classic

Hneď narovinu musím jednoznačne prehlásiť, a k tomu i azda naplno zdôrazniť, že skrátka od tohto vskutku priameho sequelu Duny; som v podstate akosi predsa očakával i oveľa viac, než čo sa mi teda napokon zhurta i dožičilo, pričom akési »naivné tvrdenia« zo strany spriaznených kritikov o tom, že sa v tomto prípade tiež jednalo i o akúsi modernú science-fiction variáciu na Hviezdne vojny, či dokonca sa ešte rovnako spomínal i taký Pán prsteňov; podľa môjho názoru ostávajú i naďalej naprosto naivnými a celkom neadekvátnymi, čiže tým pádom sú takpovediac iba vytrhnutými z kontextu; nakoľko sa ani vôbec nezakladajú na akejkoľvek bližšie skúmanej pravde; skôr presne trocha opačne: „Kanadský režisér D. Villeneuve, to tentoraz pomerne dosť prepískol so všelijakými spektakulárnymi, resp. kontraproduktívnymi vizuálnymi scénami v priamej nadväznosti na príslušne prehnané sekvencie z piesočnatého prostredia; opradené o nadštandardné vizuálne efekty, čo malo práve teraz úplne opačný efekt, ako totiž pôvodne tento hlavný tvorca zrejme i zamýšľal,” pretože sa postupne vyrysoval akýsi, »digitálny guláš«, ktorý snáď pomaly začínal byť až neznesiteľným v rámci svojho celku s akousi taktiež i súbežnou scenáristickou pachuťou, ktorá zároveň vytvárala chaotickejšiu atmosféru ohľadom celkového narábania s postavami, ku ktorým som si bohužiaľ skoro nevybudoval absolútne žiadny vrúcnejší vzťah - ak aspoň nepočítam intenzívne snaženie - ústredného protagonistu Paula "Muad’diba" Atreidesa, akéhosi nového fremenského proroka, ktorého ostatné postavy doslova vybičovali k maximálnemu výkonu, a tým sa v podstate položil i základný kameň; spočívajúci v tom mienení, že viacerí „tréneri svojho zverenca tak extrémne vyhecovali, až dosahoval nevídané výsledky, no zo začiatku bol považovaný len za veľkého outsidera, ktorý na to akože nemá predpoklady, pritom im všetkým krásne vytrel naleštené zraky?”. • Americko-francúzsky predstaviteľ Timothée Hal Chalamet, stvárnil rozporuplne poňatého hrdinu, s ktorým sa ostatní účinkujúci snažili byť v jednej harmónii, čo nie vždy i plne fungovalo. • Na adresu tohto mdlého pokračovania - nebudem spievať žiadne chválospevy, ako to mimochodom asi robia iní, zarytí fanúšikovia; nezaradím sa ku adorujúcej väčšine, radšej ostanem trčať v menšine, ktorá to vidí obdobne. • Slabšie 3 *!

Iránska kinematografia je momentálne pre mňa len akousi veľkou »neznámou veličinou,« a práve preto by som chcel svoje medzery postupne vypĺňať ďalšími, a teda nech sú najmä i celkovo kvalitne podanými; iránskymi titulmi, medzi ktoré by som určite mohol na úvod snáď zaradiť i zrovna tento dramaticky ladený titul od naprosto špičkového iránskeho autora - Abbása Kjárostamího, kedy sa jeho Chuť čerešní - zároveň stavala i akousi celkovou pachuťou v rámci celkového podania daného príbehu, nakoľko ústredný iránsky protagonista - mimoriadne pesimisticky naladený pán Badii vo fascinujúcom podaní skrz-naskrz Homayounom Ershadim; mal v úmysle skoncovať so svojou úplne vyhorenou existenciou, čiže inými slovami povedané, «spáchať samovraždu,» len v podstate hľadal akéhokoľvek dobrovoľníka, ktorý by mu s tým vlastne napokon pomohol, ale nie totiž presne tak, ako si teraz asi myslíte - najskôr celkom inak; a tak väčšinou akosi len neustále jazdil na svojom terénnom aute značky Range Rover po teheránskom kopcovitom piesočnatom a hrboľatom teréne so vskutku k tomu i s mnohými ľavotočivými a pravotočivými zákrutami, počas čoho nielenže stále otravoval okoloidúcich, či povedzme i [ťažko]pracujúcich ľudí, ale súčasne taktiež prostredníctvom svojho tereňáku pozoroval i príslušné prostredie, čím samotná vizualizácia daného titulu dostávala akýsi, dokumentárny rozmer s filozofickými prvkami. • Neviem, či tentoraz náhodou nestrelím predsa trocha vedľa, no a-u-t-o-r, Abbás Kjárostamí, mi normálne začína pripomínať svojho novo-vlnového kolegu Jeana-Luca Godarda, a tak sa možnože v tomto ojedinelom prípade jednalo i o niečo na spôsob „iránskeho JLG?”

