Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Komédia
  • Akčný
  • Dokumentárny
  • Krimi

Recenzie (2 513)

plagát

Mý lepší blues (1990) 

Vzostup a pád jedného afroamerického egoistického ♪ muzikanta ♪ Bleeka Gilliama, ktorý zrejme potreboval dostať i poriadny citový výprask, aby sa vskutku vôbec spamätal, pričom jednu z väčších úloh následne stelesnil aj pán režisér v podaní Spikea Leeho, čo je zároveň azda i ten najväčší problém, aký sa naprieč týmto hudobným titulom napokon ponúkal, pretože tento autorský projekt akosi neustále preskakoval medzi hudbou na jednej strane [výborný Denzel Washington ako ústredný protagonista] a patologickým hráčstvom na strane druhej [otravujúci Spike Lee ako gamblerský manažér]; tým pádom som si ani teda nemohol nijako extra zvlášť zase poriadne vychutnávať práve iba túto hudobnú vložku v podobe ♫ jazzu & blues ♫, resp. zákulisie tohto hudobného telesa - jazzového kvintetu, kde si myslím sa ukrýval oveľa väčší potenciál; takýmto spôsobom sa náhle z čista jasna postupne vyparoval, ako povedzme nejaká ranná hmla pod brooklynským mostom, neďaleko ktorého bolo v podstate situované i toto chaotickejšie sprostredkované dianie, plné naprosto prebytočných pasáží, vrátane obidvoch ženských postáv - akýchsi sexi súperiek - Indigo a Clarke. Pokým som sa ešte aspoňže zdržiaval s muzikantskými postavami vo vnútorných priestoroch nočného klubu, kde sa rovnako tiež riešilo i "vykorisťovanie" týchto muzikantov zo strany židovských obchodníkov, tak vtedy bola scéna doslova už miestami totálne tlakovo neudržateľnou, ale akonáhle som sa s dotyčným "krpcom," znovu vydal kamsi do exteriérov na jeho vášnivé stávkovanie, nálada ma ihneď prešla; skrátka, ak by si dajme tomu spomínaný a výstredný autor, tentoraz odpustil svoje častejšie herecké vsuvky [kľudne mohol v danom filme účinkovať, podstatne ale celkovo inakšie na[d]stavený], tak pevne verím tomu, že výsledok by bol omnoho viac zrozumiteľnejším, keďže sa podľa mňa dalo z neho vyťažiť o hodne viacej! ← škoda, preškoda, lebo už samotné "intro" malo potrebný spád v nadväznosti na vyššie pomenovaného, a medzičasom už dospelého aktéra v dynamicky otváracej sekvencii, no každou ďalšou uplynutou scénou, sa moje spokojné dojmy začali pomaličky vytrácať do stratena, čo rozhodne neveštilo nič pozitívneho; a pritom, i filmová dĺžka [129 minút] pôsobila dlhšie, než v skutočnosti je, čo znásobovalo moje rozpačité pocity v rámci celku. → 3* s naozaj odretými ušami!

plagát

Dym (1995) 

