tron

Za mňa strašné utrpenie. Dávam „až“ 2*, lebo ono to nie je úplné béčko a už tobôž sračka, ale mal som normálne problém dopozerať to do konca. Tak nepríjemné herecké výkony natoľko nesympatických hercov som dávno nevidel, k tomu strašne silená pseudo hororová atmosféra. Scény jedno veľké klišé, dialógy o ničom.

choze má (zase raz) pravdu. Mne sa to nepáčilo a nebavilo ma to a to mám od 90. rokov slabosť pre špecifickú austrálsku kinematografiu. Trocha to môže pripomínať (od dospelého sveta akoby izolovaní puberťáci vs. drsná urban legend) hit Neutečieš, ale nemalo to na to a už to nebol žiadny zázrak, aj keď uznávam, že po druhom pozretí som mu mnohé nedostatky odpustil a dal mu až 4*. Jeho „nasledovníkovi“ ich ale fakt dať neviem a pochybujem, že sa to zmení po repríze, ak na ňu vôbec niekedy budem mať chuť. Nesympatické postavy, v lepšom prípade priemerní herci. Mimo pár znepokojivých scén (hlava, noha) útrpné.

Kedy (a prečo preboha) sa stalo, že sme od Zimného vojaka a Endgame klesli ku Hviezdnej bráne (seriálu)? Ako keby natočili trojhodinový epický materiál plný cestovania po mimozemských planétach za 358 miliónov dolárov, ale napokon sa „niečo“ stalo, nastalo drastické prestrihávanie a pretáčanie a vznikol nový film alias „nízkorozpočtové“ torzo za 95 miliónov dolárov pripomínajúce nevtipný sitkom skrížený s ťažkopádnym akčniakom. Nič nedáva zmysel, nič nemá logiku, veci sa dejú len aby sa diali. Dokonca si dovolím tvrdiť, že to istým spôsobom nemá dej (pýtam sa dobre, ak sa pýtam, že šlo len o to, ako zlá teta s kladivom hľadá náramok na ruku, lebo jeden už má, lenže potrebuje dva?). Udalosti, na ktoré sa tešíte a ktoré vyplývajú z logickej vnútornej štruktúry univerza (reakcie kapitánky Marvel na posadnutosť Kamaly jej osobou, komplikovaný vzťah medzi kapitánkou a Monici, s ktorej matkou si kapitánka v minulosti veľa prežila), sú odbavené behom pár desiatok trápnych sekúnd. Vôbec mi nevadí, že z toho spravili ženskú tímovku. Toto vadí len psychopatom majúcim psychické problémy sami so sebou. Vadilo mi, že z toho urobili MIZERNÚ ženskú tímovku. Zaráža ma, do akých sračiek sa ponára Marvel po Endgame. Normálne mi to pripadá ako tajný riadený krach spoločnosti. Akcia je mizerná, ale trochu jej zachraňuje kožu hudba a „prehadzovanie tiel“, vďaka ktorému je interaktívna a vtipná, keďže neviete, čo sa odohrá v nasledujúcej sekunde. Inak je všetko hrozné. Výprava pôsobí ako televízny film z 90. rokov. Triky ako keby ich dali robiť začínajúcej firme, ktorá im dala dobrú zľavu a k tomu dve krabice plné čokoládových donutov. Na jeden originálny (hoc kuriózny, nepopieram) nápad (mačky) pripadá 10 klišé. Asi by ma malo uraziť, že jedna z najdrsnejších marveláckych postáv, Nick Fury, pripomína pojašeného zlostného strýka, ktorý furt brble na politiku, ale ono tá postava, keď sa nad tým zamyslíte, je natoľko ambivalentná, že sa k Nickovi skutočne dá pristupovať nielen smrteľne vážne (Captain America 2), ale i odľahčene (Spider-Man: Ďaleko od domova). Pravdupovediac na mňa fungujú v podstate obidve tieto polohy, pretože Samuel L. Jackson je Samuel L. Jackson. Brie Larsonová je naopak strašná. Občas sa snaží pôsobiť milo a roztopašne, ale pôsobí pri tom, že si celý čas myslí: „Doriti, v čom som sa to ocitla, môžem to je*ať, bodaj by to bol prepadák a už mi nikdy viac z Marvelu nevolali, nebaví ma to“. Uchopenie jej hrdinky pre zmenu zas pôsobí dojmom: „my v Marvele si uvedomujeme, že herečka nie je obľúbená, má svojráznu povesť, no ale jednotka zarobila viac ako jednu miliardu dolárov, čomu mimochodom sami dodnes nechápeme, ako sa to podarilo, no ale stalo a a z toho dôvodu s Brie počítame a pokúsime sa ju masám čo najviac zosympatičniť, snáď to vyjde, najmä teda dievčatám, aby mali vzor, aby boli ambiciózne, ale zároveň aby sa nebáli občas usmiať a byť pekné“. No, nevyšlo to. Ale oproti Teyonah Parrisovej je Brie úplná hviezda, tak si vyberte. Napokon si svoju tvár zachovala azda len Iman Vellaniová, ktorá bude pre každú osobu mužského pohlavia nad dvadsať neznesiteľná, ale zároveň je ako Kamala natoľko nákazlivo živelná, že sa nad jej výkonom nedá tolerantne usmievať. Jednotke som dal 4* (!), ale toto bola taká blbosť, že byť na mieste upadajúceho Kevina Feigea, okamžite do kufríka vložím 50 – 80 miliónov a idem po kolenačky do luxusnej pobrežnej vily oscarového Roberta Downeyho Jr.. Čo sa potitulkovky týka, v minulosti som zažil už lepšie, ale musím uznať, že táto je ak nie najrevolučnejšia, tak je jedna z najrevolučnejších. Aj keď osobne sa obávam, či má Feige situáciu pevne pod kontrolou a či namiesto neskutočného tešenia na „ich“ príchod do univerza nie je na mieste skôr panický strach a hysterický vreskot. Po temer geniálnom Candymanovi natočiť čosi takéto... brrr.

