Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Akčný
  • Komédia
  • Animovaný
  • Mysteriózny

Obľúbené filmy (10)

Memento

Memento (2000)

O tomto filme už bolo povedané pravdepodobne všetko. Recenzie tu na ČSFD alebo na iných svetových filmových databázach opísali dokonalú štruktúru filmu, samotnú réžiu ešte vtedy nováčika v branži, ktorého meno si neskôr zapamätal nie len Hollywood, ale celý svetový filmový priemysel. Skoro každý užívateľ vo svojich recenziách pozdvihol samotný nápad bratov Nolanovcov, ktorý je v podstate jednoduchý, ale z filmu ho divák nedokážete pochopiť okamžite. Tento film som ohodnotil ako prvý, po prihlásení na túto filmovú databázu, čiže 15.11.2020. Memento som videl už niekoľko rokov pred tým, avšak bol to presne ten prvotný (filmový) impulz, ktorý som potreboval, aby som konečne prestal vnímať film ako zábavu, a začal ho vnímať ako umenie. Myslím, že väčšina užívateľov takýmto filmom tiež disponuje, môžu to byť nostalgické srdcovky z detstva, alebo filmy nejakou výnimočnou udalosťou spojené. Pre mňa je tým oným filmom Memento, vďaka ktorému vznikla aj prezývka Reverse. Počas rokov som natrafil na rôzne snímky, možno aj lepšie ako Memento, či už z režisérskeho alebo scenáristického hľadiska. Tento film si však nechávam na čestnom prvom mieste kvôli jeho výnimočnosti mnou spojenou a tak sa prvá priečka 1. Najobľúbenejšieho filmu u mňa už nikdy nezmení 100%

Zrkadlo

Zrkadlo (1975)

Film je jeden z najsubjektívnejších foriem umenia. Každý vníma a cíti veci inak, preto dokonalý film vlastne ani neexistuje. V mojich recenziách sa slovo "dokonalosť" často vyskytuje v súvislosti s filmami, je to však opäť môj názor, ktorý môže byť odlišný od iných. Pri recenzií tohto filmu by som však opäť musel nevyhnutne toto slovo použiť. Zrkadlo je vrchol filmového umenia z viacerých hľadísk, ktoré môžu väčšine divákom uniknúť. Film má narušenú štruktúru, ktorá je rozdelená do troch hlavných časových období, ktoré sú premiešané snami, kde sa strieda farebná a čiernobiela kamera. Ide o osobité dielo režiséra Tarkovského, ktorý v príbehu reflektuje svoje detstvo, dospievanie a sny. Umeleckú tvár filmu dodáva mysteriózny nádych, klasická hudba a básne režisérovho otca Arsenijho. Samotný záver vám dá veľa odpovedí, ale aj otázok hlavne o živote, ktorý bol v tomto prípade nejasný resp. roztrieštený presne ako zrkadlo. Ide o nadčasové dielo, ktoré nie je stvorené pre bežných divákov, tým pozornejším veľa dá a tým nenáročným zase veľa zoberie 100%

Tri farby: Červená

Tri farby: Červená (1994)

Trilógiu Tri farby radím medzi najviac prepracované snímky kinematografie, s ktorými som sa mohol stretnúť. Ako celok to funguje, a je pochopiteľne potrebné si pozrieť všetky tri filmy. Myslím, že cieľom režiséra bola otázka ako dnešný ľudia vidia a cítia svoju vlastnú voľnosť, rovnosť a bratstvo. Modrá pôsobila chladne už od začiatku, ten bol sprevádzaný nešťastnou autonehodou. Čo však mňa upútalo najviac bol samotný dôraz na detail, kamera asi jedna z najlepších akú som vo filme doposiaľ mohol vidieť. Divákovu pozornosť už preveria prvé minúty filmu, kde sú svetlá tunela vo farbách trikolóry, ktorej sa bude trilógia venovať. Ako filmovú inováciu beriem aj využitie zatmievačky počas rozhovoru nie ako prestrih, ale iba ako potrebnú pauzu, po ktorej sa divák vracia do toho istého rozhovoru. V Modrej môžeme počuť aj najlepšiu hudbu z celej trilógie, a dokončené dielo mŕtveho skladateľa mi pripomenulo film Amadeus. Druhý film v poradí je Biela, ktorý bol síce pre mňa najslabší, ale vždy je to súčasť niečoho väčšieho. V tomto prípade mi táto tragikomédia veľa nepriniesla a nedokázal som sa dostatočne vžiť do postáv, keďže mi prišli viac uzavreté. Rovnako sme sa nezaobišli bez využitia bielej farby, napr. poľská krajina pokrytá snehom, vlaková stanica s bielymi obkladačkami, ale aj farebný kontrast napr. čierne obkladačky a biely záchod. Režisér Kieślowski sa rád zahráva s divákovým okom, a tak svoje farby niekedy skrýva a niekedy zase (ako v prípade bielej) nechá zakryť celou obrazovkou. Posledná v poradí je Červená, ktorá na mňa zapôsobila najviac. V tomto filme by mohol závidieť využitiu červenej farby aj samotný Kubrick. Tento príbeh si nezobral jednu, ale dve osoby, ktoré psychologicky prehnal bludiskom, a bolo dobré sledovať pohnútky mladej ženy, ale aj starca, ktorého život už dávno omrzel a venuje sa svojej jedinej záľube - odpočúvania susedov. Samotný koniec Červenej na mňa zapôsobil najviac, lebo nebol vôbec predvídateľný, a mal najväčšiu údernosť. Tu sa podarilo Kieślowskemu nemožné, keďže dokázal prepojiť všetky hlavné postavy a tým vyzdvihnúť túto trilógiu na ešte vyššiu úroveň. Veľmi dôležitým detailom je aj stará žena a jej boj s fľašou, ktorú nedokázala odhodiť až na posledný film a to Červenú = bratstvo. Práve to je dôležité realizovať aby sme došli k spoločenskej solidarite, ktorá nám chýba. Posledná časť trilógie je podľa slov Kieślowskeho jeho najosobnejším filmom. Veľká škoda, že aj jeho posledným. Podľa môjho názoru ide o filmy, ktoré by nemali chýbať na zozname každého filmového nadšenca. Modrá 85% Biela 70% Červená 100%

