Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Akčný
  • Horor
  • Komédia
  • Krimi

Recenzie (6 307)

plagát

Deň vďakyvzdania (2023) 

Tak sa Patrick Dempsey z Vreskotu 3 po 23 rokoch „dočkal“ a... OK, spoilery, už som ticho. Deň vďakyvzdania je v istom ohľade výnimočný film. Jeho prvopočiatky sa začali písať v r. 2007, kedy vznikol pozoruhodný projekt Grindhouse: Planétu Teror natočil Robert Rodriguez a Auto zabijak jeho kamarát Quentin Tarantino. Pri tejto príležitosti bola natočená séria „brakových“ trailerov na neexistujúce horory. Napr. Rob Zombie natočil Werewolf Women of the S.S., Eli Roth Thanksgiving a (opäť) Rodriguez Machete. Publikum bolo z tejto „blbosti“ také odvarené, až sa začalo hovoriť, že viaceré trailery sa dočkajú reálnych celovečerákov. Machete to do úspešného konca dokopal „len“ po troch rokoch a nielenže v celovečernej verzii po Trejovom boku hrali Seagal a De Niro (!), ale následne sa dočkal ešte dvojky. To Rothov Thanksgiving toľko šťastia nemal: musel si počkať až 16 rokov. Čakal tak dlho, až finálny produkt vlastne ani nikoho nezaujímal. Trailer z r. 2007 vyzeral vizuálne mimoriadne špecificky. Bol to extrémne brakový trailer pôsobiaci enormne nízkorozpočtovým dojmom, oproti ktorému Texaský masaker motorovou pílou z r. 1974 vyzeral ako vysokorozpočtový mainstream pre malé deti. Kým Roth i temer dve desaťročia zostával na palube, cez zábradlie bol hodený (alebo sám skočil) trailerový šerif Michael Biehn. Nahradil ho spomínaný Dempsey. Hoc sa Eli nezaprie a je fakt brutálny (úvod, cirkulárka, trampolína), scenár je tuctový a nevtipný. Je to smutné, čakáte WTF a napokon je výsledkom úplne priemerný slasher. Obávam sa, že trailerové pozadie celého projektu je na ňom tým jediným skutočne aspoň trochu zaujímavým a originálnym. Inak scenár pozostáva zo samého klišé, postavy sú biedne a česť im zachraňujú síce len dvaja sympatickí herci, ale keďže sú Addison Rae a Dempsey na plátne často, relatívne to stačí. Prostredie „vďakyvzdaňovej“ Ameriky filmu prekvapivo nedodáva žiadnu unikátnu atmosféru (až na finále s morkou a pitím vína); obdobie Vianoc, prípadne Veľkej noci, je pre kinematografiu atmosférickejšie. O Halloweene nehovoriac.

plagát

Paměť – zrod Vetřelce (2019) 

