Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Komédia
  • Akčný
  • Dokumentárny
  • Krimi

Posledné recenzie (2 515)

plagát

Konvoj (1978) 

Velikánsky Konvoj diaľničných nákladiakov si sprvoti veselo razil cestu naprieč arizonským prostredím s cieľom až kamsi do Mexika, pretože mimoriadne skorumpovaní, arizonskí policajti, začali oveľa častejšie týchto mládencov šikanovať, a to konkrétne účelovými a prepálenými pokutami za prekročené rýchlosti, čo vskutku jedného pekného dňa už konečne vyústilo i v masívnu konfrontáciu medzi týmito dvomi, naprosto rozdielnymi skupinami, ktoré sa tým pádom od seba azda ešte viacej odcudzili; začala sa divoká naháňačka, z ktorej postupne vznikla i akási "štrajková situácia" v samotnej nadväznosti na mediálny ošiaľ s presahom až niekde do politických kruhov, ako bonusom extra naviac, až som si dokonca miestami v duchu hovorieval: radšej to malo ostať iba pri úvodných naháňačkách, lebo takto sa na seba neustále nabaľovali akési nánosy chaotickejších [rozumej: scenáristických] udalostí, ktoré týmto nákladiakom postupne asi [po]prepichovali gumy; s čím by istotne súhlasil i ústredný protagonista v podaní Gumového Káčera, ktorý sa v tomto dianí začal rozhodne pomaličky strácať → a pritom som si zo začiatku myslel, že ma normálne čaká ← ďalší poctivý "sedemdesiatkový" akčný titul, aký by sa zrejme pozdával i niekdajšiemu akčnému hitmakerovi - Mišovi Zátokovi; akčný - to áno, ale k tomu si rovnako pripočítajte i "chaos," a máte hneď vymaľované! Jedná sa o doposiaľ najslabšiu "peckinpahovku," akú som vôbec videl, pričom na príslušnej veci sa nijako nemení ani to, že sa v nej objavili i starí-známi predstavitelia, akými - Kris Kristofferson & Ernest Borgnine - určite sú, ktorí stáli na opačných stranách barikády; ústredná ženská predstaviteľka - Ali MacGrawová - pôsobila sakramentsky sexy, no čo sa zase týkalo jej hereckého prejavu, tak to bolo presne naopak; jedine aspoň odporúčam jej "presladenú limonádu" v podobe Love Story, vrátane i prvej akčnej spolupráce so Samom Peckinpahom - The Getaway, kedy bola minimálne i o level lepšou vedľa Stevea McQuenna. Ako jednohubka sa to zvládnuť kľudne dá, no netreba od toho očakávať príliš veľa, nebyť Krisa v hlavnej úlohe, tak automaticky by som titulu uštedril iba dve poriadne bomby/*!

plagát

Amerikai anzix (1976) 

Naprosto pozoruhodný, experimentálny titul s autobiografickými prvkami [ústredný maďarský emigrant: János Fiala], vrátane i s artovou atmosférou, ako pridanou hodnotou; mi vskutku pripomínal tieto nasledovné súvislosti: a.) estetiku nemého filmu - najmä samotná inšpirácia nielen klasickým Napoleonom [najviac asi scéna s hojdačkou], ale zároveň aj samotným zrodom kinematografie, keď sa ešte nachádzala iba v plienkach; b.) dobové statické fotografie z II. polovice XIX. storočia [Občianska vojna], ktoré tým pádom práve teraz pôsobili, ako by boli »rozpohybované« v úplne nadštandardných postupoch; skrátka, mal som pomerne dosť reálneho zdania, že tento progresívny autor v podaní Gábora Bódyho - „sa proste musel nejakým zázračným spôsobom vrátiť o povedzme viac, ako sto rokov do minulosti, aby na danú problematiku vzápätí nazeral akousi «dobovou optikou,» ktorú si potom prispôsobil podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia,” kedy sme my diváci aspoň poriadne okúsili, aké by to vlastne bolo [z]dokumentovať príslušné udalosti v autentickom časovom priestore - vyzeralo by to asi navlas podobne; c.) postavy, vystupujúce v príbehu, vyzerali, ako vystrihnuté z akýchsi dobových pohľadníc, čo priam umocňovalo realistický pocit z videného, a to konkrétne i v samotnej nadväznosti na výpravu, ktorá síce na prvý pohľad mohla kľudne pôsobiť jednoducho, no zdanie môže koľkokrát klamať, ani sa vôbec nenazdáme. Rozhodne mala forma značnú prevahu nad obsahom, čo mi tentoraz akosi nijako extra zvlášť zase ani neprekážalo, lebo som zrejme správne pochopil, čo tým chcel básnik totižto povedať → ó áno, a toto filmové dielo si, mimochodom, určite vyžaduje i mimoriadne náročné publikum, aké sa vari nakoniec ponúka.

plagát

Mý lepší blues (1990) 

