Jordan

aj napriek tomu, že fandím domácej (a za tu považujem filmy tak slovenské, ako aj české, v audiovízii – aj z praxe – je hranica medzi slovenskými a českými filmami veľmi rozmazaná, permeabilná a ťažko nájsť čisto slovenský a čisto český film – a aj keď také existujú, čisto na papieri, stále považujem aj susedné česko s ich kinematografiou za "našu" – v duchu akejsi tradície či, uznávam, že čisto nostalgickej a voči čechom zrejme neférovej, bratskosti/sesterskosti našich národov a kultúr) kinematografii a obzvlášť debutom (sám viem, aké náročné – a zdá sa, že čím ďalej náročnejšie – je u nás debutovať), musím byť zároveň nekompromisný v mene pozdvihnutia úrovne našej kinematografie, ktorá má po stránke kvantitatívnej slušné čísla, no podľa mňa upadá či prinajlepšom stagnuje po stránke kvalitatívnej. pri ambicióznom životopisnom filme JEJÍ TĚLO však konštatujem sklamanie z viacerých dôvodov – a to, že bol "vyplytvaný" tak zaujímavý a naozaj potenciálny životný príbeh je iba špičkou ľadovca mojej nespokojnosti/kritiky. v prvom rade – po stránke (hollywoodskymi pravidlami – možno na nervy lezúcimi, no FUNKČNÝMI) scenáristickej treba povedať, že film nemá jasnú tému, názvom zavádza a ukazuje, že tá téma by mala byť (módne a trendovo) o bodyshamingu, právach žien na to, aby so svojím telom nakladali, ako ony samé uznajú za vhodné a pod., ale to je iba (umne vymyslený) marketing, lebo okolo tejto témy sa tento film ani len vzdialene neobtiera, skôr sa zdá, že kdesi v druhom pláne (a zrejme v niektorej z prvých verzií scenára, prehlušené prepismi alebo realizáciou) bola ambícia vypovedať niečo o vzťahu dvoch sestier, kde každá predstavuje jeden z dvoch opačných protipólov morálky vo vzťahu k sexualite. ani to však do výsledného filmu neprešlo ako jasne akcentovaná téma. ďalej – hlavná hrdinka! tu vidím viacero problémov. hlavný je ten, že pri nej od začiatku až do konca nevidíme motiváciu, nevidíme, po čom túži, nevidíme nejaký cieľ a ani len náznak plánu, ako ten (neexistujúci) cieľ dosiahnuť a navyše nám je neustále nesympatická svojím správaním, svojimi rozhodnutiami a svojí konaním, v druhom rade obsadenie – buď bola natália germani zvolená nevhodne, alebo si s ňou ako herečkou, potrebujúcou jasné a pevné vedenie, nevedela režisérka rady a tak ju nechala celý čas v jednej (osvedčenej) rovine (zvykne sa to nazývať aj "škatuľka"). o scenári by sa dalo rozpisovať a jeho problémy vyratúvať aj dlhšie, no už tak je tento komentár dlhší, než je 90% návštevníkov ČSFD ochotných čítať. tak niečo k realizácii: okrem akejsi generickosti (na úrovni všeobecného zobrazovanie a filmového rozprávania, tak i na rovine ukazovania "tela" a intímnych scén) obzvlášť do očí byla akási nejasná, no každopádne lacno pôsobiaca a neživotná, odkrvená a veľmi neautenticky spracovaná štylizácia tej časti (filmu a filmového univerza), ktorá sa pohybovala a týkala sa pornografie. čo zaráža o to viac, že 1) režisérka je dokumentaristka a 2) vznikajú odvážne záberované, autenticky pôsobiace a smradom čpiace filmy už aj "u nás" (BANGER), nehovoriac o takých peckách, s akými iné kinematografie vyrukovali už pred rokmi (srbský KLIP napr.).

Dosť podobný prípad ako Richard Kelly, ktorý zaujal originálnym, temným a mierne náročnejším Donniem Darkom, aby potom nezvládol očakávania (svoje aj iných), neustriehol mieru a odpálil pokus "povedať všetko o všetkom" v nezvládnutom a preexponovanom Southland Tales, tak aj Danielovia pocítili momentum, aby ho vzápätí absolútne premrhali a po originálnom, vtipnom a milo bizarnom Swiss Army Man vyhoreli v "lacnej" znôške maintreamovej disney+ bizarností a v novodobej nerd-variácii mid-cultu, ktorá sa rozbieha síce veľmi sľubne, ale od zhruba polovice už iba kvantitatívne vŕši monotónne akcie a dekorácie v algoritme, ktorý sa bez obmeny opakuje až do záveru... a potom do druhého záveru... a do tretieho (či koľko ich tento o hodinu dlhší než by mal byť dlhý film má). A pritom sa dá byť uletený, meta, popkultúrny, postmoderný, transcendenálny a aj zábavný, veď sa pozrime na Edgara Wrighta, na Charlieho Kaufmana, na Wesa Andersona či pokojne povedzme aj na Quentina Dupieux. Toto však naozaj nevyšlo tak, ako by mohlo a ako sa dalo očakávať.

Ženská verzia C.R.A.N.K. odohrávajúca sa v Japonsku. Prekvapivo až plagiátorsky sa držiaca C.R.A.N.K., akurát bez humoru, špiny, šťavy a energie, ktorú má C.R.A.N.K.. Dve vycibrené choreografické bojové scény a charizmatická M.E.W. túto obohratú schému, ktorá je priehľadná a čitateľná ako vyleštená kryštálová guľa nezdvihnú z prachu priemernosti.