Biopler

Zvuky laserovej zbrane boli pre potreby filmu vyrobené pomocou úderov do kotevného lana veže rádiového vysielača.

Hollis Frampton prehlásil, že súčasťou filmu je okrem iného aj výcvik diváka v schopnosť dívať sa na film.

Tati sa pohrával so zavádzaním diváka, keď lepí hudbu k neodpovedajúcim obrazom, viď scéna kráčajúcich turistov po schodoch nočného klubu za tónov dunivého jazzu. Chcel tým docieliť komického efektu a pripraviť diváka už vopred na prechod do novej scény.

Ivan Galeta použitím viacnásobnej expozície rôznych častí kuchynskej scény vytvára fikciu, pri ktorej sleduje cykly ľudí, ktorí sa rozchádzajú do rôznych strán, alebo sa presúvajú ako preludy. Snímku možno nálepkovať ako inscenovanú avantgardu.

Hitchock v scéne v kine šikovne spojil akciu na plátne s akciou vo filme. Spojil výstrely na plátne s výstrelmi vo filme. Zároveň dal do kontrastu veľkoplošný obraz plátna, na ktorom je vidieť siluetu strelca (filmová postava Fry) a tak zahrnul nielen divákov v kine, ale aj divákov filmu, do akcie.

Kritik Bosley Crowther z New York Times označil dielo ako "rýchly film s vysokým napätím, ktorý sa vrhá takým tempom vpred, že ponúka málo príležitostí obhliadnuť sa späť a hravo zakrýva diery či hrbole, ktoré ho trápia. Príležitostné predstavenie FBI či námorníckej polície ako bandy tupcov, všeobecná ignorácia profesionálnych agentov skôr oslabuje vlastenectvo, ktoré sa pokúsili tvorcovia vo filme zdôrazniť."

Socha slobody bola ako lokácia v snímke vybratá aj kvôli historickým súvislostiam ohľadom nemeckej sabotáže v roku 1916 pred vstupom USA do 1. svetovej vojny. Pri operácii zvanej Black Tom bola poškodená aj Socha slobody a na dlhú dobu od spomínanej udalosti bola uzavretá pre verejnosť.

Film sa začal natáčať dva týždne po útoku na Pearl Harbor (7. december 1941) a filmárske práce boli dokončené už vo februári 1942.

Film mal premiéru 22. apríla 1942 vo Washingtone za účasti 80 amerických senátorov a 350 amerických kongresmanov.

Vo filme sa hovorí slovensky, česky, nemecky a anglicky.

Rozpočet snímky činil 2,7 mil. Kčs.

Film bol súdobými divákmi chápaný aj ako protest proti nacistom, ktorí okupovali Dánsko.

Ejzenštejn v scéne bitky na zamrznutom jazere stavil na kontrast tempa hudby a obrazu. V úvodných záberoch na vojská je stabilný. Keď sa nemecké vojsko razom objavuje na horizonte, pohyb v obraze naberá na grádoch a tak aj tempo hudby pri začiatku bitky. Na konci však ide do opačného extrému – dlhé jazdy pomalej kamery s minimálnym pohybom postáv v obraze za tónov pomalej, ponurej hudby.

Montáž záberov počas raňajok elegantne popisuje krach Kaneovho (Welles) prvého manželstva. V sérii záberov a protizáberov na protagonistov spolu s niekoľkými krátkymi epizódami z ich života, navyše prepojených dvojexpozíciami so zábermi na ubiehajúce osvetlené okná, sa Kane a Emily (Ruth Warrick) stále viac a viac navzájom odcudzujú. Záverečný odjazd kamery zobrazí veľkú vzdialenosť medzi nimi, totižto každý sedí na opačnom konci veľmi dlhého stola. Vyznenie krachu manželstva podporuje aj hudba. Z prvotného rytmického valčíka sa hudba postupne mení na komickú variáciu valčíku až k neskôr napínavým tónom lesných rohov. V úplnom závere sekvencie mlčanie manželov vyplní ponurá a hrozivá variácia pôvodnej témy filmu.

Orson Welles používa viaceré postupy k napodobeniu obrazu či zvuku, ktoré boli pre týždenníky tej doby príznačné. Vložené titulky v obraze či burácavý hlas komentátora boli bežnou konvenciou. K dosiahnutiu dokumentárneho rázu šikovne využíva kameru. Aj preto, lebo istá časť pasáže má vyzerať, že je z dôb nemého filmu, resp. využíva veľa filmových materiálov, aby utvrdila dojmom, že zábery sú vyskladané z viacerých zdrojov. Totižto časť materiálu bola vyvolaná tak, aby bol dosiahnutý efekt trhavých pohybov nemých snímok ak boli prehrávané už v rýchlosti používanej v ére zvuku vo filme. Welles dokonca určité materiály schválne doškriabal či nechal vyblednúť. Takéto postupy vsugerujú pocit, že zábery, v ktorých je Kane s Hitlerom či Rooseveltom, sú naozaj dokumentárne. Dokonca v scéne, kedy je Kane na vozíku, je zámerne prekážka v obraze a decentralizované rámovanie postáv napovedá, že Kane bol tajne natočený paparazzim.

Welles využil rovnaký vzorec strihu pri dvoch situáciách, pri ktorých chcel zdôrazniť Kaneovu honbu za mocou: najprv jeho pokus pri kandidovaní na úrad guvernéra, neskôr pokus Susan (Dorothy Comingore) preraziť ako operná diva. V oboch prípadoch je ústredný bod strihu Kane na zhromaždení, resp. Susan na javisku. Potom nasledujú zábery na vedľajšie postavy ako Leland (Joseph Cotten), Bernstein (Everett Sloane) či Gettys (Ray Collins), resp. učiteľ spevu. Potom sa opäť strihá na Kanea, resp. Susan. Strih má informovať o postavách, ktorých názor je pre Kanea dôležitý.

Medzi rodičmi Kanea (Welles) sa dá vycítiť napätie, hoci nikdy nie je vyjadrené slovne. Otec je jednoducho vylúčený z debaty o poručníctve syna aj tým, že jeho replika je prekrytá hlasitejším dialógom v popredí. Taktiež ho prehluší aj výrok chlapčaťa Kanea zvonku: "The Union forever!"

Narácia príbehu je sprostredkovaná skrz postavu Thompsona (William Alland). Thompson však nemal byť hlavnou postavou príbehu, hoci je prostredníkom jednotlivých príbehov, ktoré rozprávajú ľudia, ktorí poznali Kanea (Orson Welles). Welles z tohto dôvodu zvolil štylisticky selektívne low-key osvetlenie scén, v ktorých sa objavuje Thompson, resp. kamera ho sníma zozadu, teda je chrbtom ku kamere, nachádza sa skôr na kraji záberov a býva aj zahalený tmou.

Kritici diela naznačili, že režisér Michael Moore zámerne pozmenil poradie udalostí, aby z predstaviteľov samosprávy urobil hlupákov.

Oliver Stone natočil atentát v pseudodokumentárnom štýle. Takto vyrobený materiál bol šikovne zostrihaný s reálnymi archívnymi zábermi a navodzuje dojem neistoty čo bolo zinscenované a čo bolo ozaj spontánne natočené behom atentátu.