V akomsi cigaretovom dyme sa postupne odvíjali i akési [mini]príbehy, ktoré nakoniec vyústili do jednoliateho príbehu, resp. celku, pričom ich spoločným menovateľom bola Auggieho brooklynská trafika, odkiaľ v podstate pramenila ústredná línia udalostí a vzťahov, vrátane akéhosi nostalgického pohľadu na niekdajšie "Svetové obchodné centrum," trblietajúce sa v pozadí, pod ktorým akurátne prechádzala vlaková súprava počas zamračenej oblohy; obrázok ako vystrihnutý z klasických titulov - Jasudžiróa Ozuoa; teraz azda narážam najmä i na to, že ani tento ponúkajúci sa príklad, sa absolútne nikam extra neponáhľal, úplne pomaličky plynul, ako keď sa vskutku práve odvíja i normálny cyklus života z nadhľadu zorného pola naprosto [ne]obyčajného človeka, tak vtedy presne v podobnom duchu, následne vitajte i v spoločnosti ďalších, obdobne zmýšľajúcich postáv, ktoré sa objavovali vedľa ústredného protagonistu v podaní vynikajúceho amerického predstaviteľa Harveyho Keitela, ktorý určoval hlavný prím naprieč príslušným dianím, plným nepredvídateľných stretnutí v samotnej nadväznosti na miestami pomerne dosť krkolomné situácie, hraničiace i s čoraz intenzívnejším dôrazom na pole pôsobnosti, v ktorom sa mimochodom ocitali niektoré z kľúčových postáv, čo dokonca zaváňalo akýmsi adrenalínovým pocitom zo strany diváka, ako sa vlastne napokon vykryštalizuje vzniknutá situácia, vyznačujúca sa nejasným výsledkom. Sympatický titul sa vyznačoval akousi dialógovou smršťou, na čo sa treba určite dopredu pripraviť, ale nie zase v takom neúnosnom pomere, ako by sa mohlo sprvoti zdať; najskôr je potreba byť čo najviac pozorným k jednotlivým replikovým pasážam, vzťahujúcich sa na prichádzajúce a odchádzajúce postavy, tak akonáhle si toto vsugerujte do svojej mysle, začnete pociťovať akýsi balzam na duši, čo doslova vyvieralo z tohto príjemného filmového nezávislého diela, aké sa už v súčasnosti vôbec ani nenakrúcajú, o to viac je potrebné si ich vážiť! ← zbytočne sa naďalej rozpisovať → stačí raz vidieť, aby som si vytvoril ucelený obraz, čo sa mi zrejme tentoraz našťastie znovu podarilo. ODPORÚČAM každému vnímavému divákovi. PS: Neodchádzajte od filmu hneď so záverečnými titulkami, keďže sa ešte vynoril doplňujúci a vysvetľujúci, čiernobiely e p i l ó g, ktorý ma akosi zvlášť zahrial pri srdiečku.

plagát

Bestie musí zemřít (1952) 

A predsa to napokon poviem i na plné ústa: O rovný stupeň viac mi konkrétne sadol francúzsky remake, ako povedzme zrovna tento argentínsky originál so sentimentálnymi a melodramatickými prvkami v rámci celkovej štylizácie, no i napriek tomu majú obidva tieto tituly niečo podstatného do seba, čo si musí pozrieť divák na dvakrát, aby to následne vedel poriadne pochopiť → expresionistické ladenie tohto titulu síce neustále zvyšovalo jeho umeleckú hodnotu, ale zase na druhej strane ho rovnako zhadzovalo i to, že trebárs taká postava Lindy Lawsonovej v podaní argentínskej predstaviteľky a producentky - Laury Hidalgovej; sa nielenže trošku prehrávala, ale zároveň som v jej hereckom prejave postrehol i akúsi "afektovanosť," čo v podstate ešte umocňoval ďalší fakt v tom zmysle, že L. Hidalgová mi neuveriteľne svojou fyziognómiou pripomínala »hollywoodsky mix« h e r e č i e k ← klasického Hollywoodu - typov: Lindy Darnellovej, Pauletty Goddardovej či Jennifer Jonesovej atď; čo sa naopak týkalo spracovania, tak to sa podľa mňa zvyčajne správalo podľa »hollywoodskej šablóny,« strašne sa tým chcelo zapáčiť - akýmsi západným ideá[lo]m. Schválne, pozrite si o pár riadkov vyššie, spomínané diela v obidvoch variáciách [a dajte mi potom poprípade vedieť] s tým, že vôbec nebudete banovať, pretože ústredný antagonista - Jorge Rattery [Guillermo Battaglia], sa správal, ako nejaká, odpudivá krysa [totižto svoju priamu charakterizáciu mal už zahrnutú vo svojom príznačnom priezvisku], i keď zas jeho nasledovník v podaní Jeana Yanneho, ktorý teda bol minimálne i o chlp odpudivejším s tým, že mi taktiež ani príliš extra nesadol - hlavný protagonista - Frank Carter/Félix Lane [Narciso Ibáñez Menta + scenárista daného filmu]; a tak výsledné skóre je z môjho uhla pohľadu také nerozhodné, „ani z voza ani na voz,” ako by mala forma miernejšiu prevahu nad obsahom... PS : A značnou nevýhodou bolo najmä azda i to, že titul stihol vyčerpať všetky svoje tromfy hneď v úvode - chýbal mi väčší moment prekvapenia - úplne zbytočné s p o i l e r y od samotného autora v podobe R. V. BarrotaPS 2 : A o samotný 'skon' si spisovateľov syn[ček], mimochodom doslova koledoval..., nechcem ale nijako zvlášť zachádzať do akýchkoľvek spoilerov! → asi toľko z mojej strany na úplný záver; Howgh, dohovoril som.”

