Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Akčný
  • Horor
  • Komédia
  • Krimi

Recenzie (5 944)

plagát

The Coven (2022) 

Keď to tu hodnotím, má The Coven aktuálne na čsfd strašných 29%. Priznám sa, že tomu nechápem. Nie je to odpad. Polobéčko áno. Ale videl som už stokrát slabšie horory. Začiatok ma nechytil, to je pravda. Bol som voči filmu skeptický. Len čo však postavy prišli na miesto činu... wow! Nevedel som sa na to úžasné miesto vynadívať. Obrovský dom na gigantickom pozemku, nikde nikto, žiadni susedia, dokonca odľahlé miesto pôsobí dojmom, že tu nežijú ani zvieratá. Skoro žiadne cesty a za domom „len“ príroda, lesy, jazerá. Krása. Tie panoramatické zábery sú veľmi inšpiratívne. Okamžite som dostal chuť napísať nejaký fajnový horor. Následne sa žiaľ snímka skutočne prepadá do béčkarského močiara, kde postavy konajú idiotsky a správajú sa ako blbci a herci nie sú sympatickí. Ku koncu to trocha chytí (stratený) dych, ale už to nie je ono

plagát

Smrť na Níle (2022) 

„Som Hercule Poirot. Mne nemusí nikto nič hovoriť.“ Komorný veľkofilm. Už Suchetova televízna verzia z r. 2004 mi pripadala priemerná a toto je pravdupovediac podobné. Páči sa mi, že sa chladnokrvný a „bezcitný“ profesionál Poirot zrazil s fenoménom lásky. Je to zaujímavá poloha, ktorá mu prekvapivo svedčí. Bavilo ma, ako Branagh jemne rozširuje univerzum (čierno-biely úvod, zamilovaný Poirot) a nebojí sa pokračovať v trademarkoch začatých vo Vražde v Orient exprese (krátke akčné sekvencie). V mnohom je prístup, ktorý zvolil, skvelý a osviežujúci. Žiaľ, tieto  pocity nadšenia veľmi rýchlo opadnú a film sa následne prepadne do studne priemeru. Z nej sa po chvíli síce na chvíľu vyšplhá a ponúkne parádny moment alebo výbornú scénu, humor i dojatie, ale potom do nej ZASE spadne. A takto celé dve hodiny. Čo je dosť. Niekomu bude vadiť, že zápletka sa naplno rozvinie v podstate až v druhej polovici (!). Samozrejme, detektívky sú špecifické tým, že sa musia dlho rozbiehať a venovať sa postavám a zdanlivo nepodstatným scénam, aby to postupne do seba všetko zapadlo. Pretože, ako všetci vieme, dobrá detektívka je postavená na čom? Predsa na nenápadných drobnostiach. Napriek tomu verím, že pomalší rozbeh Smrti na Níle mnohých nenadchne. Keďže si Kennetha dobre pamätám ešte z 90. rokov, kedy bol známy ako shakespearovec a špičkový expert na divadelné hry, plne som chápal, prečo si vybral Smrť na Níle. Jasné, je to atraktívny, exotický príbeh s parádnym parníkom. Ale zároveň je ukážkovo divadelný. Jednotlivé kulisy pripomínajú divadelnú scénu, či už jednotlivé kajuty, bar atď. Fakt by som si to bez problémov vedel predstaviť ako divadelnú hru. Občas mi snaha za každú cenu komorný námet vizuálne zatraktívniť pripadala jemne pritiahnutá za vlasy v zmysle, že to bolo za každú cenu veľkolepé (krokodíl, podvodné zábery, pyramídy). Ale prežil som to. Proste: komorný veľkofilm za 90 miliónov z produkcie Ridleyho Scotta.

plagát

Jaga Pocong (2018) 

Vyhľadávam indonézske horory a akčné filmy a veľmi sa mi páčia, ale uznávam, že v tomto prípade si vybrali kratší koniec slamky. Žiadny zázrak. Miestami som sa vyložene nudil. Pritom prostredie a téma sú geniálne a ukážkovo hororové. Verím, že sa podľa takéhoto receptu dala uvariť kvalitná, ťažko zabudnuteľná štvorhviezdičková žánrová záležitosť. To sa, žiaľ, nestalo. Prišlo, odišlo, zabudli sme.