Votrelec je jeden z mojich najobľúbenejších hororov a v prenesenom význame je ako živočíšny druh dokonca jedným z najdesivejších netvorov v dejinách kinematografie. Útočí na to atavistické, čo je v nás geneticky zakódované ešte z pradávnych dôb. Na to, čo sa dedí z generácie na generáciu. Okrem toho máme dočinenia s tvorom, ktorý sa pred ničím nezastaví. Nedá sa s ním vyjednávať. Ani sa len nesnaží porozumieť nám. Nemožno sa uňho spoliehať na morálku á la Predátor, kde aspoň deti, ženy a teoreticky neozbrojení muži (a samozrejme šteniatka) mali šancu na prežitie. Ani hnusák Chucky nezabíjal každého na počkanie. Ale u votrelca nič také! Takže keď vznikol tento dokument, pravdaže som ho MUSEL vidieť. Upozorňuje na to, čo sme beztak vedeli: že prvý diel bol zjav. V tých dobách, koncom 70. rokov, mal žáner sci-fi úplne inú podobu. Vôbec by som sa nečudoval, ak by niektorí ľudia vo vtedajšom vedení 20th Century Fox boli nervózni zo Scottovej vízie. Preč boli elegantné vesmírne lode, parádne kostýmy, zázračné teleporty a stroje času. Takisto nablýskané laserové zbrane a hovoriacich robotov by ste vo Votrelcovi hľadali márne (OK, je tu Matka, ale XYZ). Scott zobral normálnych robotníkov/kamionistov v realistických pracovných odevoch, niektoré zamazal od oleja a pokrčil, aby nepôsobili dokonalým dojmom. Posádku vesmírnej lode prinútil fajčiť, nadávať, byť na seba nevrlí, hnusní, nervózni, demotivovaní. A zbrane? Vo vesmírnej lodi sa predsa nemôže strieľať! A načo by ostatne kamionistom boli? Nech sú radi, že dokážu časom splašiť amatérsky senzor pohybu a trápny skoroplameňomet. Jediné, čo tu funguje na 100%, je paradoxne samodeštrukčný systém. Prísť s TAKÝMTO špinavým konceptom v ére, v ktorej kinám vládli Hviezdne vojny, Blízke stretnutie tretieho druhu, celovečerný Star Trek a, ehm, Žandár a mimozemšťania, nebolo odvážne. Bolo to šialené. Nepredstaviteľné. Samovražedné. Destabilizačné. Zariadenie v Nostrome buď nefungovalo, alebo fungovalo zle. Nebol čas ho oparovať, alebo neboli financie, alebo chuť zo strany zamestnancov, ktorí rezignovali (tak nejak na všetko). Gore bolo na svoju dobu (a najmä na americko-anglický film) skutočne brutálne. Rozbitá lebka, legendárny „pôrod“ alebo Dallas meniaci sa na vajce (len v režisérskom strihu, ale no a čo), to všetko sú okamihy, ktoré trvajú síce len pár sekúnd, ale ide sa počas nich na doraz a nemožno ich dostať z hlavy ani po desaťročiach. Vďaka tomuto dokumentu som si uvedomil, že mi nikdy nenapadlo vnímať Votrelca ako parafrázu na Lovecraftove V horách šialenstva. Pritom novelu od HPL notoricky poznám a Votrelca taktiež poznám sprava-zľava. Zarazí, že tu nevystupujú Sigourney Weaver a Ridley Scott. Nudilo ma počúvať o presahoch do Watergate, vojny vo Vietname, Josepha Conrada a egyptskej mytológie. Áno, Scott a Giger boli géniovia a je možné, že to do svojho filmu naozaj zakomponovali, pre mňa ale bol Votrelec vždy perfektný najmä naopak paradoxne práve vďaka tomu, že sa práveže na nič nehral a bol to „len“ čistý sci-fi horor bez metafor. Oveľa viac ma preto samozrejme bavilo počúvať historky z natáčania, samozrejme vrátane kultovej scény „pôrodu“, alebo nestáleho prízvukovania, aký je ten film sexuálny (rovno dve postavy sú tu orálne zneužité).

plagát

Aniara (2018) 

Má to prvky z rôznych sci-fi filmov a kníh (Aldissov Nonstop, Voyagers: Vesmírna misia), ale inak je to plus-mínus samo sebou. Čo je fajn. Už menej fajn je, že herci mi pripadali veľmi nesympatickí, postavy detto a ono je síce pekné, že sa to odohráva vo vesmírnej lodi, čo je niečo, pre čo mám od detstva slabosť, ale v 99% prípadoch sledujeme interiér, ktorý vyzerá ako bežná budova/miestnosť. Takže po chvíli zabudnete, že sa dej odohráva vo vesmíre. Zo začiatku ma Aniara nebavila, ale s pribúdajúcimi minútami sa situácia vylepšovala a posledné minúty boli „krásne“ depresívne.

plagát

Aquaman a stratené kráľovstvo (2023) 