plagát

Tělo mého nepřítele (1976) 

Podľa mňa by tomuto francúzskemu thrilleru oveľa viacej svedčalo najmä asi aj to, ak by sa povedzme kompletne celý odohrával iba v jednej časovej rovine, a nie v akýchsi retrospektívnych postupoch, keďže som to začal akosi pomaly vnímať za predsa i trocha viac »rušivejší element,« no zase na druhej strane ale aspoň rozumiem tomu, čo tým chcel vlastne básnik [autor: Henri Verneuil] povedať; nakoľko sa tieto postupy k sebe i neustále vkusne približovali, tak som si vskutku na túto «autorskú metódu» postupne [zrejme?] asi zvykol, pretože ma v nich stále sprevádzal - motivovaný francúzsky protagonista - François Leclercq v podaní už teda i naprosto tradične charizmatického francúzskeho predstaviteľa: Jeana-Paula Belmonda, ktorý síce tentoraz nespolupracoval s daným autorom po prvýkrát; pričom, perfektný a úplne prvý triumf v podobe - Opíc v zime, sa im už nepodarilo zase zopakovať, to sa skrátka nedá znovu napodobniť [to by si musel azda v tomto kinematografickom príspevku opätovne zahrať minimálne i taký herecký velikán - Jean Gabin, ktorý následne zomrel asi mesiac po premiére tohto titulu] Okrem toho, čo som medzičasom naznačoval v samom úvode, tak popritom by som taktiež "pokarhal" i tento zbytočne prekombinovaný scenár, ohľadom akejsi satisfakcie zo strany hlavného hrdinu, ktorý mal na sebe až príliš veľa vrstiev ["cibule"], ktorú poriadne ošúpať bol dozaista menší problém, na ktorom sa divák trošku natrápil. Zo začiatku ma táto „cournaiská odysea” obzvláštným spôsobom značne interesovala, no postupom času bolo príslušné dianie čoraz zamotanejším, čiže moja pozornosť sa pomaličky vytrácala; no i napriek tomu stojí titul za jedno pozretie!

plagát

Žárlivé tango (1982) 

Aristokrat, flegmoš a takmer paroháč v jednej a tej istej osobe - Giulio "Princ" Lovanelli, sa vskutku oveľa viacej zaujímal najmä o svoje štvornohé kobyly, než povedzme zrovna i o svoju dvojnohú, a k tomu zároveň i zákonitú kobylu - Luciu "Princeznú" Lovanelliovú, ktorá bola zo vzniknutej situácie naprosto a mimoriadne zúfalou; s príchodom akéhosi osobného strážcu - Diega Sciannimanicoa, mimochodom oddaného fanúšika - Rudolpha Valentina; nastávalo akési zintenzívnenie udalostí v podobe vyvolávania nastupujúcich schválností zo strany nešťastnej Lucie, ktorá zinscenovala »milenecký vzťah« s Diegom, a to iba kvôli tomu, aby svojho manžela primäla čo najviac žiarliť; skrátka, odteraz som si väčšinou myslel ledaže to, že sa bude vzniknutá situácia napokon uberať úplne opačným smerom, než v akej sa teda postupne i v holej skutočnosti zobrazovala, keďže scenáristické karty boli zo začiatku rozdané podľa mojich azda najideálnejších predstáv, pričom, môj [prefíkaný] protihráč v podaní Stena [autora tohto komediálne zafarbeného titulu]; začal s nimi akosi čoraz viac «blafovať» s tým, že na to používal priamy rukopis : amerických screwballových komédií na taliansky spôsob, čo som zrejme nedokázal hneď správne odhadnúť, tak preto mal predo mnou väčšiu výhodu a náskok, a pritom mi to nijako extra zvlášť zase ani neprekážalo... • Jeden z posledných titulov - charizmatickej predstaviteľky - Monicy Vittiovej, ktorý sa nezaradil vedľa tých najvydarenejších, aké totižto nakrúcala s Michelangelom Antonionim na začiatku LX. rokov XX. storočia, keď sa ešte len začínala pomaličky rozbiehať na "striebornom plátne" → Dobrodružstvo, Noc, Zatmenie a Červená pustatina, ktoré patria k mojim obľúbeným titulom ← a toto zlaté obdobie, resp. príslušnú dekádu, zaraďujem medzi najlepšiu v rámci talianskej kinematografie.