Kraťas z r. 2014 je fajn, takže som sa celkom potešil nápadu, ktorý prišiel o 10 rokov neskôr a to rozviesť mierne povedané jednoduchý námet (žena sa ide v noci okúpať do bazéna pri rodinnom dome a tam sa jej „niečo“ stane) do podoby celovečerného hororu. Výsledok je veľmi štandardný, plný klišé a podľa očakávaní. Neviem, či tu nájdete niečo, čo nečakáte. Dokonca sa objaví scéna, v ktorej zúfalá hrdinka navštívi predchádzajúcu užívateľku „prekliateho“ bazéna. Avšak rovnakou mierou, ako ma scenár po stránke originality prakticky ničím nezaujal, musím jedným dychom dodať, že postavy sú fajn, herci sympatickí, atmosféra v rámci možností kvalitná a sem-tam sa zjaví scéna, ktorá to príjemne oživí. A zas aby som tvorcom nekrivdil, čo sa týka neprítomnosti originality: koľko poznáte ďalších hororov o bazénoch? Čiže ono ústredný námet originálny JE. Problém je „len“ v tom, že podľa neho vznikol scenár a ten originálny fakt nie je.

Spoilery. Neubehlo ani 10 minút a bol som roztečený ako maslo na miernom ohni. A potom uhranutý. Šokovaný. Strhnutý. (Opäť) dojatý. Pobavený. Zabavený. Caleb Landry Jones (Tri billboardy za Ebbingom) je nepredstaviteľný. Bol by čistý blázon, ak by takúto rolu nevzal. Musím ale uznať, že ma viaceré scény znepokojili v zmysle, že som sa pýtal, či sa dá fandiť preženiem to masovému vrahovi. „Asi“ určite nie, ale Bessonom je to natočené tak divne, že si to možno uvedomíte až na druhý deň. Čudne pôsobí i to, že Besson sa očividne orientuje na dospelého diváka, ale krvavé strety paradoxne nevidíme. Tento kontrast pôsobí zvláštne, ale nemôžem povedať, že by mi to nejak enormne vadilo. Vlastne to takto asi bolo lepšie, lebo inak by hrozilo, že by sa nám psy sprotivili a to by bol pri filme o psoch „zrejme“ menší problém. Scenár je neuveriteľný. To, čo by pod taktovkou nejakého nímanda bolo WTF filmovým zážitkom roka na hranici pozerateľnosti, sa pod taktovkou muža, ktorý ma v deväťdesiatkach odpálil Magickou hlbočinou, Piatym elementom a Leonom, stalo jedným z najlepších filmov roka. Posledná polhodina sa uberá smerom, ktorý som čiastočne čakal (stopy po „vojne“ ostatne vidíme už na začiatku), ale aj tak ma zarazilo, akým smerom sa dej ubral. Nie zlým. Možno ani nie vynikajúcim. Proste iným. Je to plus? Je to mínus? Ťažko povedať. Aj samotný koniec bol iný, než som si predstavoval. Ale taký je život, nie? Príde niečo, čo nečakáte a to, čo čakáte, sa