classic

„Kto sa naparuje, môže prasknúť.” • Ako by si tentoraz akosi i extra zvlášť zase potykala Siedma pečať s iluzionistickým mágom, Davidom Copperfieldom, alebo: Všetko, čo ste kedy chceli vedieť o Voglerovom magnetickom liečebnom divadle, ale báli ste sa opýtať → bergmanovská smotánka znovu excelovala v psychologickom, pomalom a ťažkom spracovaní o akcii a následnej reakcii ohľadom samotného príchodu "umeleckej" skupinky do malej ospalej švédskej dedinky v I. polovici XIX. storočia [konkrétne rok MDCCCXLVI], čo najmä teda u predstaviteľov vyššej moci doslova vyvolávalo doslovnú hystériu, a tak práve preto prichádzali na rad i akési presvedčovacie metódy zo strany ústredného protagonistu - Alberta Emanuela Voglera [naprosto fascinujúci herecký prejav v podaní Maxa von Sydowa] a jeho spolku kúzelníkov, aby jednoducho povedané i taký „neveriaci Tomáš” napokon uveril, čo nebude vôbec prostou záležitosťou, ako by si nejeden divák na začiatok hneď pomyslel, pričom akonáhle som spozoroval ústrednú líniu udalostí, tak si sám sebe v duchu hovorím: „v tomto prípade sa muselo rozhodne jednať o vylepšenú verziu Siedmej pečati, keď sa oproti originálu úlohy aktérov vymenili, ba by som teraz podotkol, že dokonca vylepšili, von Sydow/Gunnar  Björnstrand/Bengt Ekerot + sa pridala i nadštandardná Bibi = lukratívny filmový zážitok, doplnený o Ingrid Thulinovú v dvojrole, aký sa vskutku azdaže ponúka.” • Mimoriadne náročný titul, ktorý si určite vyžaduje i podobne dosť náročné publikum, ktorého je čoraz viac ako šafranu, a tak naozaj neviem správne posúdiť, komu je vlastne teraz určený...?

Cenami naprosto ovenčený, dramaticky poňatý titul, ktorého dvomi spoločnými vlastnosťami boli: jednak i obzvlášť veľmi silný herecký prejav v podaní ústrednej nemeckej predstaviteľky, Sandry Hüllerovej, tu rozprávajúcej po anglicky a po francúzsky, ale najmä mimoriadne prepracovaný, pôvodný scenár od francúzskej autorky, Justine Trietovej, ktorá takisto aj zrežírovala túto dialógovú smršť, ktorá vskutku vyžadovala, aby bol divák čo najviac sústredeným počas blížiacej sa projekcie, i keď zase na druhej strane si určite priznajme aj to, že nie úplne vždy vyzneli repliky z úst jedenásťročného chlapca s oslovením ako Daniel, ponášajúceho sa na Johna Travoltu v strašne mladom vydaní, vierohodným spôsobom, no našťastie ani to [mi] nakoniec nezabránilo v tom, že skrátka tieto dve umelecky založené rovesníčky, keď jedna excelovala pred kamerou ako matka-spisovateľka-protagonistka, Sandra Voyterová, ktorá bola podozrivou z toho trestného činu, že by sa mohla podieľať na úmrtí svojho manžela, Samuela Maleskiho [Samuel Theis], akéhosi učiteľa so spisovateľskými, či povedzme rovnako aj so samovražednými sklonmi, ktorý vypadol z podkrovného okna chaty, keď práve v jej interiéri neustále hrala na plné gule rapová skladba ♫ P.I.M.P. ♫ od Curtisa Jacksona, oveľa viac známejšieho pod umeleckým menom 50 Cent, zatiaľ čo druhá sa najskôr zamerala na to, ako vlastne sprostredkovať tento zamotaný prípad, ktorého dôkladné vyšetrovanie s následnou rekonštrukciou predchádzajúcich udalostí, sa stali poznávacími znameniami toho, že sa konečne čochvíľa blíži i súdny proces, na ktorom sa bude v podstate do úmoru rozpitvávať to, aký motív by mohla mať jedna či druhá, alebo ešte aj nejaká tretia strana?; sa úspešne postarali o to, že toto vydarené D-I-E-L-O neostalo nielen z mojej strany nepovšimnutým, keďže počas dvoch hodín + niečo extra naviac minút, rozohralo fascinujúci kolotoč mnohých súvislostí s tým automaticky spojenými, a to teda konkrétne v takom prozaickom zmysle, že čo môže ponúknuť kvalitne vybudovaný scenár, ktorý pracuje na plné obrátky až vari do celkom posledného záberu, tak na to vám odpovie jedine toto obšírnejšie spracovanie v podobe Anatómie pádu → tela & vzťahu.