plagát

Sex, lži a video (1989) 

Vhodená psychologická sonda priamo doprostred medziľudských, komplikovaných vzťahoch v jednom manželsky naštrbenom zväzku, do čoho sa v podstate postupne nabaľovali i ďalšie aktívne zložky; najmä teda, čo sa konkrétne týkalo toho Grahamovho príchodu, keď prišiel po zhruba deviatich rokoch znovu navštíviť svojho dávneho kamaráta - Johna Mullanyho - momentálne teraz v profesii, ako určitého právnika, a k tomu azda i naprosto patologického klamára, ktorý vskutku akosi neustále iba podvádzal svoju introvertnú manželku a žienku domácu v jednom a tom istom ponímaní - sexy Ann Bishopovú Mullanyovú, a to rovno s jej sestrou [čiže s jeho švagrinou!] - Cynthiou Bishopovou [extrovertnou nymfomankou]; čo bola asi základná synopsia tohto mimoriadne sebavedomého, autorského, vrátane i mnohými cenami ovenčeného, ale najmä akéhosi debutového titulu - Sex, lži a video[kazeta] od Stevena Soderbergha, ktorý mi následne predstavil akési »ústredné kvarteto« zaujímavých postáv, ktorým priam dominovali predovšetkým dve z nich; hereckí predstavitelia: James Spader & Andie MacDowellová v rámci celkovej scenáristickej narácie, kedy sa obzvlášť kvalitatívne a vyvážene pracovalo s dialógovou štruktúrou, čo bolo podľa mňa rozhodne i najsilnejšou stránkou naprieč týmto "bergmanovským" dianím, plným najrôznejších vzťahových situácií: „Trebárs také Grahamovo hobby spočívalo v tom zmysle, že si vytvoril "osobný projekt," ohľadom toho, že nakrúcal rôzne ženy pred [video]kamerou ↑ viď i o pár riadkov vyššie pomenovaný, trojslovný titul; ktoré sa mu vyspovedali na tému - sexuálnych skúseností,” čo predstavovalo akúsi hnaciu silu s tým dôvetkom, že sa mi nikdy poriadne ani nijako zvlášť zase nezunovala, ba úplne naopak - fungovala na plné obrátky až do záverečných tituliek → no, nie v takej konštelácii, akú máte zrejme asi na mysli...?  Toto kinematografické dielo predsa trocha viac klamalo i svojim telom, na čo určite príde každý vnímavý divák, a práve preto radšej od neho dopredu neočakávajte nič príliš «extravagantného,» jednak čo Vám nemôže ani prípadne nijako sľúbiť, aj keď by dajme tomu strašne chcelo, a tiež čím sa vo svojom názve rovnako stále i vyznačuje; inakšie by ste mohli odísť z potenciálnej projekcie výraznejšie sklamaní; skrátka, zabudnite na to, čím sa prezentujú podobne ladené [nazvime ich, ako nejaké eroticky] koncipované tituly, ktoré si ale nedávajú tak extra záležať na scenáristickom kredite ← čo som tentoraz vari len uvítal.

plagát

Cudzejší ako raj (1984) 

