Biopler

Claude Chabrol tvrdil v roku 1955, že dielo nemôže byť rekonštruované, napríklad v podobe remakeu, lebo by sa z diela vytratil tvorca a výsledok by pôsobil ako podradná imitácia. Napriek tomu to skúsil Michael Winner v roku 1978, no snímka nezožala úspech.

Melville odkazuje na Godardov film Na konci s dychom (1960) skrz fakt, že umiestňuje hlavného protagonistu v podaní Delona na rovnaké miesta na Champs-Elysées, kde sa pohyboval Jean-Paul Belmondo.

Snímka sa premietala v 35 krajinách sveta, vrátane USA, Kanady, Austrálie, Japonska, niekoľkých prehliadok a festivalov vo Francúzsku, Vietname či Srbsku. V tomto drží v ére samostatnosti Slovenska primát. O zakúpenie práv na adaptáciu diela bol dokonca veľký záujem z Nemecka a Chorvátska.

Kollerov rozprávkový príbeh ako sa stal uznávaným svetovým futbalistom sa začal 1. januára 1993, keď sa rozdelilo Československo. V novom roku si šiel privyrobiť do Českej národnej banky triedením mincí. Tam ho oslovil pracovník banky či by nechcel skúsiť hrať za B-tím Sparty Praha. On sa šance chytil a ako dovtedy 19-ročný hráč len okresnej súťaže sa postupne vypracoval až na najlepšieho strelca českej reprezentácie. V 91 zápasoch za národný tím strelil 55 gólov.

Větrovský spomína, že počas covidovej pandémie v roku 2020 sa nemal ako stretnúť s Kollerom, keďže reštaurácie boli zatvorené. Preto si spolu kúpili izbu v hoteli, kde ho presvedčil, aby o ňom nakrútil film.

Vzťah pani Winter (Joan Fontaine) a pani Danvers (Judith Anderson) je vykreslený nielen v scenári, ale aj výtvarne, ako nehybný obličaj vs obličaj, ktorému ten nehybný naháňa strach, resp. obeť vs katan. Hitchcock na to išiel systematicky. Pani Danvers sa skoro vôbec nepohybuje, prakticky ju v záberoch nevidno v pohybe. Keď je v miestnosti pani Winter a začuje nejaký zvuk či hlas, hneď jej odpovedá pani Danvers, ktorá stojí a stojí tak, ako by tam bola odjakživa. Bol to spôsob ako to ukázať z pohľadu hrdinky – nikdy nevedela, kde je pani Danvers, a to bolo ešte údernejšie. Keby divák mal možnosť vidieť pani Danvers ako chodí, poľudštilo by ju to a to Hichcock nechcel.

Keď je v snímke hovorené o dome, o panstve Manderley, resp. keď je v zábere, je zobrazené nadpozemsky, v hmle a podfarbené náladovým hudobným podmazom. Film je určitým spôsobom príbehom domu a sám Hitchcock samotné sídlo Manderley považuje za jednu z troch hlavných postáv diela.

Hitchcock prichádzal do Hollywoodu v domnení, že bude natáčať film o Titanicu. Také boli plány producenta Davida O. Selznicka, ktorý si to však na poslednú chvíľu rozmyslel a zakúpil filmové práva k Rebecce. Hitchock si povedal: „OK, tak to zmeníme.“ Predtým mal on sám možnosť kúpiť filmové práva, no neurobil tak kvôli financiám.

Hitchcock nebol s realizáciou diela spokojný. Sám skonštatoval: „Toto nie je Hitchcockov film. Je to niečo ako rozprávka. Príbeh je starý a zastaralý. V tej dobe bolo dosť spisovateliek – proti tomu nič nemám, ale Rebecca je príbeh bez humoru.“

Hlavná hrdinka v podaní Joan Fontaine nie je nikdy nazvaná menom. Vieme o nej len, že sa v priebehu snímky stane pani Winter.