Švédsky filmár sa azda tentoraz dôrazným spôsobom zameral i na také druhy komplikovanejších pôrodov, ktoré sa teda nemusia úplne stopercentne vydariť, čo má vlastne potom práve taká žena [u]robiť, aby sa znovu vôbec postavila na svoje polámané nohy, a od čoho by sa dal v podstate následne odvodiť i názov tohto kvalitne prevedeného, chladne čiernobieleho, ale najmä v samých detailoch nasnímaného, a k tomu zároveň aj v neustálych dialógoch sprístupneného titulu; po správnosti ako Blízko k životu, v ktorom sa dalo z tvárí trojice ústredných protagonistiek naprosto vyčítať, čo takáto "tehuľka" musela akurát prežívať, keď by sa čokoľvek pokazilo: prichádzajúca Cecilia Elliusová [Ingrid Thulinová] akurát potratila, zatiaľ čo povedzme zase večne pozitívne naladená Stina Anderssonová [Eva Dahlbecková; mimochodom, pripomínajúcu mi svoju rakúsku kolegyňu - Máriu Schellovú, čo sa konkrétne celkovej fyziognómie týkalo, ináč sestra Veľkého Maximiliana], sa na toto bábätko mimoriadne tešila, pričom ešte sa pripojila i posledná aktérka do „dámskej jazdy,” a to Hjördis Pettersonová [Bibi Anderssonová], ktorá po novom prírastku príliš extra ani netúžila kvôli niekoľkým dôvodom z toho automaticky vyplývajúcich, ktoré sa postupne predostierali pred divákovým zrakom, rovnako ako i zvyšné dva príbehy, keďže asi iba v jednom z nich svitalo na lepšie časy, kde by sa to hneď ani akosi zvlášť určite nepovedalo. • Samozrejme, že podaktoré rodičky vzápätí čochvíľa aj kojili, aby som sa stále nenachádzal len v akomsi depresívnom opare, ktorý doslova miestami nenormálne sálal z nemocničnej izby, kde boli tieto tri duby ubytované, no musím podotknúť, že tento „pochmúrny Švéd,” neostal svojej povesti nič dlžný, keďže sa opätovne vyžíval v komponovaní ťažkých záberov, v ktorých sa rovno pozeral až kamsi na dno ženskej duše, čo vedel dokázať iba INGMAR BERGMAN, jeden z najväčších kinematografických inžinierov všetkých čias! • Jednalo sa o dramaticky komponovaný titul z čisto len ženskej perspektívy ohľadom toho, aká môže byť podoba pôrodu extrémne vyčerpávajúcou, čo si ako muž nedokážem absolútne predstaviť, no ako priamo zúčastnený divák som sa ocitol oveľa bližšie k tomu, čo si mám vskutku o tomto "pojme" naostatok aspoňže myslieť.

„Dámy a páni, žiadame vás o bdelú pozornosť. Ak chcete spievať, smiať sa, tlieskať, plakať, zívať, bučať alebo prdieť, prosím, nie nahlas, len vo vašej hlave. Ste ponaučení, že máte byť potichu a zadržať dych do poslednej sekundy tejto show. Dýchanie počas nej nebude tolerované.” • Francúzsky provokatívny autor v podaní Leosa Caraxa, sa rozhodol svoju anglicky hovoriacu prvotinu ozvláštniť prostredníctvom muzikálového zafarbenia, keďže každá jedna sekvencia napokon obsahovala i akési „muzikálové odtiene,” ktoré dotvárali potrebnú atmosféru podľa momentálne nastaveného, citového rozpoloženia ústredných postáv: kariérneho komedianta, Henryho McHenryho [Adam Driver] a cieľavedomej sopranistky, Ann Defrasnouxovej [Marion Cotillardovej], jednak čochvíľa očakávajúcich i nový prírastok do rodiny v podobe titulnej postavy Annette, a jednak zároveň prežívajúcich manželskú krízu, ktorá vskutku naprosto zamávala s aktuálnymi náladami, čo sa práve akosi odzrkadľovalo na ich profesiách; v technicky kvalitne prevedenom a dramaticky ladenom muzikáli, ktorý divákovo oko najskôr upútalo: I.) kompozíciou obrazu, II.) strihovou skladbou, III.) akustickou zložkou, IV.) a rovnako aj hudobnou vložkou, a až azda potom zrejme i asociovane štruktúrovaným príbehom, ktorý dokonca miestami pôsobil predvídateľným spôsobom, občas zase bol ťažko stráviteľným, no najmä ako celok sa určite vyznačoval znesiteľným dojmom, ale po zopakovaní si tohto bizarného repete znovu vôbec netúžim; forma mala predsa o čosi značnejšiu prevahu nad rozporuplnejším obsahom!