Rovno z Budapešti následne prichádza do New Yorku i akási zabudnutá sesternica Bélu "Willieho" Molnára - Eva Molnárová [s maďarským prízvukom v podaní pôvodom maďarskej predstaviteľky - Esztery Balintovej; podoba scenára je tým pádom i nadmieru autentickou], aby sa tu vskutku zrovna zdržala na povedzme - nejakých zhruba 10 dní, pokým teda nepôjde i ďalej do Clevelandu, kde býva jej teta Lotte; lenivému bratancovi sa týmto [nečakaným] príchodom zrejme úplne [z]mení doterajší spôsob života, alebo ani vôbec nie, keďže neustále iba pokračoval v hraní hazardných hier, či súčasne aj v akomsi stávkovaní, a to konkrétne spolu so svojim najlepším kamarátom Eddiem, ako tomu vlastne bolo už aj rok predtým, keď sa prvýkrát stretli v »betónovej džungli« v ozaj malom vigvame. • Tento »flákačský,« čiernobiely a nezávislý titul s akýmisi dramatickými prvkami, sa mi naprosto presne [s]trafil do noty, inými slovami tiež povedané: „Sadol mi, ako riť na šerbeľ,” s čím v podstate rovnako korešpondovala i Evina obľúbená pieseň ♫ Screamin' ♫ od autora Jaya Hawkinsa, ktorá vypĺňala akúsi melancholickú atmosféru v samotnej nadväznosti na zvyšné dva herecké prejavy v priamych stvárneniach - Johnom Lurieom & Richardom Edsonom, čo bolo v spoločnej kombinácii - nevídaným, civilným «hereckým koncertom,» ako by ste ich naozaj stretli i kdesi na ulici; aspoň v LXXX. rokoch XX. storočia, to bol podľa mňa naprostý a bežný jav v Spojených štátoch amerických s navrch i so samými emigrantmi v čele medzi týmito, akože pôvodnými osadníkmi, nakoľko pôvodný Američan ani nejestvuje; iba začínajúcemu autorovi Jarmuschovi sa svojským štýlom podarilo zachytiť danú problematiku, ale nie práve tak, ako si asi teraz myslíte → krásna vizuálna stránka čoraz viac pridávala na surovosti materiálu; nedokážem si predstaviť, že by sa tieto postavy prechádzali po daných lokáciách v žiariacom kolorite; vtedy by sa rozhodne uberalo na autenticite v rámci celkového vyjadrovania sa prostredníctvom filmových obrazov.

plagát

Výťah (1984) 

Keď zrazu všetko stratia, ľudia ukážu svoju pravú tvár.” • Štyri postavy sa náhle ocitli zaseknuté i v akomsi nemeckom výťahu v akejsi výškovej budove, ale už si akosi vôbec nepamätám, na akom poschodí ostali sprvoti visieť, medzi ktorými sa mimochodom tiež nachádzali i akýsi »dvaja kohúti, neustále sa bijúci i o jednu naprosto peknú sliepočku,« pričom poslednú postavu by som vskutku asi ďalej charakterizoval, ako nejakú, povedzme - mlčiacu rybu v akváriu, ktorá používala i špeciálne vyvinuté, [pod]vodné cestičky v tom zmysle, ako priam čo najideálnejšie vyviaznuť zo zamotanej situácie; skrátka, každá z nich mala špinu za nechtami, s čím som sa totiž postupne zoznamoval, a to teda najmä počas toho, ako sa vlastne tieto jednotlivé c h a r a k t e r y správali v uzavretom a stiesnenom priestore, keď pod nimi sa nachádzala hlboká, výťahová šachta, do ktorej by nikto z nich určite nechcel spadnúť, a zase hneď nad ich hlavami viseli oceľové laná, ktorých v podstate držal práve tento transportný dopravný prostriedok pri živote, kedy by si nejeden [divák] minimálne následne pomyslel: však sa nejako vyšplhaj po tom lane, ako dajme tomu nejaký šikovný akrobat, a zavolaj pomoc! • Strašne ma iritovalo, že nemeckí predstavitelia prednášali svoje dialógové repliky v anglickom jazyku, čo malo podľa mňa i obzvlášť rušivý charakter, kvôli ktorému som automaticky strhol jednu hviezdičku smerom nadol, v opačnom prípade sa azda nemecký režisér postaral [a pokúsil sa] o vytvorenie klaustrofobickej atmosféry, s vynikajúcim imidžom [s podhľadmi a nadhľadmi], a neskoršie rovnako i v samotnej nadväznosti na kvalitnú montáž, a čo si v jednej spoločnej línii zväčša udržiavalo úplne nadštandardnú úroveň; scenár a herecké výkony, zase pochádzali zo stojatých vôd, z ktorých sa im nikdy nepodarilo dostať do tečúcich riek → ba ani takému Schimanskimu sa to príliš nevydarilo, ktorý sa začal pomaličky prehrávať, ako aj ostatní cestujúci - Marion, Pit a Gössmann; za to ale minimalistickú scénu dokázali vyťažiť na maximum s nervydrásajúcim vyvrcholením. ← katastrofický titul v origináli, ako Abwärts [v správnom preklade: Nadol]; zvyčajne smeroval iba kamsi dole, alebo si skúste teraz predstaviť sa ocitnúť v ich nezávideniahodnej pozícii, keď sa výťah nezadržateľnou rýchlosťou [z]rútil rovno do priepasti! • Bŕ, začínam mať naozaj silné zimomriavky, a ešte našťastie, že bývam na prízemí rodinného domu, lebo sa dostavilo podobné znepokojenie, ako keď sa kúpajúci báli vkročiť do mora, že na nich niekde číha krvilačný žralok,  à la Č e ľ u s t e → takmer podobný efekt i v tomto prípade so sociálnym podtónom, ako bonusom extra naviac v rámci celkovej štylizácie. • Miestami ozajstne veľmi silný zážitok!

