classic

Bezdomovkyňa, tuláčka, stopárka, cestovateľka, či povedzme dokonca i akási hippiesáčka, buďto poprípade ešte: „z každého rožku trošku,” pričom dané pomenovania sa teda najskôr úplne celé konkrétne vzťahovali zrovna na túto ústrednú, francúzsku protagonistku Simonu "Monu" Bergeronovú, ktorú síce na samom počiatku napokon našli, bohužiaľ, už celkom mŕtvu, čo našťastie ale vôbec nezabránilo vyrozprávať jej predchádzajúci, pohnutý príbeh v retrospektívnych pasážach; podobne ako to mimochodom už kedysi dávnejšie učinil i slávnejší predchodca v podobe Občana Kanea; no tentoraz i s akýmisi dokumentárne ladenými prvkami, z čoho následne vyplývalo najmä azda i to, že v prípade tohto titulu, sa rovnako jednalo o akúsi kombináciu hraného filmu a dokumentu, kedy zväčša prevažovala predovšetkým »filmová stránka«, ktorá sa pomerne častejšie opierala i o naprosto [ne]uprené pohľady rovno do objektívu kamery, čím jednoznačne naberala na «vitálnejšom rozmere,» i keď možno predsa i s istými, rušivejšími vsuvkami v rámci celého rozsahu rozprávania, a tak práve preto som teraz akosi mierne zmäteným, nakoľko sa intenzívne zamýšľam nad prostou myšlienkou: z čoho vlastne chcela táto významná režisérka Agnès Vardová, vyťažiť viacej? → Či to bola celková naratívna štruktúra, ktorá bola určite veľmi zaujímavo prevedenou a zvládnutou do celkovej podoby, alebo sa výhradne spoliehať iba na dokumentárny štýl, vďaka ktorému by v podstate dosiahla vyššej autenticity...? ← • Francúzska predstaviteľka Mony ["Lízy"] - Sandrine Bonnaireová - vskutku predviedla dosť nadštandardný príklad, charizmatického, čiže hereckého prejavu, à la one woman show - počas svojich životných potulkov naprieč francúzskym prostredím - plným všelijakých postáv, ktorých možnože bolo až cezpríliš, čo by bola zrejme i ďalšia [menšia] výhrada voči danému kinematografickému dielu, ktoré si i napriek tomu väčšinou udržiavalo nadštandardne vysokú, remeselnú úroveň! • O rovných desať rokov neskôr si napríklad zahrala i v Chabrolovom Obrade - po boku Isabelly Huppertovej, ktorú mi svojim voľnomyšlienkárskym cítením pripomínala. • Apropo, aby som náhodou ešte nezabudol, tak jeden zo štyroch Césarov vzápätí poputoval do rúk i o pár riadkov medzitým vyššie uvedenej ústrednej predstaviteľke, čo je to najhlavnejšie lákadlo, aké sa variže ponúka.

„15. augusta 1945. Japonsko oznámilo bezpodmienečnú kapituláciu. Taiwan bol oslobodený po 51 rokoch japonskej okupácie.” • „Manželka staršieho brata, Lin Wen-heunga, porodila syna. Pomenovali ho Kang-ming, to znamená Svetlo.” • V podstate by sa dalo danú situáciu správne ozrejmiť zrovna i v tom zmysle, že prvotriedny taiwanský, filmový režisér, Chou Siao-sien, ktorý následne a najmä vytvoril akúsi »taiwanskú odyseu,« skladajúcu sa jednak z pomerne dosť komplikovaných, medziľudských vzťahov, a to vskutku ďalej ani nehovoriac o samotnom rodinnom spolunažívaniu viacpočetnej rodiny, ktorá de-facto hrala ústredný prim naprieč celým týmto spektrom blížiacich sa občianskych nepokojov v samotnej nadväznosti na politické manévre, odohrávajúce sa v ťažko skúšanej krajine, a jednak zase nie úplne vždy som mal i naprosto dokonalý prehľad o tom, čo sa mi pred mojim zrakom postupne rozprestieralo, z čoho automaticky azda vyplývalo i to, že z prebiehajúceho diania som normálne miestami mával menší, chaotickejší pocit; keď som si vzápätí sám pomyslel: „Príslušné súvislosti s tým spojené; najlepšie pochopí predovšetkým postava, ktorej sa to osobnostne voľakedy priamočiaro dotýkalo, a nie úplný laik, akým v danej veci, mimochodom asi som; to určite nemôže vstrebať podľa svojho najlepšieho gusta, i keď by strašne veľmi chcel,” no i napriek tomu som sa snažil si udržať svoju pozornosť nad týmto pozoruhodným, kinematografickým dielom, v ktorom podal najlepší herecký prejav - jednoznačne mladý a začínajúci - hongkongský predstaviteľ v podaní Tonyho Leunga, ktorý stelesnil «hluchonemého fotografa,» Wen-chinga, čo je už samo o sebe hodne zaujímavé zistenie, a súčasne tento titul v podobe Mesta smútku; pre neho znamenal ← zviditeľnenie sa → inakšie ma dané obsadenie najskôr ani akosi príliš zasa extra neoslovilo; čiže nebyť k priamej dispozícii tentohľa predstaviteľ, tak výsledné hodnotenie by asi nakoniec bolo o stupeň nižším, než teda v skutočnosti už i beztak je. • Počas sledovania titulu sa ním doslova vinula i ústredná melódia, resp. celá hudobná partitúra má naprostý potenciál - osloviť potenciálneho diváka, k čomu by sa ešte mohla zároveň pridať i dejová línia v rámci celku, ktorú by možnože mohlo [d]oceniť trocha odlišnejšie publikum - narozdiel odo mňa, a pritom som vážne hodnú chvíľu uvažoval i nad štvorhviezdičkovým hodnotením, od ktorého som zrejme asi ani nebol priveľmi ďaleko vzdialeným...