„Ja vykrádam banky. Čím sa živíš ty?” • Životopisný portrét drsného bankového lupiča a Verejného nepriateľa č. 1 - Johna Dillingera [Warren Oates], ktorý sa z estetickej stránky inšpiroval titulom v podobe - Bonnie a Clyde, alebo, čo sa teda konkrétne týkalo i naprosto „brutálnych prestreliek,” tak práve vtedy sme zase ani neboli vôbec ďaleko vzdialenými od Divokej bandy Sama Peckinpaha, ktorý v podstate túto metódu zobrazovania násilia ešte oveľa viacej zdokonalil, nakoľko priamo čochvíľa hneď [u]vidíte, ako sa takýmto spôsobom zasiahnutý antagonista totálne zvíjal od strašnej bolesti, keďže podoba takéhoto umierania určite sakramentsky bolela; to je asi v skratke debutový titul od Johna Miliusa, v ktorom neboli ušetrení ani úplne bežní civilisti, ktorí akurát prechádzali okolo „bodoch epicentier,” kde sa vskutku zväčša zamiesilo i na pomerne dosť divoký stret zločincov proti strážcom zákona na čele s rozporuplným agentom FBI - Melvinom Purvisom [Ben Johnson], ako jeho hlavným náprotivkom, ktorý išiel po ústrednom antagonistovi, ako po údenom, pričom samotné postupy, ako toho vlastne docieliť, sa častokrát rozchádzali s akoukoľvek zakorenenou morálkou, keď som si dokonca miestami i tieto dva na smrť znepriatelené tábory [po]mýlil, pretože autorovi sa podarilo hodnoverne zobraziť atmosféru nielen z priameho pohľadu pejoratívnych jedincov, ale zároveň sa taktiež pozrieť i pod plesnivé klobúky predstaviteľom Federálneho úradu pre vyšetrovanie, ktorých zaužívané metódy koľkokrát hraničili s porušením práv dotknutých osôb; skrátka, estetika „Divokého západu,” nenechala na seba príliš dlho čakať! → jednoducho ju majú vštepenú vo svojej genetickej výbave, s čím proste nič nenarobia. • Možno nebyť predsa trocha viac zromantizovaného scenára zo strany J_M, tak by som zrejme šiel až kamsi do maximálne možného hodnotenia, lebo úroveň to malo mimoriadne vysokú a pôsobivú, no ani bez „hluchých miest,” sa to napokon akosi tiež nezaobišlo ← a jestvuje totiž i jedno obdobné spracovanie na konci prvej dekády XXI. storočia...

Inštruktážny nástroj, ako sa vskutku účinne zbaviť nadmernej závislosti na nikotíne, resp. na tabakových výrobkoch, podaný vtipnou formou, na čom som sa, ako povedzme práve i doživotný nefajčiar, mimochodom, teda mimoriadne kráľovsky pobavil, nakoľko sa začínala postupne vyskytovať pestrá paleta „abstinenčných príznakov” zo strany ústredného švédskeho protagonistu - Danteho Alighieriho v podaní naprosto virtuózneho predstaviteľa Göstu Ekmana, pripomínajúceho mi Petra Sellersa z Dr. Divnolásky, čo sa konkrétne týkalo celkového hereckého nasadenia; kedy azda tým najväčším možným lákadlom, aké sa v rámci tohto celku ponúkalo, boli jednotlivé dejové prechody: I. P-e-k-l-o; II. O-č-i-s-t-e-c; III. R-a-j, ktoré doslova sršali rôznymi nápadmi zo strany kreatívneho autora - Taga Danielssona, s ktorými sa síce stretávam po prvýkrát, ale mám akési „vnútorné mravčenie,” ako by som ich poznal úplne odjakživa, tak sa mi perfektne strafili do aktuálnej nálady. • Dokonca by sa dalo rovnako podotknúť i to, že titulný hrdina za svoju genetickú predispozíciu, v podstate ani nijako zvlášť zase nemohol, keďže práve jeho umierajúci otec bol sám tuhým fajčiarom, po ktorom to vlastne celé zdedil; pričom, ak chcel následne po ňom [z]dediť i rovných 17 miliónov švédskych korún: paradoxne jednak musel do 14. dní prerušiť tento odporný zlozvyk, a jednak tiež vydržať nasledujúci [k]rok v rovnakom duchu, keď si sprvoti začal hádzať polená pod kolená, čo predstavovalo otváraciu a najlepšiu líniu udalostí a vzťahov; s pribúdaním ďalších prechodov sa táto látka pomaličky stočila až k samotnej atmosfére „Kvetinových detí,” čo som už určite vnímal, ako narušenie pôvodnej hegemónie, aká sa mi tak extrémne zapáčila. • Tomuto pozoruhodnému titulu som mal normálne veľkú chuť udeliť i maximálny počet *, ale akosi tak nemôžem učiniť, lebo sa mi proste javilo, že sa predsa začal trocha vliecť, no i napriek tomu sa jednalo o nadštandardný príspevok škandinávskej kinematografie...