plagát

Benedetta (2021) 

Zajtra, uvidíte svoje hriechy, vy hriešnici. Prichádza pohroma a bude to strašný trest! Ja vás pred ňou zachránim a požehnám svojej žene. Tu prenasledujú, mučia a zabíjajú toho, kto ich zachráni!” „Ty brďo,” vskutku som práve okoštoval veľmi silnú, taliansku kávu, kde sa v podstate i tento skutočný príbeh kedysi dávnejšie kompletne odohrával; autorom ale bol pôvodom neustále a večne konfliktný Holanďan - Paul Verhoeven; ústrednou aktérkou zase belgicko-francúzska predstaviteľka - Virginie Efirová = epochálne mystický epos s titulnou protagonistkou v podobe Benedetty [Carliniovej]; naprosto reálne žijúcej v 17. storočí a pôsobiacej v akomsi kláštore v talianskej Pescii, ako povedzme akási »kontroverzná mníška,« s nasledovne i akýmisi lesbickými sklonmi ohľadom čochvíľa prichádzajúcej novicky Bartoloméy, čo skrátka nemohlo ostať nepovšimnuté medzi cirkevnými hodnostármi z Florencie, akurátne naplno zasiahnutou morovou epidémiou, a tak azda na každej jednej strane číhala nielen všadeprítomná Zubatá s kosou, ale súčasne sa pomaličky taktiež vytvárala i nekontrolovateľná spleť intrigových situácií, nakoľko sa hlavná postava akosi postupne p r e v t e ľ o v a l a do podoby Ježiša Krista [skrz ktorého vzápätí "prehovárala" i k ďalším postavám]; predtým totiž trocha častejšie absolvovala nočné mory so samotnou nadväznosťou na šialené výbuchy záchvatov v spojitosti s vidinami a stigmatmi, pričom všetky tieto pomenované aspekty mali svoj konkrétne vyčlenený význam, prečo vlastne nahradila doterajšiu „Matku predstavenú”, „abatišu” a „opátku” v jednom a tom istom ponímaní - Felicitu [Charlottu Ramplingovú]; skrátka, vari odteraz radšej ani teda nijako extra zvlášť neočakávajte akúsi komediálnu obdobu - Sestry v akcii - od takejto varianty mal titul naozaj svetelné roky ďaleko; skoršie malo toto spracovanie oveľa bližšie ku klasickej Johanke z Arku v priamej kombinácii s "bergmanovským" presahom,  à la → SIEDMA PEČAŤ; odkiaľ tvorca doslova odčerpal inšpiráciu; vo vykradnutej scéne so «[samo]bičovaním hriešnikov,» som si ihneď spomenul i na autorov obľúbený počin! Zároveň dané dielo obsahovalo i nahotu, masturbáciu pomocou sošky Panny Márie a lesbický sex dvoch mimoriadne atraktívnych, nazvime i c h, ako protagonistiek, keďže i Bartoloméa v podaní gréckej herečky belgického pôvodu - Daphné Patakiovej - zručne sekundovala svojej vyššie uvedenej "Múze," no rovnako tiež schytala i niekoľko tvrdých rán zo strany o s u d u ← jednoducho povedané, autor znovu neostal svojej povesti absolútne nič dlžným; podľa mňa možnože dokonca vytvoril na staré kolená i svoje „opus magnum,” lebo z neho neustále sršala samá profesionalita → predošlé skúsenosti na poli kinematografie sa totižto plne zúročili.

