Biopler

Film má parádny úvod, s divákom sa nemazná, rovno mu dávkuje akciu, rovno ho šupne do boja kde pocíti úzkosť i napätie, ktorým čelia preživší z rodu Atreides z prvého dielu. Hlavná postava, Paul Atreides, prechádza v snímke najväčším vývojom, jeho podmaňovanie si Fremenov skrz mnohé skúšky a preslovy je presvedčivé. O čosi menej jeho boje s pochybnosťami, ktorých je viac a viac, aby ich v poslednej tretine odbil, že on sa predsa len rozhodne byť tým žiadaným mesiášom. Film je megalomanský projekt, zahltí vaše zmysly dokonale, opije grandióznou výpravou a skvelými maskami. Smutne však konštatujem, že zatiaľčo je nám do detailov predstavovaný okrem Paula aj púštny svet i život Fremenov, podporený dokonalým využitím filmového jazyka, pri Harkonnenovcoch sa síce zaujímavo prepíname do bezfarebného sveta, ale vykreslenie Feyd Rautha, ako nového nástupníka po nevýraznom Rabbanovi, je odbité, nič sa o ňom nedozvieme. Akurát, že jeho nevykreslený sadizmus vysal aj farbu z kotúča. Jeho boj v aréne je nechutne digitálny, myslím to kymácajúce sa obecenstvo s nahratým burácaním. A celé je to až brutal kontrast, neviem či zámer tvorcov, ale akoby sme sa pri Harkonnenovcoch prepli do analógového sveta. Treba naopak oceniť ďalšie rozvíjanie postavy lady Jessicy i celkového vývoja sesterstva Bene Gesserit. Paulov vzťah s Chani prináša určité emócie do snímky, i keď sme v chladnom sci-fi svete, ich vzťah pretepľuje film obyčajnými ľudskými emóciami. Podobne kontinuálne dobre sa rozvíja aj Paulov vzťah s matkou, ak sú spolu na scéne, veríte im každé slovo. Duna duní pod Zimmerovou taktovkou, ale  ostrieľaný skladateľ nebol veľmi invenčný. Jednotka bola komornou snímkou, ktorá musí veľa predstaviť a odpustil som jej istý chlad postáv. Dvojka sa vydala cestou budovania kolosálneho pomníka nesmrteľnosti, s pohlcujúcim drajvom a ľúbivým vizuálom. Je to ťažkotonážna epika, ktorá však vo vnútri nazdieľala menej ako mohla a aj mala. Napriek všetkému sa jedná o obrovský kino zážitok, v TV to bude tak 50% max.

Typická 70s neučesanosť a zaprášenosť snímky spolu so zaujímavým hercom Barrym Newmanom, ktorý sa zbesilo vydáva na cestu z Denveru do San Francisca za 15 hodín, sú v prvej polovici plusy, ktoré navnadia. Nedá sa opomenúť ukážková kamera. Avšak ďalej je to, vzhľadom na chýbajúci príbeh či zápletku, len zážitková jazda naprieč púšťou, ktorá je symbolom slobody spolu s rýchlym autom. Je až trápne ako hrdinu polícia nevie dolapiť za x priestupkov, ktoré nazbiera za 2-3 dni. Ako sú naivní keď sa na nich rúti s parťákom a húkačkou a oni mu nepochopiteľne naletia a uhnú. Kowalskeho motivácie hnať sa dlhú cestu do Frisca nie sú ozrejmené, a je to podľa mňa zámer, čo však ozrejmené je, že v závere dosahuje to čo si zaumienil. Metafora svetla medzi buldozérmi a jeho blažený úsmev bohate stačia. Určité epizódne postavy sú hodné rozoberania pri ďalších projekciách, určite minimálne nahá holka na motorke či chlapík chytajúci hadov v púšti.

Film, pri ktorom potrebujete mať trochu povedomie o masovom vrahovi zo sklonku 19. storočia a taktiež historické súvislosti vo vtedajšom Francúzsku (porážka Pruskom v 1871, rastúce socialistické hnutie, Dreyfusova aféra). Ak to nemáte, film bude ťažšie stráviteľný, lebo narácia je plná náznakov a nedopovedaného. Pátranie po vrahovi je tu dané do ústrania, príbeh sa sústredí na boj o vplyv medzi pomäteným vrahom a ambicióznym sudcom, ktorý si na tomto prípade chce budovať kariéru. A tak je samotný názov filmu príznačnejší ako názov knihy podľa ktorej je sfilmovaný. Je sudca prakticky na konci príbehu vrahom, alebo vrah sudcom vo svojom otrasnom konaní? Film kladie skôr otázky a treba ho sledovať veľmi pozorne. Úsmevne sa vysporiada s dolapením vraha, ktorého reálne na políciu dovliekli muž so synom keď napadol matku resp. manželku. Tavernier po krátkej naháňačke týchto mužov neváha premostiť scénou akéhosi spevu Bouviera na kopci za mohutného vetra, pričom istý chlapík naň neustále mieri zbraňou. Zbytočne režisér do stopáže doplnil scénu ohľadom Bouvierovej dcéry a jej prvého svätého prijímania, to by som kvôli tempu kľudne vypustil. V rozpakoch som aj z postavy Rózy, kde na začiatku sa dá akceptovať, že je akoby bútľavou vŕbou sudcu, ktorý žije v pokročilom veku stále so svojou matkou, no potom na dlhý čas zmizne z príbehu. V poslednej tretine či v závere to už hrá, avšak vyhodnocujem to ako chladné či vypočítavé narábanie s touto postavou. Naopak zaujímavo sa rejža  vysporiadal s postavou prokurátora Villedieua, ktorý je v snímke akýmsi svedomím karíérneho sudcu... jeho smrť zostáva v závere záhadnou - bola to samovražda či vražda jeho sluhu? Film ťahajú obe hlavné postavy v podaní Noireta či Galabrua, ich výkony znesú najprísnejšie kritériá.