Dobrodružná odysea advokáta Sasu Jovinea s thrillerovými prvkami, ako pridanou hodnotou extra naviac, odohrávajúcou sa kdesi na Apeninskom polostrove; pričom čo sa zase pre zmenu konkrétne týkalo takej práce vedeckého tímu, tak práve tá začala akosi i čoraz viacej pripomínať "družicový" charakter; skrátka, vedci sa s touto zložkou náramne kvalitne vyhrali, keďže ju postupne vynášali i o ďalšie [pod]telesá, z čoho sa následne vytvárala naprosto pestrá zmes konštelácií na obežnej dráhe, ktorú rozhodne neradno len tak podceňovať → predstavte si azda úplne neobyčajne sympatického a naivného chlapíka, ktorý bol zrazu vhodený do akéhosi nebezpečného víru poveternostných podmienok, kedy sa mu tým pádom celkom zmenila doterajšia zamračená existencia, ktorá ho v podstate vytrhla zo zaužívaného stereotypu, aby povedzme zažil turbulentný príbeh, naplnený nevídanými vetrami. • Talianskeho "meteorológa" v podobe - Sergia Corbucciho, mám zafixovaného, ako nejakého tvorcu zaprášených „spaghetti westernov,” keď musím vzápätí skonštatovať, že ma tentoraz veľmi príjemne prekvapil svojou širokou paletou meteorologických prístrojov, ako by sa vlastne dala sprostredkovať táto nová predpoveď, ktorá bola i pomerne dosť často premenlivo naladená, kedy sa neustále menil tlak vzduchu s vyššími hodnotami na nižšie, a znovu naopak, čo diváka privádzalo do hotovej extázy, ako sa napokon skončia tieto extrémy v počasí s nejasným výhľadom na ďalšie dni. • A predstaviteľ ústredného protagonistu v podaní Nina Manfrediho, si nielenže na smažených sépiových špagetách obzvláštne "pochutnal," ktorá mimochodom určite patrila i k najlegendárnejšej scéne v rámci tohto celku, ale zároveň bola podobne nefalšovaná radosť sledovať stále prítomnú legendu talianskej kinematografie, ako si tu vskutku predvádzala svoj ďalší herecký koncert: par excellence! → kolega, Tognazzi, mal oveľa menej hereckého priestoru, no i napriek tomu predsa niečo predviedol zo svojho klasického repertoáru. • Originálny názov titulu by sa dal skoršie preložiť, ako ÚPLATOK, ktorý podľa mňa omnoho údernejšie zachytil hlavnú podstatu myšlienky daného filmu, ako napríklad Veľký balík peňazí, keďže sa pojednávalo najmä o korupcii, ktorá bola zasiatou do talianskej spoločnosti nielen na konci LXX. rokov, XX. storočia, nieto o tom hovoriť ešte v súčasnosti, keď sa medzičasom rozšírila, ako nejaká epidémia gigantických rozmerov.