No, vďakabohu, že už je koniec. Čo s tým od roku 2025 urobí James Gunn je vo hviezdach, ale asi je dobré, že razantne usekol toto dlhodobé DC utrpenie a začne odznova. Paradoxne práve Aquaman sa môže pochváliť celkom dobrými filmami, čo je u tak všeobecne zosmiešňovanej a ponižovanej postavy (len si spomeňte na Teóriu veľkého tresku) husársky kúsok. Je ale pravdou, že dvakrát a dosť. Z Aquamana si národy celého sveta robia srandu, že jazdí na morskom koníkovi a tak Wan, aby mu dodal vážnosť... ho posadil na morského koníka. Aspoňže si dal prácu s vytvorením podmorského univerza, vyzerá to ako niečo medzi Star Wars a Piatym elementom, ale je toho už proste tak nejak veľa a je to nesmierne únavné. Jedna samoúčelná akčná scéna strieda druhú, tretia druhú, piata štvrtú. A do toho 56-ročná Nicole Kidman v lascívne priliehavom overale... má to za potrebné? Patricka Wilsona musí mať rád každý, kto ho počul a videl v dvojke V zajatí démonov imitovať Elvisa. Jeho štylizácia do akčnej hviezdy (wtf???) nie je napokon až taká strašná, ale oveľa radšej by som bol, ak by Aquaman 2 bol buddy movie s chobotnicou. Čo ma „dojalo“, to je fakt, že do každého filmu predtým rvali nezmyselné, samoúčelné cameá, ale pri rozlúčke ani ťuk, idioti. Fakt je dobré, že to končí. Momoa bol v úlohe fajn, ale v konečnom efekte Aquamanovi robil skôr medvediu službu; „skutočného“ Aquamana osobne vnímam skôr ako hrdého aristokrata bez zmyslu pre humor (možno na spôsob Submarinera z druhého Black Panthera). Nie ako obézneho spoteného podomového predavača poľnohospodárskeho náčinia, ktorý čaká, že si v ten deň zarobí a možno ešte na vidieku pretiahne nejakú unudenú paničku, ktorá je sama doma, ale tá napokon radšej dá prednosť Johnovi zo susednej farmy. Jasné, keď to porovnáme s Fantómom s Billym Zaneom, je to film storočia, ale proste dnes už sú komiksové filmy niekde úplne inde. Alebo nie sú? Zvláštne je, že napriek uisteniam zo strany tvorcov, že dvojka bude EŠTE epickejšia, ako prvý diel, a napriek nepísaným pravidlám pokračovaní hollywoodskych blockbusterov, že dvojka musí byť dvakrát väčšia, ako jednotka, mi pravdupovediac dvojka pripadala oveľa komornejšia a lacnejšia. Sranda je, že v prvej polovici zaznie pesnička spájaná s marveláckymi Strážcami Galaxie, ktorých dal pred rokmi dokopy práve Gunn a teraz zaznejú v oficiálne poslednom filme DC predtým, než sa ho ujme... Gunn. Pýtam sa: je to náhoda?

plagát

Dům běsů (2023) 

Tak toto bol fakt horor... a nemyslím to ako kompliment. Postavy sú tak nesympatické a do takej mierny hysterické, že po polhodine som mal toho plné zuby. Žiaľ, čakala ma ešte hodina a pol toho istého. Miestami to bolo až parodické: každých pár minút začala hučať „satanská hudba“, do toho postavy vrieskali, kričali, revali alebo sa „len“ hádali, plakali a chytali brutál hysterické záchvaty. Atmosféra je pritom „fajn“ temná a niektoré scény znepokojivé, ale ťahalo sa to ako sopeľ, nezaujímalo ma to, mnohé scény sa odohrávali v tak hustej tme, že som poriadne nevedel, na čo sa dívam. Fakt som myslel, že ma trafí šľak. Hovoriť o tomto, že to vzniklo podľa skutočných udalostí, je fakt nesmierne hlúpe.

plagát

Nech svět světem (2023) 