Akýsi avantgardný experiment; s tiež akýmisi nevšedne otváracími, tarotovými titulkami; odohrávajúci sa v reálnom čase a rozdelený na XIII kapitol, a k tomu zároveň i so všadeprítomnými pohľadmi zo strán okoloidúcich ľudí, nakoľko jediná ženská režisérka z umeleckého filmového hnutia: La nouvelle vague, Agnès Vardová; konkrétne zasadila svoj zväčša len čiernobiely experimentálny titul do parížskych exteriérov, v ktorých naprosto intenzívnym spôsobom, bola »stále v pätách« práve iba tejto ústrednej blonďavej úzkoprsej [a rovnako obdarenej i pekným poprsím] ženskej protagonistke Florence "Cléo" Victoireovej v podaní Corinne Marchandovej, po ktorej sa teda akosi i neustále otáčali nielen sami muži, ale súčasne aj mnohé ženy, resp. si v jednom kuse všímali tých «Mužov s kinoaparátmi,» [ak som avšak predsa správne napočítal, tak až rovní traja by sa mali podieľať na príslušnom titule], ktorí snímali hlavnú postavu v jednotlivých pouličných pasážach, čím ma skrátka čoraz viacej začali vyrušovať zrovna títo «neustáli čumilovia,» až sa to pre mňa vskutku stávalo strašne neznesiteľné, že toho bolo nakoniec skrátka už hodne cez čiaru. • Pocitovo by som určite najradšej udelil len dve *, a to najmä z toho [s]prostého hľadiska, že tento titul podľa mňa ani nijako extra zvlášť zase nemal [takmer] žiadnu dejovú štruktúru, len v akýchsi improvizačných záberoch následne sledoval túto úzkoprsú hrdinku, ako čaká na výsledky z lekárskeho vyšetrenia, obávajúc sa, že by z toho vzápätí mohlo vzísť ešte niečo i oveľa horšie, a medzitým sa pofľakujúc s rôznymi postavami po parížskom okolí v autentických kompozíciách obrazu zo strán spomínaných kameramanov. • Inými slovami by som taktiež mohol podotknúť, že som popritom celom sledovaní pociťoval i značnú »stratu času,« pretože som si jednoducho uvedomoval, že táto autorkina vízia skoro nikam ani poriadne neviedla; čiže ma tentoraz veľmi neoslovila, to by musela určite najskôr otočiť kormidlo smerom na kvalitnejšie spracovanú, «scenáristickú vlnu», keďže tátohľa, bohužiaľ, [z]ostala len mierne [nad]priemerne vlnitou vlnou. • No i napriek z mojej strany značnejším výhradám k danej veci, to napokon nebolo až také katastrofálne, ako by sa z predchádzajúcich riadkov mohlo zdať; na jedno pozretie bohato stačilo, keď konečných 60% je rozhodne úplne adekvátnych!