Rozchod Nadera a Simin

Rozchod Nadera a Simin (2011)

Ak by ste si chceli pozrieť čistokrvnú drámu, práve iránska kinematografia ňou disponuje. Tým, že je táto krajina pomerne chudobná, točia sa tam filmy s rodinnou problematikou a určite nebudú siahať na vysoko rozpočtové filmy/žánre. Rozchod Nadera a Simin je vo svojej podstate jednoduchý film o rozvode dvoch rodičov. Asghar Farhadi sa očividne radšej pohybuje v súdnom prostredí, na rozdiel od druhého iránskeho režiséra Majida Majidiho, ktorý viacej rozumie detským problémom a ponúka vám úplne inú perspektívu. Oporným bodom filmu je scenár, ktorý je napísaný presvedčivo a hltáte každé slovo, každej postavy. Farhadi vám ponúkne dve strany, ktoré sú v hlavnom konflikte, avšak tie nadväzujú na ďalšie problémy a diváka napáda beznádej. Neviete, ktorú postavu ľutovať, a ktorú odsúdiť, keďže vám to film priamo nepovie. Týmto nie je prekvapivé, že bol film nominovaný na Oscara za najlepší scenár, a vyhral cenu v kategórií najlepší cudzojazyčný film. Moje percentuálne hodnotenie sa zhoduje s Metacritics.com, kde film získal 95%

Eso v rukávu

Eso v rukávu (1951)

Myslím, že filmy Billyho Wildera majú nálepku "rôznorodé" aj keď sa väčšina divákov zhoduje na jednom žánri a tým sú komédie. Aj keď natočil úspešné komédie je obdivuhodné, že ten istý autor dokázal natočiť temný a znepokojujúci film akým je Eso v rukáve. Tento film v sebe neskrýva hlbokú filozofiu ani nedisponuje komplikovanou štruktúrou, ide o jednoduchý príbeh s postupnou gradáciou. Film si vás získa svojou jednoduchosťou a zlomyseľnosťou hlavnej postavy, ktorú dokonale stvárnil Kirk Douglas. Divák postupne zisťuje, že aj ostatné postavy vo filme sú nejakým spôsobom vnútorne skazené a že vo filme niet postavy s dobrými úmyslami. Počas filmu sa možno budete pýtať samého seba, kam ešte tento film môže zájsť a ďalšia scéna vám dokáže, že to môže byť ešte horšie a ešte viac temnejšie. Šťastný koniec si musíte nájsť sami, keďže všetko končí veľmi nečakane presne ako to majster Wilder zamýšľal. Eso v rukáve odporúčam divákom iba v tom prípade ak sú ochotný na konci filmu čeliť depresií 100%

Občan Kane

Občan Kane (1941)

Bude to už pár rokov čo som videl film Občan Kane prvý krát. Pamätám si, že som vtedy od filmu veľa nečakal avšak na moje prekvapenie bol natoľko prepracovaný, že som nedokázal nájsť tie správne slová na recenziu. Po prečítaní potrebnej literatúry som dospel k názoru, že ide o významné dielo, ktoré tvorí základ samotného filmu. Môžeme hovoriť o jeho štruktúre, práci s kamerou, hereckých výkonoch, výber výpravy či skomponovanej hudby nikdy toho nebude dosť pre opísanie tohto diela. Wellesove nápady boli veľmi inovátorské napr. pre vyvolanie zvedavosti diváka bolo Kaneovo životné tajomstvo zhrnuté do jedného slova "Rosebud". Toto slovo sa stáva pre celý svet neriešiteľnou záhadou a jedine divák sa dozvie na samom konci vytúženú pravdu. Film sa snaží v divákovi vyvolať potešenie zo zvedavosti a uspokojenie z toho, že pri sledovaní zapája rozum. Týmto sa divák stáva súčasťou filmu pri skladaní skladačky ktorou je Kaneov život. Ďalšou pre mňa veľmi významnou vecou vo filme je hĺbka obrazového poľa a práca s kamerou – klobúk dolu pán Toland. Myslím, že nemusím spomínať aký bol Welles horlivý pre dokonalý záber a že by kvôli nemu dokázal urobiť čokoľvek. Tieto vtedy neobvyklé uhly kamery sa stali bibliou pre každého nového režiséra či kameramana v branži. Po skončení filmu Občan Kane je všetko iné, divák sa dozvedel celú pravdu a tým je skladačka vyriešená. Je to však pozitívny obraz? Kde je happy end? Film vo vás zanechá dieru, čím si ho musíte pustiť ešte raz. Všetko je však iné lebo na druhý krát je tento film úplne iný 100%