Biopler

Film je voľne inšpirovaný svetoznámym filmom Na konci s dychom (1960). Villeneuve naň odkazuje skrz plagát Jean Seberg, ústrednej ženskej postavy z Godardovho diela.

Po skončení druhej svetovej vojny bol Clouzot súdený pred tribunálom, tzv. épuration légale – vlna očistných procesov, ktoré nasledovali po oslobodení Francúzska a páde vlády vo Vichy, ktorá trvala v rozmedzí rokov 1944-1949. Oficiálnym dôvodom pre súdenie Clouzota bola spolupráca s Nemcami, konkrétne práca pre spoločnosť Continental. Pôvodný verdikt doživotného zákazu umeleckej tvorby bol po čase odvolaný. Aj tento súd patril ku kontroverziám ovplyvňujúci politický kontext daného obdobia.

Dielo bolo vo Francúzsku odsúdené pre obscénne scény ako potrat a nízku morálku väčšiny postáv. Nemci v snímke videli škodlivú kritiku anonymných listov, príznačnú pre gestapo. Pre bojovníkov v protifašistickom odboji šlo o odporný, demoralizujúci a teda kolaborantský portrét Francúzska.

Tón filmu je pesimistický, zdôraznený dramatickým hudobným motívom a zlovestnými kostolnými zvonmi.

Film je plný motívov, scén a obrazov, ktoré sú symbolom odkrývajúcim tajomstvá samej podstaty života súčasného muža a aj celej západnej spoločnosti.

Dohoda zloduchov pri zabití veľvyslanca v Royal Albert Hall bola, že strelec vystrelí pri kantáte presne v okamihu, kedy jedenkrát zaznejú činely. Nacvičujú si akciu tým, že si napočúvajú niekoľkokrát gramofónový záznam skladby. A keď začne koncert, každý vie, kde má byť a čo robiť. Na tento nápad s činelmi kopla múza Hitchcocka, keď videl komiks, v ktorom bol ukázaný muž, ktorý ráno vstane z postele, ide do kúpeľne, vykloktá, oholí sa, osprchuje, oblečie sa, naraňajkuje sa. Potom si nasadí klobúk, oblečie plášť, vezme si malé kožené puzdro na hudobný nástroj a vyjde na ulicu, nasadne do autobusu, ide do mesta a dorazí do Royal Albert Hall. Zamieri do šatne, zoblečie sa, otvorí kožené puzdro a vytiahne malú flautu, pripojí sa k hudobníkom mieriacim na pódium. Hudobníci ladia svoje nástroje, tento muž sa však len posadí na svoje miesto. Príde dirigent, dá znamenie a začne veľká symfónia. Muž tam sedí, čaká, obracia stránky s notami. Náhle sa vzpriami na stoličke, uchopí flautu, priloží k ústam a na určité gesto dirigenta vyletí z flauty jeden tón. Potom uloží flautu do puzdra, nenápadne odíde z orchestra, vezmi si klobúk a plášť, vyjde na ulicu. Nasadne na autobus, dôjde domov, navečeria sa, ide do svojej izby, potom kúpeľne, vykloktá, oblečie si pyžamo, ľahne si do postele a zhasne svetlo. Príbeh „muža jednej noty“ bol inšpiráciou pre napätie s úderom činelov.

Hitchcock prvotne pracoval s ideou, že hrdinka filmu, matka unesenej dcéry, vie perfektne strieľať z loveckej pušky. Zloduchovia ju mali v scéne v kaplnke zhypnotizovať a v takomto stave ju odviesť do sály Royal Albert Hall, aby ona zabila veľvyslanca. Neskôr od tohto nápadu upustil s odôvodnením, že ani najväčší profesionál v streľbe by pod vplyvom hypnózy možno nemieril úplne presne.

Scéna z filmu odohrávajúca sa u zubára pôvodne nebola zamýšľaná, mala to byť scéna u holiča. Tesne pred nakrúcaním totižto Hitchcock videl film Jsem uprchlý galejník (1932), kde bola podobná scéna. Po tomto celom presunul scénu do ordinácie zubára, vyladil ďalšie detaily, ktoré sa mu už medzitým prestali páčiť.

Hitchcock trval na obsadení postavy Abbotta Peterom Lorrem. Páčil sa mu z filmu M (1931), lebo mal vyhranený zmysel pre humor a aj vzhľadom k nízkej postave bol charakteristický svojim dlhým prevlečníkom siahajúcim až po päty. Vraj tak mu prischla prezývka „Dlhý prevlečník“.

