími znameniami toho, že sa konečne čochvíľa blíži i súdny proces, na ktorom sa bude v podstate do úmoru rozpitvávať to, aký motív by mohla mať jedna či druhá, alebo ešte aj nejaká tretia strana?; sa úspešne postarali o to, že toto vydarené D-I-E-L-O neostalo nielen z mojej strany nepovšimnutým, keďže počas dvoch hodín + niečo extra naviac minút, rozohralo fascinujúci kolotoč mnohých súvislostí s tým automaticky spojenými, a to teda konkrétne v takom prozaickom zmysle, že čo môže ponúknuť kvalitne vybudovaný scenár, ktorý pracuje na plné obrátky až vari do celkom posledného záberu, tak na to vám odpovie jedine toto obšírnejšie spracovanie v podobe Anatómie pádu → tela & vzťahu.

Švédsky filmár sa azda tentoraz dôrazným spôsobom zameral i na také druhy komplikovanejších pôrodov, ktoré sa teda nemusia úplne stopercentne vydariť, čo má vlastne potom práve taká žena [u]robiť, aby sa znovu vôbec postavila na svoje polámané nohy, a od čoho by sa dal v podstate následne odvodiť i názov tohto kvalitne prevedeného, chladne čiernobieleho, ale najmä v samých detailoch nasnímaného, a k tomu zároveň aj v neustálych dialógoch sprístupneného titulu; po správnosti ako Blízko k životu, v ktorom sa dalo z tvárí trojice ústredných protagonistiek naprosto vyčítať, čo takáto "tehuľka" musela akurát prežívať, keď by sa čokoľvek pokazilo: prichádzajúca Cecilia Elliusová [Ingrid Thulinová] akurát potratila, zatiaľ čo povedzme zase večne pozitívne naladená Stina Anderssonová [Eva Dahlbecková; mimochodom, pripomínajúcu mi svoju rakúsku kolegyňu - Máriu Schellovú, čo sa konkrétne celkovej fyziognómie týkalo, ináč sestra Veľkého Maximiliana], sa na toto bábätko mimoriadne tešila, pričom ešte sa pripojila i posledná aktérka do „dámskej jazdy,” a to Hjördis Pettersonová [Bibi Anderssonová], ktorá po novom prírastku príliš extra ani netúžila kvôli niekoľkým dôvodom z toho automaticky vyplývajúcich, ktoré sa postupne predostierali pred divákovým zrakom, rovnako ako i zvyšné dva príbehy, keďže asi iba v jednom z nich svitalo na lepšie časy, kde by sa to hneď ani akosi zvlášť určite nepovedalo. • Samozrejme, že podaktoré rodičky vzápätí čochvíľa aj kojili, aby som sa stále nenachádzal len v akomsi depresívnom opare, ktorý doslova miestami nenormálne sálal z nemocničnej izby, kde boli tieto tri duby ubytované, no musím podotknúť, že tento „pochmúrny Švéd,” neostal svojej povesti nič dlžný, keďže sa opätovne vyžíval v komponovaní ťažkých záberov, v ktorých sa rovno pozeral až kamsi na dno ženskej duše, čo vedel dokázať iba INGMAR BERGMAN, jeden z najväčších kinematografických inžinierov všetkých čias! • Jednalo sa o dramaticky komponovaný titul z čisto len ženskej perspektívy ohľadom toho, aká môže byť podoba pôrodu extrémne vyčerpávajúcou, čo si ako muž nedokážem absolútne predstaviť, no ako priamo zúčastnený divák som sa ocitol oveľa bližšie k tomu, čo si mám vskutku o tomto "pojme" naostatok aspoňže myslieť.