classic

„Moje hniezdočko je horúce a nikde žiadny vtáčik...” • Vskutku som sa predsa trocha viac obával práve toho, že akurát v tomto prípade už akosi teda i obzvlášť naskakujem do »idúceho vlaku« s tým azda naprosto automatickým upozornením, že som zatiaľ vôbec nenastúpil ani v úvodnej stanici v podobe Krvavej svadby; ba dokonca ani hneď na tom nasledujúcom nádraží v podobe Carmen, a tak tým pádom som sa ani nijako extra zvlášť nestihol poriadne zoznámiť i s ústrednými dvomi cestujúcimi/predstaviteľmi v danom kupé - elektrizujúcim Antoniom Gadesom a temperamentnou Cristinou Hoyosovou; zatiaľ ale čo trebárs povedzme takého rušňovodiča - Carlosa Sauru; jednako trošku poznám, pričom táto špecifická, «muzikálna-tanečná-spevácka» trať, mi bola napokon máličko nezrozumiteľnou, v čom podstate zároveň spočíval i jeden z rozporuplných pocitov, prečo vlastne ma táto »pomalá železnica,« až tak príliš e-x-t-r-a neoslovila, resp. trošku „naivný príbeh s neustále sa opakujúcimi motívmi.” • Normálne by som ešte aj podotkol, že ústrední protagonisti boli mierne odsunutými na vedľajšej koľaji, kedy zrovna zase vtedy - mašinista znovu prehodil výhybku smerom na opačnú koľaj, ktorej smer následne smeroval do akéhosi formového cieľu namiesto toho obsahového - inými slovami chcem teraz naznačiť najmä i to, že obidva cieľové prvky [obsah + forma], sa postupným časom prestali držať v jednej línii či harmónii; áno, presne tak - rozdelili sa každý oddelene; kedy tentoraz si už hádam i konečne prichádzam na svoje v tom ponímaní, nakoľko - pomaly švenkujúca, až by som dôkladne zdôraznil, že fetišistická kompozícia obrazu + miestami i úplne nadštandardne prevedená choreografia z pohľadu účinkujúcich aktérov, vrátane aj samotnej umelohmotnej výpravy zo štúdiového, španielskeho ateliéru, ktorý sa mi mimochodom celkom na začiatku náramným spôsobom pred mojim zrakom prekrásne doširoka rozprestrel, aby proste začínajúci divák aspoň na malú chvíľu nazrel do hlavných kulís, kde sa bude vzápätí inkriminovaný dej pomaličky odohrávať, ktorý takpovediac zúplna zatienila technická stránka veci; citovaná o pár riadkov vyššie. • V takejto celej podobe by som tento španielsky, muzikálový, tanečný a spevácky titul - viackrát absolvovať už nechcel, za to ale niektoré špecifické čísla/výstupy - rozhodne áno; napríklad ihneď s tými tancujúcimi, sympatickými dievčatami, ktoré vešali mokrú bielizeň..., alebo možno i podaktoré ďalšie. PS: Ak by dajme tomu dostala viacej hereckého priestoru - predstaviteľka Lucie - charizmatická španielska tanečníčka - Laura del Solová, ktorá mi pripomínala svoju budúcu, hereckú kolegyňu -  Natáliu Portmanovú, tak pevne verím, že konečný výsledok by bol minimálne aspoňže i o rovný stupeň priaznivejším, pretože na hlavnú protagonistku Candelu v podaní Cristiny Hoyosovej - som si nemohol ani za svet zvyknúť, keďže mi z jej strany chýbala pravá ženskosť.