„Len pre ten dobrý steak stojí za to zomrieť.” • Nádejný, komediálny autor Hadžime Tsubaki v podaní Goróa Inagakiho, síce následne napísal i akúsi komediálnu hru, ale nakoľko sa so vskutku zrovna týmito, ďalej čochvíľa i s dvomi naprosto poprednými protagonistami, medzitým už akosi osobitne ocitám v akomsi momentálne pomerne dosť pohnutom roku 1940 [ešte s akýmsi celkovým prívlastkom v podobe "ticha pred búrkou"], tak práve preto musí najskôr jeden z nich - vstúpiť na túto neobľúbenú pôdu - do budovy Policajného riaditeľstva, resp. Úradu verejnej bezpečnosti: cenzúrneho oddelenia, kde teda vari i úplne naplno úradoval akýsi mimoriadne prísny, a neskoršie i veľmi angažovaný cenzor - Mutsuo Sakisaka v následnom stvárnení Kódžiom Jakušom, ktorý v podstate v daných veciach v konečnom dôsledku rozhodoval najmä o tom, komu vlastne potvrdí pečiatku ohľadom schválenia, či zároveň i neschválenia príslušnej veci s tým dôvetkom, že sa rovnako tiež ponúkala daná možnosť v tom zmysle, že trebárs akési »nevhodné pasáže« zo scenára; bola možnosť prepísať tak, aby povedzme napokon mohol tento úradník príslušnú vec schváliť, pričom s príchodom tohto energického mladíka Tsubakiho, sa totižto rozpútal i neuveriteľný kolotoč samých «prepisovačiek a dohadovačiek» zo strany autora s cenzorom, čo predstavovalo styčný bod daného, a k tomu taktiež i celkovo divadelným spôsobom poňatého titulu s iba akousi jednou kľúčovou miestnosťou, z ktorej sa mimochodom ústrední protagonisti takmer vôbec nikam ani nijako extra zvlášť nepohli; ak teda aspoňže nepočítam aj nejaké chvíľkové zábery z exteriérov; v inakšom prípade som sa zväčša [asi zhruba tak v 85.-90.%] nachádzal len v tejto jednej miestnosti, kedy vzápätí musel azda japonský tvorca M. Hoši, zapojiť čo najväčšie úsilie k tomu, aby jeho náležitý počin náhodou neskĺzol k akejsi statickosti v rámci celkového celku; skrátka: snažil sa postavy rozhýbať presne takým smerom, ktorým by dokázal upútať divákovo oko. • Automaticky pre každého diváka to určite nie je hneď určené, no i napriek tomu - vrelo každému iba odporúčam, aby naostatok vedel správne posúdiť, ako na tom so svojimi silami naozaj je; a ako teraz aspoň vidíte; nachádzam sa kdesi uprostred, čo ale neznamená, že keď to mne príliš nesadlo, tak zase druhému to môže sadnúť kľudne i oveľa viac...?

Ústredný európsky protagonista - Filip Zima [v origináli ako Phillip Winter] - teda akýsi »zvukový inžinier«, ktorý po úvodnej, a k tomu i naprosto strastiplnej ceste; následne snáď konečne prichádza i do tohto hlavného mesta Portugalska - do Lisabonu, pretože ho o to vskutku akosi priamo požiadal jeho dobrý priateľ - režisér Friedrich "Frederico" Monroe, ktorý údajne na tomto mieste nakrúca nejaký «dokumentárny film» o Portugalsku/Lisabone v klasickom štýle, ako by to azda rovnako [u]činil i sám Buster Keaton v Kameramanovi, alebo Dziga Vertov v Mužovi s kinoaparátom v nasledovnom poradí, pričom zrovna po tomto ústrednom režisérovi, zatiaľ vôbec niet žiadnej stopy; skrátka, úplne sa znenazdajky len tak z čista jasna niekam do naprostého neznáma vyparil, a práve preto sa hneď do hlavného čela postupne dostával i tento vlastne pomerne dosť [ne]sympatický zvukár so zlomenou nohou, ktorú mal síce v sadre, no i napriek tomu neustále kamsi behal, ako nejaká srnka, čo bolo z môjho pohľadu - minimálne dosť zvláštne zistenie. • Čiže, medzitým si do ruky vzal tyčový mikrofón, aby v exteriéroch nahrával potrebné zvuky pre daný film, keď čochvíľa naďabil i na skutočnú portugalskú skupinu - Madredeus, ktorá jednak nahrávala hudbu do príslušného filmu, a jednak sa zase hlavná postava popritom všetkom asi rovnako ['platonicky'] zamilovala i do tejto speváčky - Teresy Salgueirovej, kedy sa mi normálne zazdalo, že sa tentoraz pretínala realita s fikciou. • Popri niektorých skutočne pozitívnych aspektoch [najmä hudobného doprovodu + celkovej práce so zvukovou stopou], naprieč týmto trocha neúplným titulom v podobe Lisabonského príbehu, musím vzápätí predsa i s určitým poľutovaním skonštatovať, že táto "wendersovka", na mňa zapôsobila akýmsi »monotónnym dojmom«, čoho som sa v podstate nikdy príliš poriadne nezbavil, no i tak si zrejme dokážem výslednú, trojkovú známku titulu, obhájiť; zakaždým záleží len na každom uhle pohľadu, ako sa človek, resp. teraz iba divák, nakoniec k danej veci postaví.

