Arkanoid

Najprv veselá strunová hudba, potom romatická zádumčivosť. Čiernobiely film. Japonskí väzni prichádzajú do najsvernejšej japonskej väznice. Herci a ich tváre sú vybraní znamenite, skoro pri každom sa dá povedať, že ide o lumpa. Herecky im samozrejme kraľuje Ken Takakura ako Shinichi Tachibana, člen yakuzy alebo niečoho podobného, ktorý riaditeľovi väznice vraví, že neznáša podlosť. Sledujeme jeho detstvo, kedy sa ovdovená matka musela vydať za alkoholika, ktorý jeho a jeho sestru nikdy nemal rád, až to vyvrcholilo fyzickým stretom ich oboch, kedy ho Tachibana násilím kŕmil ryžou. Ako začiatočník v yakuze prišiel sám ku celému gangu zabiť bossa katanou. V súčasnosti ho pozorujeme skoro v depresii, keď nemôže prísť za smrteľne chorou matkou a počúvame list jeho sestry, v ktorom mu odpúšťa. Jeho úhlavný nepriateľ a jeho poskoci ho chcú presvedčiť na útek, no nedarí sa im. Jeho mama je ale chorá a oficiálne sa za ňou asi nedostane. Vyčíta im jedine zabitie starého väzňa, ktorý chce utiecť s nimi. Ten ho zachraňuje zmarením úteku a priznaním identity muža, ktorý zabil osem chlapov. Vyhráža sa nožom hlave úteku, aby ochránil svojho dobrodinca. Táto scéna je desivá. Tachibana je ale zavlečený do úteku, keď sa Gonda, najväčšie hovädo, prevráti a sú spútaní, dozorcovia začnú strieľať a Gonda napriek Tachibanovmu varovaniu jedného zabije. Tachibana s ním s nevôľou uteká. Neskôr Gonda zraní ženu Tachibanovho právnika, čo vyvolá bitku. Útek je rutinný, až na scénu, kedy nesúrodí hrdinovia naskočia na banský vozík, aby ušli prenasledovateľom. Film dopláca hlavne na rok svojho natočenia, kedy nebolo dostupných toľko možností akcie a kamery, ktoré film nutne potreboval lepšie. Príbeh je celkom prostý, ale má veľa výrazných scén, o ktorých sa dá ale polemizovať, či v nich postavy nekonajú naivne a prílíš srdečne. Ishii s Takakurom boli lepší v Narazumono.

„R, watch carefully. That man in white is you. And the other man, though nearing retirement, is young the woman. Look closely.“ Oshima začína film zverejnením nejakého dotazníku, kde za 76% Japoncov vyjadrilo za nezrušenie trestu smrti. Opäť čiernobiely film. Vecné preberanie rozprávača, kde vo väzení sa nachádza popravisko, trochu nudí, najmä vďaka suchým faktom bez rozprávaných príhod alebo humoru. Kei Sato ako vrchný dozorca vyzerá neobyčajne spokojne. Rokko Toura hrá starostlivého väzenského doktora. Hneď v úvode zobrazená prvá poprava je nezvyčajná. Obesenému totiž stále bije srdce. Paniku doktora a dozorcov umocňuje dynamická kamera, čo sa okolo nich točí. Podarí sa mu otvoriť oči. Rozpoznáva dozorcov, ale na otázky o sebe a o svojom čine neodpovedá, teda ho vyhlásia za nesvojprávneho. Aby si ale spomenul, jeden z dozorcov – Education Chef a doktor mu jeho čin do detailov hrajú a vznikajú tak postavy hrané postavami a vysvetlenia tých najprimitívnejších pojmov. Väzenský kaplán neverí, že sa do popraveného tela vrátila duša, ktorá z neho v čase popravy odišla. Fumio Watanabe v roli Education Chefa hrá až groteskne, vynikne aj Masao Adachi v úlohe agresívneho Security šéfa. Po prvej hodine si popravený aj niekoľkí ďalší zamestnanci väznice začnú predstavovať rovnakú vec – telo zabitej na popravisku, ktorá neskôr ožíva a vydáva sa za sestru popravného, ktorú nikdy nemal. Čo ale bráni plnému hodnoteniu je to, že postavy samé niekoho hrajú, a tak sa nedá plne vychutnať ich charakter, keďže ho nepoznáme.

Žáner pornografický je omyl databázy. Hudba sa prejavuje až pri zobrazení názvu filmu. Čiernobiely obraz. Mladá žena sa stavia do cesty proti zafarbeniu graffitov. Keď jej prejdú farbou cez ruku, rýchlo sa strihne a kamera má dynamickejší ráz. Občas sa pustí hudba na zdôraznenie jej činov. Deje sa jej viac podivných náhod, kedy s ňou davy ľudí nekomunikujú. Zastaví sa v skupinke, kde ľudia krúžia okolo kriedového obrazu na zemi a Kei Sato naň nadšene čumí. Nymfomanka, čo ho sprevádza, je oveľa uveriteľnejšou postavou, ako on. Vraví, že tam je preto, aby sa vpratal do tvaru. Potom ležia v a pri tvare človeka v suchej zemi obďaleč mesta a práve tam ide yakuza kopať svoje ukryté zbrane. Kei Sato sa ale o ne zbytočne veľa zaujíma a tak ich gangstri zajmú a neskôr donesú do veľkej miestnosti, kde je ich s ostatnými asi okolo 10 zajatcov, skoro všetci nespútaní a nezranení, až to nedáva žiadnu logiku, rovnako ako reči týchto postáv. Ak divák videl Seppuku alebo Onibabu, tak jeho výkon v tomto filme tie výkony v spomínaných filmoch neprekoná. Zato výkon Rokka Touru, takisto Oshimovho dvorného herca, je výborný. Jeho roztrasená čeľusť, prejav nervozity z veľkosti a riskantnosti ambície jeho hrdinu spôsobuje nekľud. Nejaký chlap bodá gangstrov nožom a nemáme pritom žiaden zvuk. Schodnejšie zábery prichádzajú vtedy, keď sú zajatci vedení do úkrytu kriminálnikov obklopeného stromami a prírodou, netrvajú ale dlho. Oshima tu atraktívnym filmovým témam nevenoval ich atraktivitu a namiesto toho dával priestor dvom jedincom s posunutými hranicami v určitých oblastiach, ktorých ťažko stretnúť bežne v spoločnosti. Potešila prestrelka v závere, kedy zo skupinky nebezpečných anarchistov pomaly, ale isto ubúdalo.