plagát

Pengabdi Setan (2017) 

Po Safe Haven, Prepadovkách (najmä dvojke), The Night Comes for Us, Ratu Ilmu Hitam, Perempuan Tanah Jahanam alebo Sebelum Iblis Menjemput ďalšia indonézska (OK, indonézsko-kórejská) pecka. S ich domom nebolo všetko v poriadku už predtým. Ale po smrti matky sa potomkovia dostávajú do otvoreného konfliktu so silami zla, z nich, ako to v hororoch býva, sú napokon najhorší ľudia. Aby som ale nezavádzal: Pengabdi Setan je plnohodnotný horor s nadprirodzenými motívmi. Ponúka množstvo scén, ktoré sú nepríjemné a intenzívne. Počas pozerania záverečných titulkov som síce mal pocit, že pár nápadov zostalo nedokončených a že niektoré veci spätne nedávali logiku, ale i tak som bol nadšený. Veľa tomu dáva sympatický kasting a to, že hrdinami sú detskí a dospievajúci súrodenci, čo príbehu dodáva zaujímavý osobný rozmer (aj keď som si nejaký čas myslel, že otec je v skutočnosti manžel hlavnej ženskej postavy). Nedávalo mi síce zmysel, že v dome zostali aj ďalšiu noc, ale ústa mi zatvorila krátka, ale pekne brutálna scéna dopravnej nehody.

plagát

Hlboká voda (2022) 

Ľudia si z filmov Bena Afflecka radi robia explicitnú srandu a obávam sa, že sa to bude týkať aj Deep Water. Ale ono to nie je príliš fér. Ten film možno je dlhý. Možno herci nepredvádzajú strhujúce koncerty. Možno (určite) 81-ročný režisér Adrian Lyne (9 a ½ týždňa, Lolita, Jakubov rebrík, Neslušný návrh) v živote natočil už výdatnejšie filmy. A scenár je fakt... no... neviem ako to povedať, ale od niečoho, čo vzniklo podľa knihy autorky Talentovaného pána Ripleyho som čakal viac. Deep Water však každopádne v skutočnosti žiadny hrozný film nie je. Naopak, pripomenul mi dospelácke americké trilery á la Nebezpečná láskavosť, Stratené dievča alebo Dievča vo vlaku. Ak budete čakať erotický napinák, budete sklamaní, lebo toto je všeličo, len nie erotický napinák. Erotiky je tu pár desiatok sekúnd a nič z toho nepresahuje „škandalóznosť“ radového, okmažite zabudnuteľného televízneho filmu. V tomto smere je to úbohosť a v podstate regulárny podraz, keďže tvorcovia divákov lákali na šťavnatý horúci erotický triler pomaly na úrovni Základného inštinktu a napokon to nie je ani len Siedmy hriech s Angelinou Jolie. To by ale (teoreticky) nevadilo, ak by Deep Water bol kvalitný triler. Je? Nuž, so zázrakom určite nemáme dočinenia. Ale zas objektívne musím skonštatovať, že je tu viacero zaujímavých zvratov a momentov, u ktorých ma zaujímalo, ako dopadnú. Preto ma sklamal koniec, ktorý v podstate žiadny šokujúci twist neprináša napriek tomu, že ho dve hodiny čakáte. A ono nič. Vyložene zo zlého sna je šialené bicyklové finále, ktoré sa môže plnohodnotne postaviť po bok podobných bicyklových eskapád Nicolasa Cagea z Rituálu. A to skutočne nemyslím ako pochvalu. Keď som to videl, neveril som vlastným očiam. Myslel som si, že sa mi sníva. Nedokázal som sa však z inkriminovanej nočnej mory zobudiť a tak som dospel k záveru, že to, čo som práve videl, sa naozaj stalo. Finále je ako paródia, akurát v nej nehrá Leslie Nielsen, ale chlap, č má doma Oscara. Samostatnou kapitolou je spevácka medzititulková scéna, z ktorej som bol vážne mimo.