„Film je nakrútený podľa skutočných udalostí. Postavy sú reálne.” • A vskutku sa tiež rovnako jednalo i pomerne dosť naturalistické zábery, ktoré si veru ani akosi zase príliš extra nebrali servítku pred ústa, resp. pred čiernobiely, surový objektív - kameramana Gaba F., čím sa proste neustále dosahovala tá mimoriadne potrebná - naprosto »realistická atmosféra,« v podstate najmä vďaka ktorej, som sa následne azda dokázal i naplno zžiť s týmto daným, mexickým prostredím, v ktorom zväčša len vystupovali iba akýmsi obzvlášť podaným spôsobom - podaní rozporuplní protagonisti na okraji spoločnosti; teda skoršie by som ich hádam charakterizoval, ako nejakých, «mladistvých delikventov,» zvyčajne koledujúcich si nie zrovna o akési, povedzme, vianočné spievanie kolied, ale najskôr len o poriadny výprask podobne, ako i práve prichádzajúci protagonista z polepšovne - El Jaibo, ktorý ako sa zvykne hovorievať: je pre štátny orgán známou firmou, kedy bolo vlastne len akousi úplnou otázkou času, kedy znovu tento »odporný grázel« niečo ďalšieho vyparatí, do čoho by chcel zrejme zatiahnuť i Pedra, bývajúceho na mexickej periférii, kde nemožno určite očakávať akési príliš veľké vyhliadky do budúcnosti; skrátka: chudoba chudobu bije! • Túto rannú, a k tomu i mimoriadne znepokojivú "buñuelovku", právom považujem za «majstrovské dielo» svetovej kinematografie, ktoré ma počas necelých deväťdesiatich minút - minutáže - nenormálne priklincovalo do sedačky, že som sa takmer pomaly nemohol totižto ani nijako zvlášť rozhýbať, tak som býval, akoby zasiahnutým z elektrického prúdu v samotnej nadväznosti na šokovú terapiu z akurátne prebiehajúceho diania, a to ďalej ani nehovoriac o úplne poslednom zábere daného titulu, ktorým daný autor už len trafil klinček po hlavičke; urobil za ním bodku s "!" výkričníkom. • Kľudne vám to môže pripomínať i klasické Mesto bohov, čo vás asi momentálne teraz konkrétne v myšlienkach napadlo, alebo ešte poprípade si aj na predchádzajúce Amores perros, pravdepodobne hneď spomeniete, no o-r-i-g-i-n-á-l je len jeden jediný, aký sa tentoraz ponúka, i keď ani kópie nemusia byť celkom od veci; záleží len na uhle pohľadu: vidieť všetky a potom správne posúdiť. • Konečne sa našiel vhodný titul, ktorý odo mňa nakoniec vyfasoval i plný počet *, pričom zároveň podotýkam i to, že som sa rozhodoval medzi štyrmi a piatimi, keď som sa vzápätí priklonil k plnému počtu, ktoré si podľa mňa rozhodne zaslúžia. PS : Nebyť vynikajúcich mexických predstaviteľov v hlavných úlohách - v zložení Roberta Coboa & Alfonsa Mejíu, tak konečný výsledok by asi bol len polovičným - neúplným.