Biopler

Pre scény odohrávajúce sa v British Museum využil Hitchcock tzv. Schüfftanov proces. Popísal to nasledovne: „Umiestnili sme v 45-stupňovom uhle zrkadlo a v ňom sa odrážali fotografie interiéru múzea. Dobu expozície mali 30 minút. Celkom sme mali 9 fotografií rôznych dekorácií múzea a pretože boli priesvitné, mohli sme ich zozadu osvetľovať. Na zrkadle sme vždy odškrabali striebornú vrstvu na tých miestach, ktorá odpovedala dekorácii skutočne postavenej v ateliéri. Producenti nepoznali túto metódu a preto som tieto trikové scény natáčal bez ich vedomia.“

Film mal premiéru 27. augusta 1964 v malom kine s drevenými sedačkami v zapadnutej časti Florencie. Prebehlo to bez akejkoľvek publicity, s minimálnym záujmom. Morricone neskôr pripustil, že si od filmu nič nesľuboval, bral ho ako epizódu, v ktorej mohol experimentovať. Leone však v úspech veril. Víkendová návštevnosť ho potešila a potom prišiel zázrak v pondelok. Dvojnásobná návštevnosť než cez víkend. Film sa na tomto mieste premietal ďalšie tri mesiace a potom sa presunul do kvalitnejších kinosál vo Florencii a neskôr do Ríma a do celého Talianska.

Leonemu sa Morriconeho hudba sprvoti nepáčila, narážal na nie príliš originálny námet v diele Gringo (1963), ktoré bolo Morriconeho prvotinou. Leone požiadal Morriconeho, aby mu pustil predošlú tvorbu, a tá sa začala Leonemu páčiť. Skončili pri skladbe, ktorú skladateľ zložil pred 7 rokmi. Hlas speváka Leoneho iritoval, a preto zisťoval, či neexistuje inštrumentálna verzia. Morricone ju našiel a stala sa základom pre skladbu "Gringo sa vracia" a vôbec prvýkrát sa v nej objavilo typické pískanie. Leone vedel, že má vyhraté. Našiel skladateľa, ktorý dolárovú trilógiu dostal o level vyššie. O pár rokov prehlásil: “Morricone je mojím najlepším scenáristom. Jeho hudba akoby hovorila sama. Hrdinovia nepotrebujú nič hovoriť.”

Leone chcel obsadiť hlavnú postavu Joea za každú cenu Henrym Fondom. Jeho agent však v tom čase odkázal, že Fonda o rolu nestojí. Neskôr vysvitlo, že agent jednal sám a k hercovi sa scenár či ponuka nedostali. Nahnevaný Fonda mu dal padáka, keď zistil, aký úspech dolárová trilógia mala.

Leone mal za snímku zinkasovať 30% zo zisku, ale produkčná spoločnosť Jolly mu odmietala zaplatiť s odvolávkou na známy spor o autorské práva s Kurosawom. Kurosawa pôvodne požadoval iba 10 tisíc dolárov, nakoniec však dostal omnoho viac. V dôsledku súdneho sporu sa v USA začal film premietať až dva roky po európskej premiére.

Claude Chabrol tvrdil v roku 1955, že dielo nemôže byť rekonštruované, napríklad v podobe remakeu, lebo by sa z diela vytratil tvorca a výsledok by pôsobil ako podradná imitácia. Napriek tomu to skúsil Michael Winner v roku 1978, no snímka nezožala úspech.

Melville odkazuje na Godardov film Na konci s dychom (1960) skrz fakt, že umiestňuje hlavného protagonistu v podaní Delona na rovnaké miesta na Champs-Elysées, kde sa pohyboval Jean-Paul Belmondo.

Snímka sa premietala v 35 krajinách sveta, vrátane USA, Kanady, Austrálie, Japonska, niekoľkých prehliadok a festivalov vo Francúzsku, Vietname či Srbsku. V tomto drží v ére samostatnosti Slovenska primát. O zakúpenie práv na adaptáciu diela bol dokonca veľký záujem z Nemecka a Chorvátska.

Kollerov rozprávkový príbeh ako sa stal uznávaným svetovým futbalistom sa začal 1. januára 1993, keď sa rozdelilo Československo. V novom roku si šiel privyrobiť do Českej národnej banky triedením mincí. Tam ho oslovil pracovník banky či by nechcel skúsiť hrať za B-tím Sparty Praha. On sa šance chytil a ako dovtedy 19-ročný hráč len okresnej súťaže sa postupne vypracoval až na najlepšieho strelca českej reprezentácie. V 91 zápasoch za národný tím strelil 55 gólov.