nedostaví. Osobne by som bol na Bessonovom mieste viac za chrumkavého, viac za patetického. Ale akceptujem, že sa rozhodol inak. Trocha mi prekážalo, že niektoré veci sú tak nejak divne neukončené. Čo sa stalo so psami? A čo kabaret? Do prázdna šumí aj manžel alkoholik. Ako sa vlastne pes dostal na strechu, čo mi ušlo? Chýbalo mi i rozvedenie skvelého nápadu, že Dogman je vo svojej štvrti istým spôsobom urban legend, ku ktorej jednotlivé obyvatelia hodia po radu a pomoc. Vlastne, ako tak nad tým teraz premýšľam, bol by z toho skvelý horor. Samozrejme, niektoré scény so psami sú čisté sci-fi, ale mne to nevadilo. A to naozaj bol na policajnej stanici JEDEN policajt?

Na dvojku sa neteším, ale jednotke nemôžem dať len 2*. Na to to proste bolo príliš veľkolepé, akčné, postavy nič moc, ale hrané obstojnými, miestami dokonca sympatickými hercami. Ako jasné, milovníkov Shakespearea to nepoteší, ale tí asi na čsfd registrovaní nie sú...? Ak to porovnáme s predraženými akčnými sci-fi veľkofilmami, tak podľa mňa nie je správne dať tejto snímke len 2*, hoc je tak pohodlne napísaná, zahratá i natočená, až ma to trochu vytáčalo v zmysle ako málo stačí a máme film. Scenár jedno obrovské klišé; ak TOTO bol Snyderov celoživotný sen, asi by som sa tým na jeho mieste radšej nechválil. Ak si predstavíte najjednoduchší mix Siedmych statočných/samurajov a Star Wars, aký len môže byť, vyjde (vyletí) vám z toho Rebel Moon.

Nikomu, kto má všetkých päť pohromade, netreba najneskôr od roku 2002 (kedy mali premiéru Opití láskou) vysvetľovať, že Sandler je skvelý dramatický herec. Tým ostatným to nevysvetlíte nikdy, strata času. Fajn je aj tu, hoc mi trochu nesedelo, že na astronauta trpí nadváhou. Nechcem v tomto type príbehu (nič v zlom... hoci...) hľadať realističnosť, ale proste astronaut by mal byť nízky a štíhly, nie? OK, detail, kašľať na to. Adam je tu dobrý, no videl som ho lepšieho. Ale je fajn a tie cca dve hodiny v pohode udrží vašu pozornosť. Snímka oplýva príjemne hypnotickou, zvláštnou, snovo zaspatou, ba až poetickou atmosférou. Scény s Hanušom, i keď som si myslel, že to bude blbosť, sa prekvapivo vydarili. Ale nie sú žiadny zázrak. A to by sa dalo aplikovať na celú snímku: je dobrá, ale ničím výnimočná. Samozrejme s výnimkou (ne?)podstatného detailu, že vznikla podľa autora s českými koreňmi a hlavným hrdinom je Čech s brutálnym menom Jakub Procházka. Patriotov toto akiste poteší.