V malej francúzskej obci Cheuge, kde pomaly snáď každý o každom úplne všetko vedel, sa raz znenazdajky objavil akýsi »neznámy tulák« Jean Lavigne v podaní tradične charizmatického, a tentoraz spočiatku i fúzatého Alaina Delona, keď sa akurát písal rok 1934 vo fáze sparného leta so vskutku zároveň k tomu aj s mimoriadne zvláštnymi, medziľudskými vzťahmi v rámci kľúčových postáv, čo v podstate ešte vôbec ani nestihol správne vydedukovať, aká naprostá, «nenávistná smršť» nadchádzajúcich situácií, sa s jeho hlavným príchodom vlastne priamo rozpútala, pričom akousi priamou účastníčkou nasledujúcich ["intrigánskych"] udalostí, sa následne stávala i titulná postava - Tati "Vdovy" Coudercovej v náležitom stvárnení charizmatickou francúzskou legendárnou herečkou - Simonou Signoretovou, kedy sa s klasickým, padacím mostom uprostred tohto spletitého diania; začínalo systematickým spôsobom odvíjať i určité poradie príslušných sekvencií naprieč týmto zaujímavým prostredím, kde som určitý čas dokonca uvažoval aj nad tým, že napokon udelím až štyri rovné * z celkovo piatich, no situácia v podobe poslednej zhruba štvrtiny minutáže - ma bohužiaľ presvedčila o presnom opaku, ale i napriek tomu môžem vari naplno skonštatovať, že výsledné 3 * - sú z môjho hľadiska veľmi silnými a konštantnými; s tým dôvetkom, že si súčasne rovnako myslím i to, že určitá časť diváckej obce, bude mať predsa o čosi vrúcnejší vzťah k danému titulu, ako práve váš naozaj triezvo uvažujúci recenzent. • Skrátka; občasne nastávali akési trocha menšie, »scenáristické prešľapy,« a to vzápätí ani nehovoriac o celkom finálnej pasáži, ktorá bola máličko nevierohodnou, kde mi jednoducho chýbali «štandardné znaky,» vzťahujúce sa na ďalšiu ústrednú postavu, ktorej sa bezprostredne dotýkali; nechcem príliš zachádzať do akýchkoľvek detailov, v opačnom prípade by som s vysokou pravdepodobnosťou vyzradil rozuzlenie, a veď napokon divák uvidí sám, čo mal tým básnik na mysli. • Trištvrte vymedzeného času, zväčša všetko fungovalo podľa mojich, priam najideálnejších predstáv, no scenáristickému tandemu Jardin & Granier-Deferre; akosi nemôžem vonkoncom odpustiť: „Že povedzme, zrovna ten "zlomový moment", ktorý na mňa zapôsobil značne povrchne, naštrbil celú predchádzajúcu a pomerne dosť kvalitatívne nastavenú a vyváženú úroveň, ktorá sa tým pádom trošku rozmrvila, pretože sa do [filmovej] zmesi, začali pridávať i také položky, ktoré sa do nej príliš extra nehodili,” ale rovnako rozumiem i tomu, že sa proste nejako muselo ukončiť toto zamotané rozprávanie, pritom sa tak mohlo urobiť aj oveľa podnetnejšou formou, a tak sa tiež pre istotu radšej porúčam, aby toho náhodou už v danej veci nebolo trochu [pri]veľa ← A viete, čo tým chcem povedať, však?