plagát

Něžný bar (2021) 

"Nikdy neudri ženu. Ani ak sa ťa pokúša bodnúť nožom." Po niekoľkých desaťročiach sledovania práce Bena Afflecka som dospel k záveru, že mu najviac pristanú úlohy priamych a v dobrom slova zmysle jednoduchých mužov z chudobných resp. robotníckych štvrtí s jasným rebríčkom životných priorít a hodnôt, ktorými sa riadi a nikdy neuhne, aj keď by ho to malo zničiť. Mužov, ktorí sa na nič nehrajú, život im občas niečo dal, ale najmä im veľa vzal a ktorí sa museli riadne obracať, aby vyžili, pretože vedia, že obyčajný človek poctivou prácou nezbohatne. K rovnakému záveru vďakabohu došiel aj George Clooney, ktorý ho režíroval v Nežnom bare a hoci to nie je dokonalé, pod 4* v žiadnom prípade nepôjdem. Treba dodať, že Ben je tu skôr výraznou podpornou figúrou, ale takou, ktorá fakt stojí za to. Predstavuje dokonalý prototyp dospelého muža, na ktorého sa neustále s obidvom vpísaným v očiach obracia chlapec resp. dospievajúci mladý muž. Clooney si zjavne uvedomil, že nemá zmysel o niečo prehnané sa snažiť a tak „len“ vyrozprával poctivý, v dobrom obyčajný príbeh. V strede trocha nudí, ale to je akceptovateľná strata. Minutáž je zvolená asi správne, je taká akurát, ale i toho vinou film pôsobí miestami skratkovito (do stratena šumia štamgasti, čo je vzhľadom k ich týpkovosti zrejme škoda, rovnako tak si to odniesli postavy rodinných príslušníkov a spolužiakov, ktorých životné príbehy proste nie sú dostatočne uzavreté).

plagát

The Sadness (2021) 

Realistická vízia krajiny, ktorú zachvátila mimoriadne agresívna forma vírusu robiaca z ľudí sadisticko-sexuálne monštrá bez zábran. Bezpečnostné zložky na čosi také šialené (a v takom masovom meradle) nemajú šancu adekvátne reagovať. Situácia sa okamžite vymkne spod kontroly a prežitie je na každom jedincovi zvlášť.  K realistickému stvárneniu patrí hojne využívané gore. Dosť mi to pripomenulo O 28 dní od Boylea, ktoré taktiež býva považované za súčasť zombies žánru, ale vlastne nič nemôže byť ďalej od pravdy, hoci, samozrejme, isté styčné body by sa samozrejme našli.

plagát

Klan Gucci (2021) 

Skutočne nie som odborník na módu. Som v tejto téme natoľko mimo, že som síce možno kedysi túto informáciu zachytil, ale následne som ju úplne vymazal z hlavy, takže som vôbec netušil, ako celý „incident“ dopadol (a pre koho). O to mohutnejšie som si Scottov film užil, pretože scenár pre mňa predstavoval nezmapované, nepredvídateľné územie, na ktorom sa môže stať všeličo. A veruže sa aj počas monštruózne stopáže (ktorá mi však vonkoncom neprekážala) stane. 84-ročný pán režisér si to užíva, herci si to užívajú, kameraman si to užíva, soundtrack je skvelý, dobová atmosféra parádna. Takýmto filmom 3* a menej nedávam. Ani omylom.

plagát

Clean (2021) 

