Biopler

Agnieszka chce získať peniaze na pomník, ktorý má pripomínať spomienku na padlého brata v Katyni v apríli 1940. V scéne, kedy po strihu vlasov na parochňu odchádza z divadla, je vidieť pútač na hru "Antigona". Je to odkaz na známu Sofoklovu drámu, v ktorej ide o dôstojný pohreb Polyneika, brata Antigony. Antigona nechce, aby jeho mŕtvola bola vydaná napospas vtákom. O niečo podobné sa snaží Agnieszka, aby sa na jej brata nezabudlo. No pomník je zničený a ona sama je po výsluchu odvedená sovietskym vojakom na miesto smerujúce dole schodmi do temnoty. Opäť je to paralela k dielu a samotnej postave Antigony, ktorá je odvedená v čiernych šatách do kamennej hrobky.

Scéna so speváčkou Claudie Schmidt predstavuje pojem gap power, ktorý používala ako tínedžerka, keď bola vzdorovitá ohľadom medzery medzi zubami. Gap power zároveň odkazuje na slogan black power, ktorý sa používal v černošskej komunite pre boj o ich práva v 70. rokoch 20. storočia.

Scéna, kedy modelka Lauren Hutton na ulici hľadá na rozhovor ľudí s medzerou medzi zubami, je neobvyklá, lebo vyvracia tradičné garde zo showbiznisu. Les Blank tentoraz necháva celebritu, aby získala pre rozhovor obyčajných ľudí na ulici a celé to podkresľuje ešte použitím ručnej kamery.

Navrstvenie moderného jazzového soundtracku bol jeden zo spôsobov, ktorý sa film odlišoval od mainstreamu. Vďaka tomu a hlavne nakrúcaniu na lokáciách, taktiež svojskému použitiu noirového materiálu, je film považovaný za predchodcu novej vlny.

Dokonalý filmový zločin má symetrickú formu, prehľadnú postupnosť a aj najmenšiu chybu trestá na konci nesprávnym výpočtom. Z tohto dôvodu sa páchatelia zákonite vracajú na miesto činu kvôli odstráneniu chýb a opraveniu riešenia. Julien Tavernier sa musí vrátiť pre zabudnuté lano, Louis sa musí vrátiť pre kompromitujúci dôkaz v podobe nevyvolaného fotografického filmu.

Véronique v replike: „Tá tvoja bunda je smiešna.“ upozorní na Louisovu spoločenskú príslušnosť k tzv. blousons noir, ktorých charakterizovali čierne kožené bundy.

Hudba k filmu vyšla na albume Columbie, ktorý sa menoval "Jazz Track".

Nedopovedané motivácie či nejasná charakteristika postáv, portrét sídliskových tínedžerov, či kritika vojnového angažovania sa Francúzska v Indočíne a Alžírsku harmonizujú s ambíciami novej generácie filmárov na konci 50. rokov 20. storočia.

Prvý film nemeckého expresionizmu sa radí aj k jeho najtypickejším. Výtvarník snímky Hermann Warm prehlásil o diele: „Filmový obraz sa musí stať grafikou.“

François Berge, francúzsky filmový kritik, prehlásil o diele: „Kompozícia je základom všetkého. Akýkoľvek obraz tohto filmu by mohol byť zastavený a bola by to úžasne vyvážená maľba vytvorená formou a svetlom. Tiež je to jeden z filmov, ktorý v našej pamäti zanechá jasné predstavy dokonalej a trochu statickej krásy. Avšak ide o niečo viac než o maľbu, je to animovaná architektúra.“

Maigret ako predstaviteľ zákona vo filme sa vyhýba morálnemu hodnoteniu. Využitie hmly v snímke je vhodný obraz morálnej nejednoznačnosti príbehu. François Guérif poznamenáva: „Maigret nie je ani hrdinom, ani obeťou, ale v prvom rade svedkom.“

Simenon, autor predlohy, si bol vedomý kinematografického potenciálu nielen tohto diela, lebo väčšinou trval na tom, aby obálky jeho kníh boli skôr čiernobiele fotografie ako zvyčajné kresby, ktoré navyše zvykli byť krikľavé.

Godard v recenzii vyzdvihol príťažlivosť snímky takto: „Vôňa dažďa a polí, nad ktorými sa vznáša jemná hmla, robia z Noci na križovatke jediný skvelý francúzsky policier.“

Priaznivé reakcie na film presvedčili štúdio Paramount k distribúcii diela. Šlo o nezvyklý počin vzhľadom na krátky dokumentárny film i fakt, že bol sponzorovaný vládnymi orgánmi.

Lorentz pri popise problému, o ktorom pojednáva dokument, volí cestu upozornenia skrz kontrasty. Pri prvotnom vyrátavaní stromov volí v záverečnej tretine dokumentu tiež ich zobrazenie, no už len pahýľov zobrazených dokonca v hmle. Slovne zopakuje nadšenie zo stavby mestečiek a veľkomiest, no s dodatkom „ale za akú cenu“. Zábery nás upozorňujú na eróziu pôdy, ktoré sú podporené vyčerpaním pôdy na Juhu po občianskej vojne.

Rétorická forma dokumentu je potvrdená kolektivizmom v slovách rozprávača: „My sme postavili stovky veľkomiest a tisíce mestečiek.“

Paralely medzi bohatstvom poľnohospodárstva a priemyslu sú sprevádzané piesňou "Hot Time in the Old Town Tonight" počas záberov na ťažbu dreva, ktorá je prepojená neskôr so zábermi z baní a oceliarní a vrcholí to odkazom na rastúce veľkomestá.

Zábery na ožobračených obyvateľov sprevádza ponurá hudba založená na ľudovej melódii "Go Tell Aunt Rhody", ktorá v strofe hovorí o starej šedej husi, ktorá je mŕtva, táto melódia zdôrazňuje farmárske straty.

Sally Potter sa k filmu vyjadrila takto: "Myšlienka snímky je vyjadrená jasne. Vyvolané pocity sú prirodzenými následkami motívov príbehu a taktiež hľadiska, z ktorého je film vyrozprávaný. Je to politicky zameraný film, naplnený tichou, ale planúcou vášňou. Nikdy však nepoučuje. Skôr pozoruje, než by vysvetľoval."

De Sica zdôvodnil výber robotníka z továrne, Lamberta Maggioraniho, do roly otca takto: "Jeho pohyby, to ako si sadal, jeho gestá rúk pracujúceho človeka a vôbec nie herca, to všetko na ňom bolo dokonalé."