„V jednoduchosti sa [občasne] skrýva nevídaná krása.” • Nemecký autor: W. Wenders, následne snáď vytvoril ešte »japonskejší titul«, akoby to vlastne asi neurobil ani sám Japonec narodený v Japonsku, čo je vskutku naprosto nevšedná záležitosť, hodná značného obdivu → určite nie iba z mojej priamej strany, a ak náhodou aj predsa áno, tak by sa to najskôr mohlo celé podobať klasickému japonskému predstaviteľovi japonskej kinematografie: Jasudžiróovi Ozuovi, čo ma teda ihneď napadá automaticky podotknúť, akonáhle v podstate skončilo i toto neobyčajne-obyčajné, kinematografické dielo! • Normálne som mal taký zvláštny pocit, že hlavný hrdina Hirajama v podaní priam geniálneho hereckého predstaviteľa Kódžiho Jakušoa, ktorý uviazol v akejsi «časovej slučke,» nakoľko sa príslušné sekvencie akosi neustále »opakovali« ako trebárs nejaká, obohraná platňa, čo sa našťastie tentoraz ale nepotvrdilo, keďže práve takýto mimoriadne stereotypný spôsob života - viedol tento čistič tokijských toaliet, ktorý sa za svoju prácu vôbec nehanbil; skôr úplne naopak: „plnými dúškami si vychutnával azda všetko, čo s tým priamo súviselo.” • Skrátka, autorovi sa naozaj atypickou formou podarilo vzápätí zachytiť: bežný kolobeh života obyčajného človeka, ktorý [s veľkou chuťou?] chodil do práce, no okrem toho - navštevoval i celkom iné zákutia, ktoré sa postupne rozprestierali pre dané rozprávanie príbehu, pričom akési «svieže osvieženie,» nastalo až s príchodom protagonistovej netere Nico; inakšie si treba ozajstne zvyknúť na pomalý, naratívny, chodový štýl, ktorý by mohol dokonca menej skúseného diváka totálne uspať. • A to ďalej ani nehovoriac o ♫ »pesničkovom soundtracku,« ♫ s takými v-y-p-a-l-o-v-á-k-m-i druhu, Loua Reeda - so songom v podobe "Perfect Day" z roku 1972; alebo The Animals s "The House of the Rising Sun" z roku 1964 a podobne, čo sa dá kľudne vypočuť i na samostatné počúvanie, ako mimochodom činím zrovna i teraz, a zároveň pesničky dotvárali potrebnú atmosféru. ← Vydarený p-l-a-y-l-i-s-t. • Nenormálne som dostal chuť navštíviť ázijskú metropolu - Tokio, kde sa všade Hirajama vyskytoval, a o čom môžem naďalej zrejme iba snívať...  PS: Ústredný protagonista nebol príliš extra zhovorčivým, čiže vtedy nastávalo i akési obdobie tichého filmu, na čo sa treba rozhodne tiež pripraviť.  PS 2: Ak by som si mal nakoniec ešte vybrať, ktorý nemecký režisér s dvojitým "W" véčkom v krstnom mene - mi je viacej sympatickejším, tak namiesto Wernera, istotne radšej [z]volím Wima, ktorý mi je srdcom oveľa bližším rozprávačom filmových príbehov, i keď povedzme zase ani...