Větrovský spomína, že počas covidovej pandémie v roku 2020 sa nemal ako stretnúť s Kollerom, keďže reštaurácie boli zatvorené. Preto si spolu kúpili izbu v hoteli, kde ho presvedčil, aby o ňom nakrútil film.

Vzťah pani Winter (Joan Fontaine) a pani Danvers (Judith Anderson) je vykreslený nielen v scenári, ale aj výtvarne, ako nehybný obličaj vs obličaj, ktorému ten nehybný naháňa strach, resp. obeť vs katan. Hitchcock na to išiel systematicky. Pani Danvers sa skoro vôbec nepohybuje, prakticky ju v záberoch nevidno v pohybe. Keď je v miestnosti pani Winter a začuje nejaký zvuk či hlas, hneď jej odpovedá pani Danvers, ktorá stojí a stojí tak, ako by tam bola odjakživa. Bol to spôsob ako to ukázať z pohľadu hrdinky – nikdy nevedela, kde je pani Danvers, a to bolo ešte údernejšie. Keby divák mal možnosť vidieť pani Danvers ako chodí, poľudštilo by ju to a to Hichcock nechcel.

Keď je v snímke hovorené o dome, o panstve Manderley, resp. keď je v zábere, je zobrazené nadpozemsky, v hmle a podfarbené náladovým hudobným podmazom. Film je určitým spôsobom príbehom domu a sám Hitchcock samotné sídlo Manderley považuje za jednu z troch hlavných postáv diela.

Hitchcock prichádzal do Hollywoodu v domnení, že bude natáčať film o Titanicu. Také boli plány producenta Davida O. Selznicka, ktorý si to však na poslednú chvíľu rozmyslel a zakúpil filmové práva k Rebecce. Hitchock si povedal: „OK, tak to zmeníme.“ Predtým mal on sám možnosť kúpiť filmové práva, no neurobil tak kvôli financiám.

Hitchcock nebol s realizáciou diela spokojný. Sám skonštatoval: „Toto nie je Hitchcockov film. Je to niečo ako rozprávka. Príbeh je starý a zastaralý. V tej dobe bolo dosť spisovateliek – proti tomu nič nemám, ale Rebecca je príbeh bez humoru.“

Hlavná hrdinka v podaní Joan Fontaine nie je nikdy nazvaná menom. Vieme o nej len, že sa v priebehu snímky stane pani Winter.

V diele sa nachádzajú príznačné emblémy života, ktoré symbolizujú priepasť medzi ideálmi malomeštiakov a robotníkov. Dielovedúci Juraj Horárik odmieta robiť veci, byť súčasťou systému, len preto, že sa to patrí. Nenosí „pánsku“ kravatu ako jeho protihráč inžinier Petuška, ktorý je zároveň jeho svokrom. Odmieta eleganciu v dámskom klobúčiku jeho manželky Ludmily, prezentuje to hrubým odopnutím brošne. V kaviarni Juraj odmieta koktejly, ale vyberá si triedne poctivé slovenské víno. Byt mladomanželov skrz sekretár s brúseným sklom, mohutné zrkadlo, ťažké fotely, klavírne krídlo či sošky je symbolom odchádzajúcej buržoázie.

Pusté pozemky, schátrané domy na predmestí mesta a ich interiéry sú obrazom duševného zdravia postáv. Franck (Patrick Dewaere) žije so ženou Jeanne (Myriam Boyer) v byte, v ktorom je obrovský neporiadok. Keď sa s ním Jeanne rozíde, on uprace, pootvára okná a vpustí čerstvý vzduch, čo signalizuje zmeny v jeho živote. Jeho život je síce uprataný, no vybavený starými, vyradenými predmetmi, pre ktoré on ešte nachádza aké-také využitie, napr. stará chladnička slúži ako knižnica. Nový život je tak len recykláciou starého.

Námet na film pochádza z knihy "A Hell of a Woman" z roku 1967 od spisovateľa Jima Thompsona. Vo Francúzsku vyšla pod názvom "Des cliques et des cloaques". Román je sledom dramatických udalostí nevyhnutne nasmerovaným k zlému koncu, teda čiernou sériou.

V úvodnej scéne, v ktorej Franck (Patrick Dewaere) predstiera prestrelku a tancuje s imaginárnou tanečníčkou, znie skladba Dukea Ellingtona "Moonlight Fiesta".

Kontrastom kladných hodnôt vyzdvihujúcich mravnosť Juraja Horárika je jeho fádny robotnícky byt s popraskanými stenami, situovaný pri železnici, s pískaním lokomotívy a celkovým vlakovým hrmotom.