Biopler

Kamera Claudeho Renoira konštruuje priestor v dlhých záberoch, nočných scénach a šerosvite a vďaka tomu je dielo považované za jeden z najčistejších príkladov francúzskeho filmu noir 30. rokov.

Spolu s Viscontiho adaptáciou (Ossessione) sa jedná o najviac sociálne ukotvenú verziu príbehu, čiastočne nakrútenú v exteriéroch južného Francúzska.

Dielo je prvou filmovou verziou románu "Poštár zvoní vždy dvakrát". Kritikmi však bola ignorovaná kvôli nekanonickému statusu režiséra Pierra Chenala.

V závere snímky sa otec hlavnej protagonistky po tom, čo sa dozvie o znásilnení dcéry, vymkne vo vchodových dverách bytového domu. Celý nešťastný okamih je podčiarknutý tým, že sa stál na ulici s číslom 13.

Ťažkosti pri hľadaní významu diela Lynch spolu so scenáristom Giffordom účelovo podnecovali, keď odmietali poskytnúť nejaké vodítko či návod. Lynch sa sťažoval: "Každý prvok vo filme musí byť dnes pochopiteľný, a to na tom najnižšom spoločnom menovateli vkusu. Je to ozajstná hanba, pretože je toľko miest kam sa až ľudia môžu vydať pokiaľ ich myseľ nie je zahnaná do úzkej ohrady ako dobytok."

Podľa vtedajších francúzskych kritikov Chabrola a Rohmera je záver snímky jednoznačným odsúdením zvedavosti. Usudzujú to zo záverečného záberu, v ktorom sú hlavné postavy otočené chrbtom k oknu.

Snímka vyvolala kvôli pesimistickému obrazu sociálnych pomerov Talianska interpeláciu pravicových poslancov v parlamente.

Film je podľa väčšiny filmových historikov a teoretikov spájaný s koncom neorealistického hnutia v kinematografii.

Sekvencia lúpeže je tak tichá, ako len môže byť. Čo sa týka zvuku, počuť len ruchy pri práci lupičov a hluk ulice. Dassin prehlásil: „Sú to profesionáli a hluk je ich nepriateľ.“ Na začiatku akcie sa prezúvajú do tenisiek, Cesar do baletných cvičiek dokonca. Komunikujú len pohľadom očí a gest. Orosené čelá od potu a špinavé oblečenie robia lúpežníkov reálnejšími, režisér nám nechce predstavovať superhrdinov.

Hudobné číslo vo filme, parodujúce obliekanie gangstrov, je odkazom na baletné číslo „Lov dievčat“ Freda Astaira a Cyd Charisse z muzikálu The Band Wagon (1953).

Tridsaťminútová sekvencia lúpeže sa stala známou vďaka absencii slov a nediegetickej hudby, tá je nepoužitá v 21 minútach súvislej stopáže. Vďaka tomu vznikli nezhody medzi skladateľom Auricom a režisérom Dassinom, lebo Auric bol presvedčený, že bez hudby tak dlhá časť nebude fungovať. Hudobný podkres preto zložil, avšak Dassin ho presvedčil nepoužiť jeho výtvor, keď mu pustil sekvenciu lúpeže s doprovodom a potom tú istú sekvenciu bez doprovodu.

Význam výrazu rififi je vysvetlený skrz spevácko-tanečné predstavenie Viviane, ktorá ho ako jediná v snímke vysloví.

Raymond Borde a Etienne Chaumeton prirovnávali snímku ku The Asphalt Jungle. Samotný Dassin takéto zrovnávanie či spájanie otvorene popieral.

V momente, kedy Paolo (Jared Leto) oznámi otcovi Aldovi (Al Pacino), že predal svoj podiel v rodinnej firme, je počuť trepot vtáčích krídel, čo je odkaz na Paolovu skoršiu repliku o slobode, že chce zažívať slobodu ako holub.

Režisér Jarmusch komentoval apatiu hlavných postáv Evy a Willieho nasledovne: „Postavy prechádzajú svetom filmu na verímboha, bezúčelne, akoby hľadali včerajší deň či také niečo."

Agnieszka chce získať peniaze na pomník, ktorý má pripomínať spomienku na padlého brata v Katyni v apríli 1940. V scéne, kedy po strihu vlasov na parochňu odchádza z divadla, je vidieť pútač na hru "Antigona". Je to odkaz na známu Sofoklovu drámu, v ktorej ide o dôstojný pohreb Polyneika, brata Antigony. Antigona nechce, aby jeho mŕtvola bola vydaná napospas vtákom. O niečo podobné sa snaží Agnieszka, aby sa na jej brata nezabudlo. No pomník je zničený a ona sama je po výsluchu odvedená sovietskym vojakom na miesto smerujúce dole schodmi do temnoty. Opäť je to paralela k dielu a samotnej postave Antigony, ktorá je odvedená v čiernych šatách do kamennej hrobky.

Scéna so speváčkou Claudie Schmidt predstavuje pojem gap power, ktorý používala ako tínedžerka, keď bola vzdorovitá ohľadom medzery medzi zubami. Gap power zároveň odkazuje na slogan black power, ktorý sa používal v černošskej komunite pre boj o ich práva v 70. rokoch 20. storočia.

Scéna, kedy modelka Lauren Hutton na ulici hľadá na rozhovor ľudí s medzerou medzi zubami, je neobvyklá, lebo vyvracia tradičné garde zo showbiznisu. Les Blank tentoraz necháva celebritu, aby získala pre rozhovor obyčajných ľudí na ulici a celé to podkresľuje ešte použitím ručnej kamery.

Navrstvenie moderného jazzového soundtracku bol jeden zo spôsobov, ktorý sa film odlišoval od mainstreamu. Vďaka tomu a hlavne nakrúcaniu na lokáciách, taktiež svojskému použitiu noirového materiálu, je film považovaný za predchodcu novej vlny.

Dokonalý filmový zločin má symetrickú formu, prehľadnú postupnosť a aj najmenšiu chybu trestá na konci nesprávnym výpočtom. Z tohto dôvodu sa páchatelia zákonite vracajú na miesto činu kvôli odstráneniu chýb a opraveniu riešenia. Julien Tavernier sa musí vrátiť pre zabudnuté lano, Louis sa musí vrátiť pre kompromitujúci dôkaz v podobe nevyvolaného fotografického filmu.