Austrálski domorodí obyvatelia, akosi nie sú teda príliš extra natešení najmä z toho klasicky prostého hľadiska, že akási ťažobná spoločnosť Ayers, sa akurátne rozhodla vo vskutku ozaj väčšom pomere - [vy]ťažiť urán na ich »katastrálnom území«, kde ["údajne"] zelené mravce snívajú, ako mimochodom stále vyznieva i samotný názov tohto pomerne dosť «environmentálne zaťaženého» titulu → od nemeckého autora v podobe W. Herzoga; aspoň podľa ústredných myšlienok domorodých obyvateľov z kmeňa Miliritbi - to rozhodne platilo, pričom režisér bol počas toho »zaťažený« takmer úplne obdobne, podobne ako i ústredný protagonista Lance Hackett v podaní nie príliš výrazného Brucea Spencea; akéhosi okuliarnatého, a k tomu zároveň i intelektuálne zameraného ekológa, ktorý sa spočiatku stával akýmsi očitým svedkom aktuálnych a nasledujúcich, austrálskych udalostí, skrátka aktívnym «mediátorom»; sprvoti možno len povrchným, no neskoršie zrejme už predsa trocha viacej zainteresovaným v danej veci, keď sa bude následne snažiť prehodnotiť svoj doterajší postoj. • Myslím si, že tohto, pôvodom austrálskeho herca narodeného na Novom Zélande, naprosto a úplne zatienili dvaja poprední a pôvodní predstavitelia: Roy a Wandjuk Marikovci [asi niečo ako bratanci?], ktorí pritom ani nie sú vôbec uvedení v miestnom [ČSFD] obsadení!, a podľa toho, čo som sa o nich predsa trocha málo dočítal, tak v podstate stelesnili samých seba, t.j. „i v skutočnosti bojovali za práva o domorodú pôdu,” tak práve preto pôsobili tak mimoriadne a extrémne autentickým spôsobom, že namiesto toho, aby im režisér ponúkol ešte viac hereckého priestoru sa plne realizovať, tak nevkusne prestrihával - na chvíľu trebárs - do metropoly, kde sa zasekol výťah, alebo s príchodom toho vojenského lietadla, sa moje celkové dojmy začali máličko zadrhávať, čo naostatok predstavovalo akýsi, rušivý element, ktorý ma postupne začal vytrhávať zo zavedených zvykov, ako tomu bolo vlastne zo začiatku, keď som sa pomaličky dostával do ponúkajúceho sa prostredia so zaujímavou atmosférou, ako pridanou hodnotou. • Danú situáciu na úplný záver podtrhnem v tom zmysle, že táto "herzogovina" bola síce mierne roztržitou, nedotiahnutou a mätúcou v rámci celku, no i napriek tomu mi dokázala naozaj pozoruhodnou formou sprostredkovať predovšetkým azda to, čo najviac trápilo domácich príslušníkov daného územia, ku ktorým sa spoločnosť stavala nevšímavým postojom, a v celom svojom rozsahu na to režisérova optika sústavne nazerala akousi kritickou optikou, nad ktorou by sa mali určite mnohí, 'čelní predstavitelia' mocností, hlboko zamyslieť, resp. nazrieť do svojich temných minulostí... PS: Na autorove najväčšie filmové opusy: Aguirre, der Zorn Gottes, Jeder für sich und Gott gegen alle zo 70. rokov, a Fitzcarraldo z 80. rokov XX. storočia, sa príslušný titul ani zďaleka vonkoncom nechytal; totižto, to je celkom iná l-i-g-a.