Mladý český amatérsky [zatiaľ, pretože podľa mňa má nábeh vkročiť i do profesionálnych vôd] filmár, Vojtěch Kavka, sa tentoraz vydal akousi experimentálnou cestou, čo je vskutku práve oproti predchádzajúcemu, a k tomu rovnako i oveľa viac dynamickejšiemu žánrovému príspevku - naprosto rozdielna trajektória, keďže sa teraz jednalo o pomerne dosť "warholovské" cítenie so statickou kamerou, snímajúcou akciu z jedného nadhľadu, čo je niečo takmer úplne podobné, ako by ste snímali svoj vlastný priebeh drichmania z podhľadu → experimentálny titul v podobe Spánku. • Ak máte chuť vidieť tento „antifilm” s totálnou absenciou príbehu, tak ste rozhodne na správnej adrese ← no i napriek tomu mala táto "avantgarda" svoju stanovenú myšlienku, s ktorou dokázala šikovným spôsobom pracovať - rozoznal som dve vlastnosti: nevšímavosť a otupenosť? • Neviem, či by som si povedzme i naozaj trúfol na extravagantného Andyho Warhola a obdobne zameraných jedincov, no príslušný krátkometrážny počin bol stráviteľnou alternatívou, aká sa ponúkala? • Tvorbu tohto autora budem sledovať i naďalej, pokým to situácia avšak napokon i dovolí.

„Vyser si voko, ty sprosťáááku!” • Taliansky predstaviteľ - Renato Salvatori, tentoraz priam exceloval v naprosto hyperaktívnom prejave, ako povedzme zrovna nejaký kozmický bádateľ s napodobňovacími schopnosťami z planéty Ultra, ktorý sa nazýval Omicronom, a ktorý sa vskutku následne "prevtelil" i do akéhosi robotníka Angela Trabucca, aby narobil na Zemi poriadky; v konkrétne uštipačnej sociálnej satire pod autorskou taktovkou - Uga Gregorettiho, a k tomu navrch aj so zaujímavým spracovaním v rámci predsa kratšieho celku; na čo si teda určite prídu podobne zameraní jedinci, ktorí očakávajú od daného titulu, že skrátka bude nejakým spôsobom "vystrkovať rožky," a presne v podobnom duchu sa práve niesol i tento vtipný príspevok, aký sa vymykal pravidlám. • Z mojej strany som si rozhodne prišiel na svoje, keďže autorovi sa podarilo trafiť viacero klinčekov po hlavičke jedným silným úderom, čo si zvyčajne cením.

„Jeho posledné slova zneli: Francúzsko..., Armáda..., Jozefína.” • Na súčasné pomery naozaj rozsiahlym spôsobom zachytený politicky životopisný epos o počiatočnom korzickom dôstojníkovi delostrelectva - NAPOLEONOVI Bonaparteovi; sledujúcom udalosti od Veľkej francúzskej revolúcie s úvodnou dynamickou scénou v podobe popravy gilotínou, Márie Antoinetty [poslednej f. kráľovnej], až vari i po ostrov Svätá Helena, kde v podstate už práve tento, voľakedy i mimoriadne ambiciózny Vodca napokon vo vyhnanstve zomrel, pričom sa na tohto rozporuplného protagonistu, následne nazeralo akýmsi strhnutím klasického "pozlátka," pretože podľa autora v podaní sira, Ridleyho Scotta, sa z danej historickej osobnosti postupne vykľul určitý typ diktátora, ktorý išiel doslova aj cez mŕtvoly, a vskutku ozaj veľmi veľa mŕtvol, aby splnil svoj stanovený cieľ; spracovanie sa tým pádom stávalo, ako by úplne "očistené od nečistôt," a v rámci celku i oveľa viac realistickejším, keďže sa vykreslil takým, akým pravdepodobne i v skutočnosti bol, čo sa mnohým páčiť vôbec nemusí, najmä teda domácemu publiku. • Predstaviteľ Napoleona - Joaquin PHOENIX, síce so svojim reálnym predobrazom ani nemal príliš veľkú podobu, čo sa konkrétne týkalo celkovej fyziognómie, a to sa mimochodom snažil vykompenzovať: gestikuláciou, mimikami tváre, rečou tela; skrátka, celkovým hereckým prejavom a nasadením v akciách, ktorý sa stával z môjho uhla pohľadu - ako nadštandardným, lebo si nedokážem predstaviť, kto iný by ho vlastne dokázal lepšie stvárniť? • Autor asi najviac zvládal podávať epické bojové sekvencie i v pomerne dosť pokročilom veku, čiže by sa dalo rovnako tiež podotknúť, že je stále "vo forme," historickú tematiku má naprosto v malíčku! Rešpekt.