Spoiler. Sériu mám napozeranú napriek tomu, že som nikdy nebol jej veľkým fanúšikom. Najviac sa mi páčila jednotka a už to nebol horor roka. Pozdávala sa mi dokonca aj deviatka s Chrisom Rockom a Samuelom L. Jacksonom, ale štúdio po nej zrejme dospelo k záveru, že nemá zmysel experimentovať a riskovať a tak do desiatky vrátilo Jigsawa (a ešte všelikoho ďalšieho, nechajte sa prekvapiť). Tobin Bell si to užíva. Prvá polhodina je v podstate skvelá. Jigsaw má smrteľnú chorobu, zmieruje sa s nezastaviteľným príchodom konca svojich dníi, ktorá je každým dňom bližšie a bližšie. A vtom mu niekto ponúkne nádej, svetlo na konci tunela. Lenže falošná nádej je horšia, ako drsná realita a tak treba krvavo zaplatiť za svoje hriechy. Sledovať v takejto polohe beštiálneho sériového vraha a experta na fyzické utrpenie je také zaujímavé, že osobne by som sa na to vydržal pozerať celý film bez toho, aby došlo k jedinej pasci resp. by sa pasce mohli odohrávať len v Jigsawových predstavách, viď. úvod v nemocnici. Štúdio ale buď s takou alternatívnou ani na sekundu nepočítalo, alebo počítalo, ale rýchlo dospelo k presvedčeniu, že by to sérii urobilo dieru do lebky (ehm) a tak tu pochopiteľne pasce sú. Predchádza im zvrat, ktorý som tušil, ale i tak ma „potešil“. Bol ako zo života, len sa viac zatlačilo na pílu, keďže sme v horore. Následne sa rozbehne plus-mínus klasická Saw, ale prekvapivo funguje. Je to vcelku nečakane napísané, takže vodkyňa parťákov v ich snahe vyslobodiť sa podporuje, čím sa vytvára zaujímavá opozícia voči Jigsawovi, ktorý spolu s nami vie, že si nezaslúžia nič dobré. Potom si ale spomeniete, že Jigsaw je sériový vrah. Ale sériový vrah zlých ľudí, ktorí si „to“ možno zaslúžia. S týmto samozrejme operuje (ehm) celá séria, ale v desiatke to viac vynikne. Kto je dobrý? Kto zlý? Existuje vôbec čisté dobro? A čo čisté zlo? Je to príjemne priamočiare, čo je fajn, lebo po niektorých fakt strašne prekombinovaných starších častiach mi vybuchovala hlava (ehm). Ku koncu si ale poviete, že by tomu možno paradoxne napokon nejaké to „milé“ prekvapenie nezaškodilo. Tvorcovia vás vypočujú a prídu s nečakanou výmenou garde. Jigsaw ochutná svoju vlastnú medicínu. A následne sa opäť koná prekvapenie, ktoré to postaví na hlavu. Nie zásadne, určite nečakajte twist á la jednotka, ale celkom ma to potešilo, hoc to nebola nejaká enormná šokujúca bomba a niekoľko vecí mi logicky nesedelo. A pravdepodobne starnem, pretože na niektoré krvavé scény sa mi nedalo pozerať, čo je samozrejme pri gore horore plus.