V diele sa nachádzajú príznačné emblémy života, ktoré symbolizujú priepasť medzi ideálmi malomeštiakov a robotníkov. Dielovedúci Juraj Horárik odmieta robiť veci, byť súčasťou systému, len preto, že sa to patrí. Nenosí „pánsku“ kravatu ako jeho protihráč inžinier Petuška, ktorý je zároveň jeho svokrom. Odmieta eleganciu v dámskom klobúčiku jeho manželky Ludmily, prezentuje to hrubým odopnutím brošne. V kaviarni Juraj odmieta koktejly, ale vyberá si triedne poctivé slovenské víno. Byt mladomanželov skrz sekretár s brúseným sklom, mohutné zrkadlo, ťažké fotely, klavírne krídlo či sošky je symbolom odchádzajúcej buržoázie.

Pusté pozemky, schátrané domy na predmestí mesta a ich interiéry sú obrazom duševného zdravia postáv. Franck (Patrick Dewaere) žije so ženou Jeanne (Myriam Boyer) v byte, v ktorom je obrovský neporiadok. Keď sa s ním Jeanne rozíde, on uprace, pootvára okná a vpustí čerstvý vzduch, čo signalizuje zmeny v jeho živote. Jeho život je síce uprataný, no vybavený starými, vyradenými predmetmi, pre ktoré on ešte nachádza aké-také využitie, napr. stará chladnička slúži ako knižnica. Nový život je tak len recykláciou starého.

Námet na film pochádza z knihy "A Hell of a Woman" z roku 1967 od spisovateľa Jima Thompsona. Vo Francúzsku vyšla pod názvom "Des cliques et des cloaques". Román je sledom dramatických udalostí nevyhnutne nasmerovaným k zlému koncu, teda čiernou sériou.

V úvodnej scéne, v ktorej Franck (Patrick Dewaere) predstiera prestrelku a tancuje s imaginárnou tanečníčkou, znie skladba Dukea Ellingtona "Moonlight Fiesta".

Kontrastom kladných hodnôt vyzdvihujúcich mravnosť Juraja Horárika je jeho fádny robotnícky byt s popraskanými stenami, situovaný pri železnici, s pískaním lokomotívy a celkovým vlakovým hrmotom.

Dielo bolo prvým dlhometrážnym filmom, ktorý česká distribúcia neuviedla kvôli nízkej umeleckej úrovni. Návštevnosť bez pomoci českého publika dosiahla iba 1852 divákov.

Natáčanie prebiehalo v exteriéroch Bratislavy a Trnavy, v interiéroch Slovenského národného múzea v Bratislave a Západoslovenského múzea v Trnave. V centre nakrúcania sa ocitla aj rómska osada Jegenyes prináležiaca obci Tomášikovo. Rozpočet filmu činil 1 079 947 eur. Film sa nakrúcal necelý mesiac, a to v priemere 15 až 16 hodín denne.

V poslednej scéne filmu zaznie pieseň "V dolinách" v podaní Karola Duchoňa.

Scenárista Tomáš Dušička čerpal námet z dvoch skutočných príbehov ohľadom mafiánskych praktík z 90. rokov. Po premiére reagoval nasledovne: „Pre mňa ako autora komédie bolo najväčšou poctou, že polovica vtipov sa stratila v smiechu divákov, pretože sa smiali ešte na predchádzajúcom vtipe.“

Snímka mala premiéru 9. februára 2023 a už po premiérovom víkende mala na konte bezmála 25 tisíc divákov. Po troch týždňoch prekonala magickú hranicu 100 tisíc divákov, konkrétne 111 592 divákov. Režisér Jonáš Karásek to okomentoval nasledovne: „Tajne som dúfal, že by náš film mohol dosiahnuť métu 100 tisíc divákov. Filmový svet je ale veľmi nevyspytateľný, hlavne keď prichádzate s niečím novým, neovereným, takže som bol pripravený aj na podstatne nižšiu návštevnosť. Zdá sa však, že sme s typom humoru trafili presne to, čo ľudia chceli v tomto čase v kine vidieť. Teší ma to o to viac, že sme s tým príliš nekalkulovali a robili sme to tak, aby nás samotných to čo najväčšmi bavilo.“