Jazero

„Mohol by som ho odviazať, ale vidím mu v tvári silný výraz pomsty.“ Spoilery. V r. 1999 bol hororový režisér Steve Miner na koni. Mal povesť žijúcej legendy podpísanej pod (polo) kultovkami á la Piatok trinásteho 2 a 3, Dom a Warlock a rok dozadu natočil hit a jeden z najlepšie prijatých dielov legendárnej slasherovej série Halloween s podtitulom H20. Mohol robiť čo chcel a možno prekvapivo a možno nie si ako svoj nasledujúci počin vybral... krokohoror. V podstate sa niet čo diviť, v tej dobe zažívali vyvražďovačky boom (viď. trháky Vreskot, Viem, čo ste robili minulé leto, či ostatne spomínaný H20) a obľube sa tešili i hojne vznikajúce zvieracie krváky (Anakonda, Chobotnica, Zradná hlbočina). Zaujímavé je, že scenárista dej neumiestnil do typického prostredia (močiare, zatopená ZOO), ale na mainský vidiek, kde sa (zdanlivo) nič zvláštne nestane ako je rok dlhý. Konkrétne na rozľahlé jazero uprostred lesov, kde žije len jedna (ne)milá stará pani s dobytkom (77-ročná Betty White). Ono vo všeobecnosti scenár od Davida E. Kellyho (Ally McBealová!) dáva možno odpoveď na otázku, prečo sa Miner vrhol práve na toto. Dej je totiž šikovne prekombinovaný, namiešaný, zamiešaný a domiešaný, dokorenený originálnymi nápadmi, ktoré by ste v lacnom zvieracom krváku nečakali. Prídete si na svoje, ak čakáte tradičné propriety (obrovský ľudožravý krokodíl, krvavé úmrtia), ale zároveň vás scenár sem-tam príjemne vyhodí zo sedla a vy si poviete: „Čo to kur...“ Ono už kasting je s odstupom desaťročí úplne šialený a neuveriteľný, ale na mňa nezapôsobil ani arogantný Pullman, ani protivná Fonda, ani nabudený Platt a už tobôž nie Gleeson, ktorý sa do úlohy šerifa vôbec nehodí. Najlepší dojem zanecháva (avšak len v cameu) Adam Arkin, ktorý podal fantastický výkon ako partner Jamie Lee Curtis v inkriminovanom H20. Celé je to miestami absurdne béčkové (hlavy, krokodíl občas vyzerajúci ako nevkusná trojmetrová maketa), čo tak nejak úplne nejde dokopy s relatívne áčkarským obsadením, v tej dobe prvoligovým žánrovým režisérom a originálnym scenárom. Ľudia boli vcelku nadšení, snímku s rozpočtom 35 miliónov dolárov obdarovali peknou celosvetovou tržbou temer 60 miliónov. Faktom je, že pri pozeraní môžeme oči prižmurovať akokoľvek chceme, k perfektnému hororu má proste jazero sakra ďaleko (osobne mi tam nikdy nesedelo komediálne odľahčenie). No chápem, že mnohí si ho obľúbili a i ja sám si ho občas rád pozriem v repríze. Oceňujem, že sa každú chvíľu zjaví niečo nečakané (medveď, hrdinovia krokodíla nechcú zabiť, ale paradoxne zachrániť, hoc toto v skutočnosti scenárista podľa všetkého ukradol z austrálskeho Dark Age z r. 1987). Objektívne ale treba povedať, že v porovnaní so sequelmi je to oscarové veľdielo. Oceniť treba kameramana Daryna Okadu a hudobného skladateľa Johna Ottmana (obaja odviedli kus práce na H20, tak si ich Miner ponechal), ktorým sa snímke podarilo vtisnúť punc silnej atmosféry v čele s nepríjemnými podvodnými zábermi. Tie sú realistické, občas sa mihne vlažný lúč svetla z baterky, ale inak tma, šero, sliz, bahno, zelený zákal, bordel a viditeľnosť max na dva metre. Poteší tiež triezvo zvolená minutáž (hodina 22 aj s titulkami). (15.12.2004) (menej) (viac)