„Ten smetiar nebol vždy smetiarom.“ Ono sa samozrejme ponúka charakterizovať to ako smetiarskeho Johna Wicka. A teoreticky je to správne. Prakticky to ale typom ústredného antagonistu (oproti ktorému bol Wick vysmiate slniečko na hnoji) pripomína skôr Nikdy si tu nebol s Joaquinom Phoenixom. Ani to by však nebolo správne prirovnanie! Nikdy si tu nebol bol totiž natoľko tvrdohlavý film, že neponúkal skoro žiadnu akciu. Clean ju ponúka. Ale jednak si na ňu musíte počkať až do druhej polovice a jednak aj potom pripomína skôr nočnú moru, v ktorej sa postavy mlátia hevermi a sekerami, než elegantnú akčnú jazdu so špičkovou kaskadérskou choreografiou. S pani manželkou radi pozeráme (okrem iného) akčné filmy. Avšak hoci som si Clean užil (a k štvrtej hviezde nemal ďaleko), miestami to bola taká depresívna ponurá šleha, až som mal obavy, či to bolo fakt múdre rozhodnutie, pozerať spolu. Adrien Brody (nielen ako hlavná hviezda, ale i ako spoluscenárista, hlavný producent a autor hudby) si túto atmosférickú, prevažne nočnú jazdu užíva tak trudnomyseľne, až sa vzpiera jednoduchému zaradeniu: od svojrázne poňatej až po ostatne ústredného záporáka, ktorý by sa v podaní Glenna Fleshlera (Joker, seriál Hannibal) uchytil aj v 8 MM. Čo mi vadilo? Že na začiatku je monológ a potom skôr nie ako áno, retrospektívne pasáže nezrozumiteľne napojené na scény zo súčasnosti (určite sa nájdu diváci, ktorí si budú myslieť, že je to jeho dcéra) a slabo (ba až nijako) vybudovaná mytológia okolo hlavnej postavy (resp. jeho zabijackej minulosti, jedna veta a záber na potetovaný chrbát fakt nestačia). Tento rok si budem priať pod stromček tímovku (Odenkirkovho) Nikoho, Wicka a Equalizera.

plagát

Vreskot (2022) 

Asi som už na takéto veci starý. Jednotke som dal 4*. Dvojka bola svojho času najlepší film, aký som videl toho roka v kine. Ale tentokrát som si vravel, že je fakt divné (a nerealistické, viem, som smiešny) analyzovať také blbosti, aké analyzujú postavy (aj v prípade, že im ide o holý život) a že je vysoko nepravdepodobné, aby posledné slová tesne pred smrťou boli silenou filmovou hláškou a nie niečím realistickým. Ono to samozrejme bolo vo všetkých dieloch série. Vrátane jednotky a dvojky. Je to ostatne poznávacie znamenie ságy. Ale pri päťke som si proste vravel, že už na to nemám, že ma to nebaví. Vreskot 5 nielenže nepredstavuje nič nové pod slnkom, ale dokonca som bol až nepríjemne zaskočený z toho, aký stereotypný a plný klišé to je. Jediná ako-tak originálna vec, ktorú piaty Vreskot prináša, je azda len (kvázi?)rafinovaná hra s ľakačkami. Čakáme, že sa vrah vynorí zo skrine, odpovedá tomu strih, vystupňovaná hudba i všetko ostatné... a ono nič. Následne (v rovnakej scéne) čakáme útok spoza dvier... zase nič. Potom čakáme útok zo vstavaného šatníka. Nič. A napokon vrah zaútočí, keď to už nečakáme. Neviem ako vám, ale že by to mne pripadalo ako nejak zvlášť inteligentný prístup, to vážne povedať nemôžem (a pri X-tom použití tohto nápadu som už len prevracal oči dohora). Rovnako ma sklamali postavy, ktoré m nepripadali sympatické. Tešil som sa na starú partu, ale ako Cox a Arquette, tak Campbell majú skôr väčšie cameá, než plnohodnotný priestor. Vravel som si, že šokujúci záver síce neospravedlní dovtedajšiu nudu, ale možno filmu zabezpečí aspoň pár bodov k dobru. Samého ma zaskočilo, že sa žiadny šokujúci twist nekoná (!) a všetko končí strašne štandardne. Uvedomujem si, že snímke vyčítam jej trademarky. Je to ako vyčítať filmu Lassie, že obsahuje kóliu. Ale tak to cítim. „A to je všetko?“ pýtal som sa na konci. Je. S.U. potešil.

Reklama

Reklama