Nič pre rasistov a kovaných náckov. Ale ani pre fanúšikov výborných filmov. Rob Marshall natočil najhorší diel Pirátov Karibiku. Ale to nie je dôležité. Dôležitá je reč čísel. V neznámych vodách stálo šialených skoro 380 miliónov dolárov (bez toho, aby to na výsledku bolo vidieť), ale celosvetovo trhlo viac ako miliardu. Takže keď o 12 (!) rokov neskôr tohto pána oslovili na réžiu Malej morskej víly, vlastne to bol skôr prirodzený vývoj udalostí, než samovražedné rozhodnutie. Snímka stála 250 miliónov dolárov (bez toho, aby to na výsledku bolo vidieť), ale na celom svete zarobilo cca 560 miliónov, takže naozaj by som tak úplne nehovoril o prepadáku. Faktom je, že ak by v tom hrala Zendaya, bol by to lepší film a väčší hit. Halle Bailey nie je zlá. No nie je to Zendaya. Z ďalších hercov stojí za komentár azda len Javier Bardem, ktorý sa zúčastní toľkých nezabudnuteľných WTF pasáží, že ak by žil Leslie Nielsen, vznikla by behom pár mesiacov nová paródia. Na poslednú scénu, v ktorej začne byť okolo člna víly a princa rušno, tak skoro nezabudnem. To musíte vidieť na vlastné oči. Bohužiaľ, film trvá temer dve a pol hodiny (prečo???), ale väčšinu času nie je WTF. Je „len“ totálne nudný, priemerný a absolútne predvídateľný. Obaja Aquamani s Momoaom oproti nim pôsobia ako oscarové veľkofilmy za 4*. Ako ja neviem, nemôžem povedať, že by ma to ako štyridsiatnika urazilo, pre puberťáčky to môže byť za istých okolností film roka, ale zrejme by som to objektívne neoznačil za dobrý film, ale za podpriemernú rozprávku.

Jack Reacher je skvelá postava. Ostatne, na poli literatúry nefunguje od polovice 90. rokov len tak zo srandy. Je to buldozér a hoc sa Tom Cruise snažil a ja si to vážim, fyzickým zhmotnením „pravého“ Reachera je až Alan Ritchson. Pôsobí dojmom, že obe série Jacka Reachera poňal ako kasting na nového Terminátora. Tvorcovia si našťastie uvedomili, akú šťastnú ruku mali pri voľbe tohto herca a tak mu podriadili množstvo (nielen akčných) scén. Už Childove knihy rapídne ťažia z toho, že Reacherovi to nielen brilantne myslí, ale je to hora mäsa. Akonáhle má zdolať viacero plotov za sebou, trápne sa nezdržuje preliezaním, ale proste v plnej rýchlosti prebehne skrz nimi! V ostrom kontraste s jeho dedukčnými schopnosťami (na aké sa miestami nechytá ani Poirot s Columbom) sú scenáre, ktoré sú miestami také stupídne, že pri nich budete zbedačene krútiť hlavou. V druhej sérii logických lapsusov ubudlo, ale ku koncu opätovne začali mať žiaľ stúpajúcu tendenciu. Čo sa akcie týka, prvá sezóna predstavovala sklamanie, keď po úvodnom vybúchaní na väzenských záchodoch zvyšok nestál za veľa. Druhá séria skóre vylepšila. Skoro v každej epizóde nájdete minimálne jednu obstojnú, hoc nie zázračnú akčnú sekvenciu. Kým v prvej sérii má Reacher za parťákov osadenstvo policajnej stanice, ktoré akoby vypadlo zo sitkomu o Šmolkoch, i v tomto smere druhá séria predstavuje zlepšenie: zasadila Reachera do širšieho kontextu ako „otca svojich mužov a sexoša svojich žien“. V druhej sérii si to užili najmä Robert Patrick, hulvátsky Domenick Lombardozii a Maria Stern. Po istom sklamaní z prvej série som na druhú nemal veľkú chuť, ale musím uznať, že som (napriek miestami fakt natvrdnutým scenárom) spozoroval stúpajúcu kvalitu, takže sa de facto teším na tretiu.