plagát

Boj o oheň (1981) 

Pred 80 000 rokmi sa začal úsvit ľudstva. Už praveký človek vedel, ako si uchovať oheň, ktorý mu príroda ponúkala v podobe bleskov alebo sopečných erupcií. Nevedel však, ako ho zapáliť. O oheň, ktorý je pre nás taký bežný, sa viedli neľútostné boje. V týchto drsných časoch oheň zabezpečoval prežitie nášho druhu. Chránil človeka pred chladom doby ľadovej, odháňal divé zvieratá, pieklo sa na ňom mäso. Okolo jeho blahodarnej sily sa zhromažďovali zástupy. Kto mal oheň, mal život.” • Prehistorický, a k tomu vskutku zároveň i pomerne dosť vyladený, expresívny titul, odohrávajúci sa v období p r a v e k u, kedy zase ústredný prím predstavovali teda najmä akýsi prehistorickí ľudia z nasledovných čeľadí: neandertálskych, sapiensových či erectusových atď, ktorí boli v podstate akýmisi našimi priamymi predkami, z ktorých sme sa následne vyvinuli i M Y, ako povedzme súčasné, »ľudské pokolenie,« ktoré by dokonca normálne akosi neustále potrebovalo i akési poriadne [vy]školenie ohľadom práve toho, ako sa vlastne čo najviac spratať do kože... • V tomto prípade sa totižto najskoršie jednalo len o koprodukčný projekt od francúzskeho vrchného autora v podobe J-J Annauda s ústrednými americkými predstaviteľmi v hlavných úlohách v podobách Everetta McGilla a Rona Perlmana [(pre)čo trebárs takí Francúzi nemali záujem?]; hm..., už asi konečne tuším správnu odpoveď na vlastnú položenú otázku, lebo sa skrátka nechceli až takto «sakramentsky zhovadiť,» inými slovami rovnako zdôraznené i v tom zmysle: „proste nechceli na seba nanášať azda tony makeupu a po[s]tupné vrstvenie nánosov masiek; ďalej, nosenie naprosto ošarpaných kostýmov a vydávanie zvláštnych, zvukomalebných citoslovcií; vrátane neustálych konfrontácií naproti samým nebezpečenstvám nielen zo strán šabľozubých tigrov, mamutov, a mimoriadne nasrdených vlkov, ale zajedno taktiež čelili i brutálnym kanibalom, a ďalším rivalským kmeňom, ktorým išlo furt o to isté, a to som konkrétne medzičasom popisoval už predsa i o pár riadkov vyššie,” čiže tým pádom nastávala Ohňová vojna, ako by sa dal mimochodom takisto preložiť i tento pôvodný názov do slovenčiny [v češtine ako: Ohnivá válka]; realisticky zachytená a spracovaná, pradávna epocha so surovým kontextom v rámci celku, a tak sa variže celkovo jedná i o ojedinelý prípad v dejinách kinematografie, ktorý by si dal až takto extra záležať na tom, aby jeho vyznenie napokon neskĺzlo do akejsi [SEBA]paródie, podobne ako i zrovna nadchádzajúci titul v podobe -  10 000 pred Kristom, čo sa tentoraz našťastie vôbec nestalo, ba úplne naopak: vezmite si napríklad, že v tomto titule neboli žiadne titulky k priamej dispozícii, vtedy hudobný doprovod veľmi vkusne dolaďoval atmosféru plnú naturalistických obrazov v samotnej nadväznosti na pozoruhodnú výpravu so »sympatickými postavami,« ktoré ma dôkladne oboznámili s tým, ako totiž prišli na to, ako vytvoriť oheň v ich vlastnej réžii, čo bola najskôr len akási tŕnistá cesta, plná všelijakých životných peripetií. ← treba si z toho vzápätí zobrať i nejaké ponaučenie, keďže ani im nič samé z neba nespadlo, ak aspoňže nepočítam hromy a blesky; → no ešte to celkom nestačilo...; potrebovali sa naučiť, ako nad ohňom čo najideálnejšie vyspieť, t.j. vedieť ho sami vytvoriť.