„Čo je tretia fáza?“ – „Kolaps.“ Wow. Wow. A ešte raz wow. Nákazlivé, behom 24 hodím som si to musel pozrieť dva razy. Je to dlhé, ale za mňa to mohlo (a malo) byť ešte o hodinu dlhšie. Všetci herci si to vychutnávajú. Mám od detstva slabosť pre Kevina Bacona, takže jeho „cameo“ som si užil, ale aj ostatní sú výborní. Julii Roberts tieto drsňáčky idú skvele. Jej úsmev na parkovisku s Kevinom som si vychutnal o to viac, že som si spomenul na ich 33 rokov starú kultovku Hráči so smrťou. V tanci  zrejme zvíťazí o 85 bodov nad Jennou Ortega v kategórii najviac WTF tanec roka. Scenár je úžasne nepredvídateľný. Najlepšie je pred pozretím nepozerať žiadne trailery, nevidieť obrázky a nečítať recenzie, ale pravdupovediac scenár je natoľko svojrázny, že ak si aj pozriete trailer, pozriete si obrázky a prečítate recenzie, zrejme z ničoho z toho nebudete múdri. Film ponúka množstvo znepokojivých momentov (loď, autá), mrazivých výjavov (zvieratá) a „hnusnú“ hudbu, ktorá mnohé „nekonečné“ scény napätím šponuje do neznesiteľnosti. Pri Aliho preslove o klientovi v zbrojárskom priemysle tuhne krv v žilách. Snímka je realistická: svet postupne ovláda chaos, nikto nič nevie a ak sa aj objaví nejakým zázrakom predsa len aspoň pár informácií, sú buď útržkovité, alebo existuje vysoká šanca, že ich niekto tajomný v úzadí z rôznych príčin zmanipuloval, aby vyvolal ešte väčší chaos. Ak by raz svet padol, tak v realite by to naozaj prebiehalo takto nejako. Niektorým veciam som tak úplne nepochopil (má vypadávanie zubov súvis s kliešťom? Ak áno, máme to chápať tak, že na nás zaútočila príroda ako celok? Ak to naopak vyvolali „zvuky“, prečo neprišli o zuby aj ostatní?) a iné považujem za divné slepé uličky (čo vlastne mala znamenať etuda s lesnou chatou, s výhľadom na posteľ dcéry a s lehnom na zemi?), ale paradoxne vlastne aj to vnímam ako plus, keďže ako hrdinovia, tak ani my netušíme, čo sa deje. Nápaditá práca s kamerou, uhrančivá atmosféra. Skvelá výprava. Nechápem divákom, ktorí hovoria, že postavy splietajú čudné reči a vedú filozofické dialógy. Mne na tom nepripadalo nič „umelecké“, boli to proste normálne dialógy a to také, že fakt fest dobre a pútavo napísané, posúvajúce dej a pekne charakterizujúce jednotlivé postavy (napr. Julia ako človek s miernym, ba až veľkým nábehom na mizantropiu).

plagát

Bastard (2023) 

„Veci málokedy idú tak, ako si predstavujeme.“ Spoiler. Neviem, či by som chcel byť zavretý v jednej miestnosti s Madsom Mikkelsenom a nožom veľkým ako Rambov. Vlastne viem. Nechcel. Rovnako tak viem, že toto by som (na rozdiel od niektorých) určite necharakterizoval ako Statočné srdce. Počet brutálne zabitých ľudí je taký nízky, že by krutý Mel Gibson posmešne vyprskol do smiechu. A viem ešte tretiu vec: nie je to síce Statočné srdce, ale je to dobrý film. Historický, vizuálne pekný, v scénach silný, istý si v detailoch i celkoch. Dokáže prekvapiť drsnosťou (okno, vedrá vody), ale paradoxne bez toho, aby bol hnusne explicitný (česť výnimkám, na konci sa režú dosť zaujímavé veci). Výborne odrežírovaný a samozrejme perfektne zahratý film. Asi nikoho neprekvapí, keď skonštatujem, že najlepší je charizmatický Mikkelsen, ktorý opäť raz prijal reálnu postavu. To znamená, že mu držíte palce, ale občas vás naštve tým, ako zareaguje. Po krátkom zamyslení si ale uvedomíte, že vy by ste na jeho mieste možno reagovali podobne, alebo nebodaj úplne rovnako. Ústredný záporák je ukážkový hnusák a bastard, ale tak to vtedy chodilo. A istým spôsobom to tak chodí dodnes, nie? Úplne som však nerozumel jeho logike: keď ešte bol Mads nikto, tak voči nemu nezakročil, hoc už vtedy mal indície, že to pre jeho osobu nemusí dopadnúť dobre, a keď sa z Madsa stal oficiálne kráľovský zememerač, tak si naňho zrazu trúfol. Rovnako som nepochopil, z akého dôvodu bol sluha súdený za útek a jeho žena nie. Inak super film. A skvele bezprostredná Melina Hagberg k tomu. Chápem, že mnohých sklame, že tvorcovia viac nepritlačili na pílu (ak by to bol hollywoodsky film, tak by sa realitou nikto zrejme nezapodieval a na konci by sme sa dočkali masívnej scény, v ktorej by Mads v čele 200-člennej skupiny podnikol obrovský útok na zámok chránený desiatkami vojakov), ale mne sa práveže toto držanie pri zemi páčilo.