Hitchcock pri realizácii narazil na problém s cenzúrou, a to konkrétne v tom, že anglická polícia nebýva ozbrojená. Práve políciu chcel využiť pri zajatí atentátnika v scéne v Royal Albert Hall. Cenzor bol zaujatý a tvrdil, že táto situácia bude škvrnou v dejinách anglickej polície. Nakoniec Hitchcock zlomil cenzora, že policajti použijú staré zbrane, konkrétne pušky. Cenzor to opodmienkoval, že si ich nesmú priniesť so sebou, ale že si ich zaobstarajú v starožitnostiach. Tým sa malo ukázať, že polícia nemá vo zvyku používať strelné zbrane. To Hitchcocka vytočilo a lišiacky sa z toho vyzul tak, že nakoniec v scéne prichádza nákladné auto a priamo z neho si policajti berú zbrane do akcie.

Melville odkazuje na Dassinov film Rififi (1955) scénou lúpeže. Obe sa totiž odohrávajú na rovnakom mieste, v klenotníctve na námestí Vendôme.

Jean-Paul Gaultier, francúzsky módny návrhár haute couture a známy nekonvenčnými návrhmi s motívmi korzetov, mariniek a plechoviek, pre New Yorker povedal, že tento film mal značný vplyv v rozhodnutí vstúpiť do sveta módy a stať sa módnym návrhárom.

Záverečný záber na žeriavy tiahnuce nebom sú odkazom na počiatok filmu, kedy sa ešte pred vypuknutím vojny objavil rovnaký motív. Prepojenie počiatku i konca diela je vyjadrením večného obnovovania lepších časov, taktiež, že po vojne sme nezostali živí len pre odkaz skazy, lež pre nový život.

Snímka je intímnou spoveďou režiséra, ktorú vystaval ako mozaiku vtipných, metaforických, absurdných i surrealistických scén. Istú inšpiráciu čerpal z Felliniho 8 ½ (1963) a vykreslil svojho umelca ako muža považovaného okolím za mimoriadne úspešného, no ktorý si nie je istý sám sebou a myslí si, že v živote zlyhal.

Jedná sa o prvý film, ktorý režisér nakrútil v domovine a s mexickým ansámblom od jeho debutu Amores perros (2000).

Po diagnostike zhubného nádoru v júli 2004 mala byť pre Andreu jediným východiskom operácia na mníchovskej klinike, no bolo na ňu potrebných minimálne 150 tisíc dolárov. Príbuzní preto založili finančnú zbierku, na ktorú prispeli aj Andreini kolegovia z pornopriemyslu. Pomoc ponúkol i vydavateľ pornomagazínu Hustler Larry Flynt. Nakoniec sa podrobila operácii, no už v decembri 2004 Andrea ochoreniu podľahla.

Režisérka Natálie Císařovská pôvodne zvažovala dokument aj kvôli svojej dovtedajšej profesii. V Česku sa námetu chytilo viacero tvorcov, no toto filmové spracovanie ako jediné odobrili pozostalí členovia rodiny. Režisérka sa téme venovala dlho, až 7 rokov.

„Andrea je ambiciózna, chce byť hviezdou a spraví pre to čokoľvek. Môže za to jej povaha, alebo sú na vine ľudia, ktorí ju vychovávali? V každom prípade nič neľutuje, žije naplno, nepovažuje sa za obeť osudu. Andrein príbeh by mal viesť k zamysleniu, ako so svojím telom nakladáme, ako mu načúvame, či ho naozaj vlastníme a či je to len objekt alebo nástroj,“ prezradila o filme debutujúca režisérka.

Pre režisérku Natáliu Císařovskú bola dôležitou skôr životná cesta Andrey Absolonovej, teda ústrednou postavou nebola bezprostredne Andrea. Poslúžila ako inšpirácia k výpovedi na tému tela a ženského vnímania. Režisérka tvrdí, že toto je ten správny materiál cez ktorý sa to dá uchopiť a ukázať. To upokojilo predstaviteľku Nataliu Germani: "Chcela som hrať svoju Andreu, nie tú reálnu. O nej som vedela len základné informácie."

Herečka Natalia Germani komentovala natáčanie slovami: "Určite sme to nerobili prvoplánovo a našim cieľom nebol erotický film. Má to byť sonda do vnútra ženy, ktorá sa rozhodla urobiť to, čo urobila, hoci to ľudia okolo nej považovali za absurdné. Sama bola strojcom svojho osudu."