Ingtar2

Mladší braček jedného z najlepších seriálov všetkých čias došiel, a po zhruba štyroch rokoch sa mi ho podarilo dopozerať. Áno, občas to bolo neskutočne stupídne. Áno, občas sa mi chcelo plakať nad hlúposťou dialógov, nad konaním postáv, nad Gimpleom samotným. Dosť často som chcel niečo rozbiť keď seriál zabil jedinú, poslednú zaujímavú postavu, jediný zdroj zábavy. Ale aj tak som vždy ostal pozerať. Po štyri roky som pomaličky odkusaval z ďalšieho dlhého seriálu, často síce popri skladaní puzzle alebo veciach do školy, ale nikdy som to s Fear nevzdal, aj keď som počas niektorých epizód mal na mále. Veľmi ma samozrejme zaujímajú osudy niektorých postáv, veľmi by som chcel vidieť, čo by sa dialo ak by sa napríklad Madison a Alicia stretli s Rickom, ak by Garett Dillahunt nechcel opustiť show, ako by reagoval Negan na Stranda a podobne. Pretože Fear má naozaj skvelé postavy, ktoré síce robia somariny, avšak aj napriek tomu mi prirástli k srdcu. Alicia. Strand. John, John senior. Daniel. Madison. June. Ďalšou so skvelých vecí boli jednotliví záporáci. Nešlo ani zďaleka o nejako fantasticky napísané postavy; avšak nápad s Padre? Nápad s Victorom? A najmä. Nápad zhodiť na Texas nukleárnu bombu? Jo, tento seriál som si veru užil. S6 > S3 > S8 > S2 > S4 > S7 > S1 > S5.

Stuart Hazeldine natočil veľmi dôležitý film. Vysvetlím hlbšie v recenzii. Začal by som tým, že vo filme sa vlastne nič nestalo. Nepreháňam dokonca, keď poviem, že je to iba spleť scén, pospájaných esenciou cynizmu a snahy o vyvolanie emócie. Prečo práve cynizmu? Macovi totiž zomrie dieťa. A boh má tú drzosť povedať mu, že on stál pri vrahovi a navždy pri ňom stáť bude - ale to nevadí Mac, cheer up, zajtra bude oslava. Taktiež kvôli prostému faktu - film zneužíva ťažkú tému straty svojho blížneho na propagovanie práve týchto nezmyslov. Počas filmu mi vyvstávalo nespočetne veľa otázok. Aby som uviedol aspoň jednu - teda je pravda, že boh doteraz zasahuje do sveta. Je teda pravda, že má veľký plán, podľa ktorého sa všetko deje. Je však pravda aj to, že boh vytvoril jedného konkrétneho anjela. A že z tohoto konkrétneho anjela sa stal následne satan. Keď skombinujem všetky tieto výroky, nie je teda pravda, že boh teda vytvoril zlo a to zlo sa ďalej šíri práve podľa jeho veľkého plánu? Nerobí to z boha to zlo? Inak si to vysvetliť neviem. Film však popiera aj sám seba, kedy sa raz metaforicky boh objavuje ako Octavia Spencer, inokedy ako muž - čo by teda v teórii malo znamenať, že Mac svojmu otcovi odpustil... až do momentu, kedy sa opäť objaví Octavia Spencer? Všetky tieto otázky vyvstávajú z tohoto filmu a film ich buď odmieta adresovať, alebo ak ich aj adresuje, tak nedostatočne a radšej hneď prejde ku témam, v ktorých cíti, že má pevnú pôdu pod nohami. Prečo teda hovorím, že Stuart Hazeldine natočil nesmierne dôležitý film? Podprahovo totiž chcem veriť, že to vôbec nebolo o troch bohoch, ktorí sú jeden. Ale že to bolo práve o nebezpečenstve ovládania myšlienok - čo bolo vlastne presne to, čo boh robil, kým bol Mac v bezvedomí. O zahrávaní si s myšlienkami iných ľudí, a následne menenie ich názorov tak, aby to vyhovovalo votrelcovi. Inak si totiž neviem vysvetliť, ako mohol Mac odpustiť vrahovi svojej malej dcérky. Nič také sa totiž odpustiť nedá, a garantujem, že keby sa hrdinovia ospevujúci tento film ocitli v Macovej koži, tiež by nikdy neodpustili. Čo však nedokážem odpustiť ja osobne je absencia rozuzlenia a katarzie. Divák totiž nikdy nezistí, kto je vrah. Zatiaľ nehodnotím, možno jedného dňa. Neviem sa totiž rozhodúť, akú myšlienku mal film uviesť a najmä propagovať - avšak chcem veriť, že to bola tá menej nebezpečná pre spoločnosť.