Vzostup a pád jedného afroamerického egoistického ♪ muzikanta ♪ Bleeka Gilliama, ktorý zrejme potreboval dostať i poriadny citový výprask, aby sa vskutku vôbec spamätal, pričom jednu z väčších úloh následne stelesnil aj pán režisér v podaní Spikea Leeho, čo je zároveň azda i ten najväčší problém, aký sa naprieč týmto hudobným titulom napokon ponúkal, pretože tento autorský projekt akosi neustále preskakoval medzi hudbou na jednej strane [výborný Denzel Washington ako ústredný protagonista] a patologickým hráčstvom na strane druhej [otravujúci Spike Lee ako gamblerský manažér]; tým pádom som si ani teda nemohol nijako extra zvlášť zase poriadne vychutnávať práve iba túto hudobnú vložku v podobe ♫ jazzu & blues ♫, resp. zákulisie tohto hudobného telesa - jazzového kvintetu, kde si myslím sa ukrýval oveľa väčší potenciál; takýmto spôsobom sa náhle z čista jasna postupne vyparoval, ako povedzme nejaká ranná hmla pod brooklynským mostom, neďaleko ktorého bolo v podstate situované i toto chaotickejšie sprostredkované dianie, plné naprosto prebytočných pasáží, vrátane obidvoch ženských postáv - akýchsi sexi súperiek - Indigo a Clarke. Pokým som sa ešte aspoňže zdržiaval s muzikantskými postavami vo vnútorných priestoroch nočného klubu, kde sa rovnako tiež riešilo i "vykorisťovanie" týchto muzikantov zo strany židovských obchodníkov, tak vtedy bola scéna doslova už miestami totálne tlakovo neudržateľnou, ale akonáhle som sa s dotyčným "krpcom," znovu vydal kamsi do exteriérov na jeho vášnivé stávkovanie, nálada ma ihneď prešla; skrátka, ak by si dajme tomu spomínaný a výstredný autor, tentoraz odpustil svoje častejšie herecké vsuvky [kľudne mohol v danom filme účinkovať, podstatne ale celkovo inakšie na[d]stavený], tak pevne verím tomu, že výsledok by bol omnoho viac zrozumiteľnejším, keďže sa podľa mňa dalo z neho vyťažiť o hodne viacej! ← škoda, preškoda, lebo už samotné "intro" malo potrebný spád v nadväznosti na vyššie pomenovaného, a medzičasom už dospelého aktéra v dynamicky otváracej sekvencii, no každou ďalšou uplynutou scénou, sa moje spokojné dojmy začali pomaličky vytrácať do stratena, čo rozhodne neveštilo nič pozitívneho; a pritom, i filmová dĺžka [129 minút] pôsobila dlhšie, než v skutočnosti je, čo znásobovalo moje rozpačité pocity v rámci celku. → 3* s naozaj odretými ušami!

Posledné hodnotenia (5 169)

Konvoj (1978)

23.06.2024

Amerikai anzix (1976)

22.06.2024

Mý lepší blues (1990)

19.06.2024

Dym (1995)

17.06.2024

Bestie musí zemřít (1952)

15.06.2024

Tělo mého nepřítele (1976)

13.06.2024

Žárlivé tango (1982)

12.06.2024

Sex, lži a video (1989)

11.06.2024

Cudzejší ako raj (1984)

10.06.2024

Reklama

Posledný denníček (400)

„DIAGNÓZY ČASU”

Diagnózy času představují cestu československého filmu od znárodnění kinematografie v roce 1945 (s nutným přesahem k úplným počátkům českého a slovenského filmu, neboť jeho dějiny jsou skoro stejně dlouhé jako dějiny filmu vůbec: už půl roku po první filmové projekci bratří Lumièrů se v červenci 1896 promítalo také v Čechách a v roce 1898 vznikly i první původní české snímky) přes první kroky zestátněné kinematografie v 50. letech, její nejkrásnější věk v letech šedesátých a „mrtvou sezonu” doby normalizace k listopadovému převratu a rokům následujícím, kdy se film musel a nádale musí vypořádat s novými ekonomickými a společenskými podmínkami. 

Název knihy Diagnózy času napovídá, že toto neplatí jen pro dobu současnou. Záměrem knihy je představit dějiny filmu ne jako sadu akademických pouček, ale jako živoucí proces odrážející danosti, které film stejně jako jiná odvětví umění donutily uzavírat kompromisy s ideologiemi nebo zákonitostmi, s nimiž se musel a musí vyrovnávat.

Syntetizující pohled na dějiny kinematografie je inspirován orální historií a zkušenostmi, které autor nasbíral při práci na filmových dokumentech o filmařích šedesátých let minulého století, a rámován perspektivou česko-slovenskou - ze zřetele se v žádné z kapitol sledovaného období nevytrácí srovnávací pohled na obě poloviny bývalé československé federace a vědomí, že v důsledku historických událostí šel vývoj v každé z nich nezřídka odlišnou cestou. 

„DIAGNÓZY ČASU”