plagát

Zlo si umí počkat (2023) 

Jeden z najlepších hororov roka 2023. Sranda je, že máme dočinenia oficiálne s vymetačksým hororom resp. s hororom o posadnutí, ale je to napísané natoľko sviežo, inovatívne, originálne a proste „inak“, že si to možno ani poriadne neuvedomíte a bude vám to pripomínať skôr Bird Box. Staval som sa k tomu skepticky, ale potom som si povedal, že keď to odporúča Honza Vojtíšek (tu na čsfd ako eraserhead666), s ktorým som strávil pár rokov spoločného písania historického hororového románu Ďáblův hřbet, tak to snáď úplná sračka nebude. No a nebola. Pretože to bola jazda. Sympatické postavy, nepredvídateľný dej, žiadny trápny humor, nulové otravné (pseudo) odľahčenie. Na mnohé nápady sa mi nepozeralo dobre, ale čosi zvrhlé a zverské vo mne odmietalo odvrátiť zrak (kladivo, sekera, pes). Sklamalo ma finále, kedy sa istá postava začne správať ako pako, čo je síce realistické a tým pádom uveriteľné, ale aj tak naštve.

plagát

Seminář (2023) 

Trocha to pripomína Izoláciu Christophera Smitha. Gore zvládnuté na vysokej úrovni. Vrahova maska kuriózna. Medzi hercami to iskrí, majú medzi sebou dobrú interakciu a vtipné hlášky, ale samotné postavy sú nejeden raz pramálo sympatické, ba až nesympatické, či dokonca vyslovene „zlé“.

plagát

Americký ninja (1985) 

V r. 1985, kedy vznikol Americký ninja, zostávali ešte tri roky do debutu Stevena Seagala v hite Nico. Van Damme síce v tom čase už hrával, ale len malé úlohy a jeho prvý „bojový“ úspech, Karate Tiger, prišiel až v r. 1986. A Cynthia Rothrock v r. 1985 debutovala. Naopak, rok 1985 bol nielen rokom Amerického ninju, ale tiež Nezvestného v boji, kde lámal väzby zlým vietnamským vojakom legendárny Chuck Norris (s mimochodom nepostrehnuteľnou roličkou aj práve spomínanej belgickej pumy). I Americký ninja si nesie v sebe vietnamský syndróm, čomu sa samozrejme nemožno čudovať, pre Ameriku je vojna vo Vietname dodnes nemalou traumou. Z akčných filmov ju asi v osemdesiatkach najviac „preslávil“ druhý Rambo (1985) a tituly ako Čata (1986), Olovená vesta (1987), či Dobré ráno, Vietnam (1987). Michael Dudikoff je sympaťák, ale v tomto filme toho veľa nenahrá. Buď preto, že na to nemal (a režisér to vedel a scenárista tomu prispôsobil scenár), alebo to proste takto malo byť: tajomný a mlčanlivý muž, ktorý má nervy zo železa, ak už ho raz fest nas...rdíte, dá vám zabrať. Prvý raz naplno som to videl až v r. 2024 a pravdupovediac netuším, ako k tomu pristupovať. Je to menšie béčko, než som čakal. Je to síce blbosť (chytanie šípov do rúk), ale nie že taká, aby sa to dalo vnímať sebaparodicky. Akcie je veľa, ale nemôžem povedať, že by ma bavila. No aspoň to rýchlo ubehne a hoci mali k dispozícii len 1 miliónov dolárov (celosvetová tržba potom šla opatrne nad 10), pôsobí výsledok o čosi veľkofilmovejšie (ale zas nie o veľa).