Práve som strávil päť minút len sledovaním klávesnice, nevediac, ako začať túto recenziu. Totiž druhá duna vo mne zanechala silné emócie; avšak nie pozitívne. Tento 'kinematografický monument' totiž klame telom. Tvári sa ako neskutočne inteligentne písaný, pri čom tie inteligentné časti sú prítomné len vďaka Herbertovej predlohe. V skutočnosti film porušuje svoje vlastné pravidlá už v prvej(!) scéne, kedy fremeni utekajú po púšti. Bez púštnej chôdze. Alebo keď náboj z dela prenikne štítom ktorým preniknú len pomalé údery. A týchto prípadov je tu mnoho. Logika predsa vo svete Duny nie je podstatná, hlavne že platí rule of cool a dobre sa na tú oranžovú pozerá. Strihačovi by niekto mal odobrať licenciu - a to teraz nehovorím o súboji, ktoré tu boli až závratné dva, ale o absolútnej absencii logickej kontinuity počas celého filmu. Takto to vyznieva, ako keby sa všetky tie veci diali náhodne, akoby sme sledovali len výtržky z director cutu, ktoré pozliepal prvák na VŠVU počas prednášky dvadsať minút pred odovzdaním. Teraz sledujeme ako ide paul do púšte, teraz sledujeme ako je z púšte zrazu von a útočí s ostatnými fremenmi, teraz love story, teraz ako sa z paula stava fremen a teraz bum zrazu sme na juhu. Musím uznať, že Villeneuve naozaj najal lepšieho akčného choreografa. Avšak opäť tu je to avšak - kedy sú tu súboje naozaj iba 2 alebo 3, všetky sú prestrihané aby náhodou niečo nebolo vidno, a logicky tiež nedávajú zmysel. Prvých 20 úderov Paul len náhodou všetko vykryje - a následne predvedie totálnu turbovývrtku že by na ňu bol Musashi hrdý a je víťaz ako Harabin. Niektoré scény sú vizuálne naozaj krásne, avšak väčšina je neskutočne repetitívna (čo chápem, snímať púšť 3 hodiny rôznymi spôsobmi je asi náročné) a často sa objavujú strašné oranžovo červené obláčiky ktoré zakrývajú celý obraz a znemožňujú vizuálny kontakt diváka s dianím na plánte. Villeneuve asi zabudol čo je saturácia. A ku tomu kamera bez akéhokoľvek nápadu, s jedinou zapamätania hodnou scénou s malou piesočnou myškou... Aby som bol úprimný, Zimmerovu hudbu som si počas filmu všimol asi iba tri krát. Vďaka svojej nevýraznosti, absencii akéhosi hlavného motívu alebo čo i len melodickosti ju považujem za veľmi ľahko zabudnuteľnú. Väčšina hercov si samozrejme odohrala svoje a Austin Butler prehráva všetkých ostatných, ale nebolo by vhodné predstaviť ho na viac ako 15 minút? Prísť, zabiť nadrogovanych a zdechnúť? Nebolo by vhodné dať viac screen time postavám ako Margot alebo ako Imperátorovi na úkor Paula, ktorý vlastne celý film nič nerobí a celý jeho character development sa udeje počas tých pár sekúnd kedy vychlemsce ten jed? Naozaj mhsíme sledovať toľko veľa zbytočných záberov na nosné dierky púštnych fetiek? Naozaj je dejová linka Chani zaujímavejšia ako zmätená, opito sa potácajúca dookola linka hlavnej postavy? Naozaj Paul sľubi večnú lásku Chani 5 minút pred tým ako požuada o ruku druhú ženu? Paródia. A keď už človek sleduje tých 150 minút, tak čaká, že klimax bude mať v sebe istú katarziu, nejaké zadosťučinenie, nejakú hĺbku - nie že celá sľubovaná epická bitka vesmírnych rozmerov bude odbavená za 2 minúty, Sardaukari nebudú bojovať ani 10 sekúnd, Rabban mŕtvy po piatich sekundách, červov človek uvidí na plagáte filmu viac ako vo filme celkovo... a na tom celom je najhoršie to, že je to strašná nuda. Naozaj strašná nuda. Až taká, že doprovod zhruba po hodine a pol zaspal a zobudila sa až pred koncom - a vlastne chúďa o nič neprišla. Dvojka, rovnako ako jednotka, totiž nemá žiadne srdce. Nemá žiadny wow efekt, nemá jedinú scénu ktorá by mala emocionálny náboj, nemá jedinú scénu, ktorá by vyvolala zimomriavky. Je natočená tak sterilne, že človeka vôbec nezaujíma, či hlavný hrdina zomrie alebo nie, pretože sa nedokáže prinútiť aby mu na niekom alebo niečom záležalo. Samotné prirovnanie ku Pánovi Prsteňov je rúhanie najhrubšieho zrna, pretože tento film je skôr hanba kinematografie než jej pýcha. A to som si prvých ~10 minút naozaj myslel, že to bude dobré. Odpad.