„Ako zvláštne, že môj najlepší príbeh sa odohráva v slepej uličke.” • Iránsky podvodník a náruživý cinefil - Hossain Sabzian - totižto následne vystupoval »pod pseudonymom,« ako skutočný, iránsky, filmový režisér - Mohsen Makhmalbaf, ktorý sa vskutku asi na dva týždne usalašil, čiže povedzme to presne tak, že sa skrátka «nasáčkoval» do zámožného domu rodiny Ahankhahových na 1. ulici, č. 16, z Golzarovej ulice vo štvrti Lavizane, keď im natlačil kaleráby do hlavy v tom zmysle, že práve pripravuje »nový film« s tým dôvetkom, že niektorých členov rodinky, by vzápätí azda rovno obsadil i do svojho nového filmu; najmä teda so synom Mehrdadom - medzičasom normálne už začal akosi pomaličky skúšať príslušné repliky, alebo dokonca i priestory domu - interiérové či exteriérové - by napokon mohli rovnako poslúžiť daným potrebám pre nakrútenie daného počinu, pričom mimoriadne silný, autorský tvorca v podaní - Abbása Kjárostamího, sa vari postupne rozhodol zrekonštruovať tento obzvláštne sebavedomý a zaujímavý, a k tomu súčasne i zvlášť realistický a dojímavý p-r-í-p-a-d s tým doplnením konkrétnej situácie, že naprosto ojedinelým spôsobom by zrejme mohol vzniknúť i akýsi „film vo filme” s mimoriadnym presahom v podobe CINÉMA VÉRITÉ [Kino pravda]; a ja som mimochodom z tohto unikátneho, iránskeho ARCIdiela - XX. storočia v kontexte svetovej kinematografie - nenormálne hotovým, až tomu skoro vôbec ani správne nerozumiem, aké unikátne d-e-t-a-i-l-y sa v danom Detaile vlastne neustále skrývali, kedy zhruba asi posledných 8 minút pred záverečnými titulkami - prinieslo neuveriteľnú, povznášajúcu kadenciu najsilnejších záberov, aké mi príslušný titul nakoniec sám vo vlastnej réžii ponúkol, a veď sa totižto ani poriadne nebolo čomu vlastne čo čudovať, nakoľko sa tým pádom iba spojili dohromady dve odlišné, a predsa rovnaké osoby, ktoré sa tak dlho hľadali, až sa konečne našli! • Jeden z najlepších cudzojazyčných titulov, aké som mal možnosť doposiaľ zhliadnuť, ktorého výpovedná hodnota je absolútne nadčasovou; to hádam najlepšie ocenia predovšetkým len najväčší cinefilní diváci, akí sa momentálne teraz ponúkajú...

Úvodná časť akejsi „kokerskej trilógie” [Koker je malá dedina v okrese Rudbar, provincia Gilan, Irán; pozn. recenzenta] - od vskutku naprosto čelného predstaviteľa: Iránskej novej vlny - Abbása Kjárostamího - mi následne predstavila akéhosi mimoriadne húževnatého hrdinu; čiže v tomto prípade teda najmä i ústredného, detského, iránskeho protagonistu!, t.j. 8-ročného žiaka ešte iba školou povinného - Ahmada Ahmadapoura z Kokeru, ktorý jedného pekného dňa, totižto zrovna celkom omylom zobral zošit svojho spolužiaka - Mohammada Rezu Nematzadeha, bývajúceho v neďalekej obci Poshteh s konkrétne až so štyrmi, roztiahnutými štvrťami! v týchto jednotlivých podobách: Mazevar(u), Khanevar(u), Kashevar(u) a Assemar(u), čo bude jednak i rozhodne obzvlášť »ťažký oriešok« ho niekde na jednom z týchto „pekelných miest” kdesi šťastne vypátrať, a jednak, ak mu ho neprinesie včas, tak vtedy prísny učiteľ Moalem nenormálne pohrozil akýmsi exemplárnym trestom v podobe vyhadzovu zo školy, čo je inak veľmi deprimujúca správa pre hlavného aktéra s akýmisi pozoruhodnými, «atletickými sklonmi,» ktoré v danej veci, mimochodom, zrejme naplno zúročí, nakoľko ho obzvlášte ťažilo svedomie... • Vezmite si, že daná trajektória z Kokeru do Poshtehu, nakoniec predstavuje zhruba okolo len nejakých cca 4,3 km, čo je približne asi tak isto, ako keď sa zase ja chcem vypraviť z mojej obce do Ružomberka - tzv. pešibusom, čo mi zvyčajne trvalo nejakú trištvrte hodinku [v súčasnosti ale jazdím na bicykli, a tak je táto trasa oveľa zrýchlenejšou], no zároveň s takým markantným rozdielom, že narozdiel od Ahmada, mám akú-takú predstavu o tom, kam ma nohy vzápätí naostatok [za]vedú, zatiaľ, čo trebárs on - ani zďaleka vôbec nie; totiž mi to najskôr celé pripadalo práve iba tak, akoby hľadal »ihlu v kope sena,« no i napriek tomu sa akosi nikdy e-x-t-r-a nevzdával; ba úplne naopak, čoraz viacej si veril naprieč celým spektrom dospelého prostredia, vrátane azda i toho nedospelého, ktoré sa mu tiež snažilo miestami pomôcť na jeho strastiplnej púti, plnej samých prekážok s nejednoznačným príchodom do cieľa. • A čo dodať na úplný záver? Jedine hádam iba to, že to bolo síce dosť krátke v rámci celkovej minutáže, ale súbežne s tým i celkovo autentické a dynamické, zručne nakrútené A. Kjárostamím, a ďalej taktiež i šikovne zostrihané samotným autorom, a to ani nehovoriac o samotnej kompozícii obrazu v podaní Farhada Sabau, ktorý bol nášmu odvážnemu hrdinovi neustále v pätách s dokumentárne koncipovaným nádychom, keď sa postavy občasne pozreli rovno do objektívu kamery, či je s nimi Abbás napokon spokojný...? Povedal by som, že určite áno!