„Len v Mexiku je smrť dôvod na smiech.” • Cuernavaca, Mexiko. • 1. novembra 1938 - Deň mŕtvych [Día de los Muertos]. • Britský konzul, aka ústredný protagonista v priam naozaj náležito stvárnenej podobe Geoffreya Firmina, zrovna akosi vskutku i príliš [ne]aktívneho na tomto, naprosto obzvlášť plne nevyspytateľnom mieste, a to teda konkrétne priamo Pod sopkou Popocatépetl; sa akurátne úplne znenazdajky práve teraz iba tak zľahka dozvedám, že nielenže podáva svoju priamu »výpoveď« zo zamestnania, ale zároveň k tomu taktiež i azda naplno prepadáva «alkoholizmu» ako celku, z čoho zrejme pramenil hlavný dôvod, prečo vlastne celkom rezignoval na predchádzajúcu súčinnosť, pričom i napriek tomu stále v danej lokalite naďalej zotrváva, nakoľko možno sám tiež trocha očakáva, že by mu mohol predsa nakoniec i niekto dôležitý pomôcť - sa dostať z tohto neznesiteľného, »alkoholového opojenia«, keď sa začínali rysovať najmä tieto dve praktické možnosti: jednak to najskôr vyzeralo i tak, že by sa mohla vrátiť jeho žena Yvonne Firminová, s ktorou sa ale momentálne rozvádza, a jednak zase som si myslel aj to, že by akúsi, pomocnú ruku mohol podať i protagonistov nevlastný brat Hugh, ktorý sa akurát vrátil zo Španielska. • Určite netreba hneď hádzať flintu do žita; aspoň nejako podobne takto spočiatku pomerne dosť uvažoval i tento Hustonov, mimoriadne pozoruhodný titul, ktorého syn Danny; mimochodom vytvoril nemenej zaujímavú, otváraciu, titulkovú sekvenciu s tématikou vyššie pomenovaných faktorov, od čoho som sa mohol následne ďalej potom i vkusne odraziť do, POZOR SPOILER: «deštruktívneho diania,» KONIEC SPOILERU. • Predstaviteľ náruživého prvotriedneho o-p-i-l-c-a, Albert Finney, podal strhujúci a autentický, herecký prejav, ktorému zručne ešte sekundovali Jacqueline Bissetová v úlohe jeho [ex]manželky a Anthony Andrews v úlohe jeho brata, kedy povedzme, že celkovú atmosféru vzápätí podtrhoval i Northov hudobný doprovod, ktorý postavy doprevádzal po najrôznejších mexických zákutiach. • Osobne som presvedčený o tom, že až vo svojej väčšej, druhej polovici minutáže, sa toto kinematografické dielo - sakramentským spôsobom pohlo rýchlo dopredu v dvojznačnom vyznení, čomu predtým predchádzalo akési »ticho pred búrkou«, ktoré ma čoraz viac znepokojovalo. • Čiže z toho automaticky vyplývalo, že 1/2 diela môže kľudne pôsobiť akýmsi «slimačím tempom», no našťastie sa celkové dojmy postupne zlepšovali, pretože režisér mi ponúkol kľúčovú sekvenciu, podľa ktorej som zaokrúhlil smerom nahor.

V podstate by sa dalo teraz danú situáciu ozrejmiť i v tom prostom zmysle, že Bustera "Friga" Keatona; vskutku objavil najmä sám tento tvorca v podobe Roscoea 'Fattyho' Arbuclea, keď sa teda zrovna pripravoval na nakrúcanie svojho krátkeho, dvojcievkového filmu s názvom The Butcher Boy [r. 1917], pričom budúci "Frigo" mu práve akosi úplne znenazdajky vošiel do cesty... • Zaznamenal som, že sa na filmovom plátne grotesky - vôbec po prvýkrát objavil v čase 06:09, keď vchádza do obchodu so zmiešaným tovarom, kde sa akurát schyľovalo k akejsi, celkom štandardne classickej, <múkovej metelici>, aká sa vtedy stávala naprosto bežným javom s tým dôvetkom, že sa jeho scéna vytvorila iba na jeden záber bez jediného opakovania záberu. • Ďalej sme sa postupne odrazili až k akémusi dievčenskému internátu, kde sa dvaja 'muži' uchádzali o jedno dievča, z čoho vzápätí vznikla naozaj pomerne dosť divoká, konfrontačná kampaň nielen medzi nimi dvomi, ale súčasne aj /tromi/štyrmi a ďalšími zainteresovanými postavami, kde skrátka nesmel [po]chýbať ani tento malý-veľký muž s kamennou tvárou.