MikO_NR_1909

Billy Wilder je majster situačných zápletiek. Dokáže inteligentne a s dikciou prenášať metaforickú satiru do bežnej komunikácie. Jeho ironická veselohra s politickým podtónom je skvelým dobovým príkladom ako nebrať veci vážne v čase, kedy by si to nikto nedovolil. Výborné popkultúrne bonbóniky (Coca cola) a žiadna politická korektnosť dodávajú filmu zvláštny status vzácneho druhu. Na konci dňa je to ale človečinský príbeh s nutnou dávkou empatie, aj keď by sa to hneď nemuselo takto mariť.

Ľahko možno predpokladať, v akej zaťažkávajúcej pozícii sa Beatty ocitol. Natočiť viac ako trojhodinový, historicko-politický film, pri svojej režisérskej samopremiére, s nákladnými scenériami a veľkým štábom a v neposlednom rade o tematike "červených" intelektuáloch z predmestí amerických veľkomiest. Snímok nie je autorsky čitateľný, má takú akademickú gradáciu, našťastie je argumentačne objektívny a nechá diváka sledovať vývoj udalostí a životy postáv, z ktorých si môže následne spraviť úsudky.  Na pozadí anarchistickej revolty bolševickej revolúcie v cárskom Rusku sledujeme aj argumentačné rozpravy amerických komunistov-socialistov ako aj ich rozmarné romániky. Film možno nazvať príbehovo komplexným a remeselne náročným na spracovanie.

Svetovo uznávaný scenárista a čiastočne režisér sa na sklonku profesijného života zameral na miniatúrne štúdie silných persón. Pomalosť rozprávania dá vyniknúť psychológii a divák stráca pojem o čase. Presne za toto som mal rád napr. Briana De Palmu. Poctivá filmárčina a remeselná precíznosť až na prvom mieste. Žiaľ, mrzí ma že, naproti tematickej vyspelosti, s akou poňal misijnú reflexiu Prvého napraveného (2017), Card Counter ostal ambicióznou ambivalentnosťou a tragickosťou vyslužilého vojenského dôstojníka/vyšetrovateľa. William má nadanie na rýchle počty, analýzy a triky s kartami (jeho druhé alter ego), avšak to atraktívne a napínavé mystérium z deja a jeho skrytej osobnosti postupom čase negraduje, ale stagnuje. Nie však v zaujímavý bádavý prerod ale skrz nedostatku umeleckej vízie. Postava Oscara Isaaca mohla byť nedostupná a pritom krásna, komplikovaná ale zato dráždivá. Lenže ostala strohá, divák sa o nej veľa nedozvedel a trošku skratkovito konala vo vzťahu k mladému Cirkovi.

Ako neznalec beletristického štýlu Franka Herberta mi nejde nahliadať na Dunu inak ako na filmovú verziu. Z toho, čo som si ale všimol, môžem v pokoji konštatovať, že spôsob, ako sú naprogramované digitálne panorámy a široko rozvrstvená technicko-výpravná stránka, dosahuje maximálne parametre úrovne Jacksonovho Pána prsteňov či Šialeného Maxa: Fury Road s T. Hardym. Na to, ako ma unavuje donekonečna vidieť mikrosvety fiktívnych hrdinov komiksových pretlakov sa mi pre tentokrát nestalo, že mi zohli jamky z cynického úškrnku. Takisto Timothéé je skvelý, zžitý, z jeho mimiky človek dostane viac ako zo slov, ktoré prednesie z filmového scenára. Táto sága môže aj s pokračovaním nastaviť nové epicentrum globálneho masmediálneho kultu. Čo mi ale absentuje, je jednoznačne spirituálna hĺbka, ktorá sa môže dostaviť buď akousi barbarskou mytológiou (Barbar Conan s Arnoldom) alebo výraznými filozofickými vsuvkami (prípadne kombináciou oboch atribútov). Tým by svet Duny nabral na emocionálnej a intelektuálnej rozmanitosti a diskutovalo by sa viac o dômyselnosti a zmyselnosti tejto cesty, než na účinkujúcich a ich "osobný život".

Zakázané hry otvárajú pandorinu skrinku tabuizovaných zobrazení násilia a krutosti medzi deti, ktoré trpia vo vojnovom šialenstve. Niežeby sa im fyzicky odňali končatiny alebo kto vie čo, ale otvárajú ich mikrosvet a konfrontujú ich s formami, ktorými by sa nikdy nemali vystavovať. Výborne zobrazený aranž emócií, nepochopenia konania dospelých a celistvosť bytia v neistých a stresových časoch, kedy sa viac koná než premýšľa.

Drakonické peklo natočené veľmi istým chlapáckym štýlom. Ritchie upúšťa od ironickosti, ktorá mu je vlastná a ktorou skvelo odľahčuje trilerovú os svojich snímok. Našťastie, Rozhnevaný muž je v dnešnej dobe (ktorá holduje politickej korektnosti, rodovej neistote a prirodzenému vývoju)  oveľa menej častým vídaným zjavom. O to viac vyčnieva vo svetlách reflektorov, pretože 90 roky aj doba Kuriéra je fuč.

Biografický a do značnej miery didaktický pohľad na vývoj profesionálnej kariéry odborárskeho bossa Jimmyho Hoffu. DeVito sa zameriava na veľkosť ega Hoffovej postavy a na druhú stranu prikladá dynamický vývoj politiky vyjednávania odborových zväzov s tými najvyššími. Tam má dej z pochopiteľných príčin najzaujímavejšiu dramatičnosť. Portrét má znaky realistickosti, stavia na gradáciu davových choreografií v dôsledku vyhrotenia sporov a na transformáciu moci samotným Hoffom, ktorý skĺzol na veľmi tenký ľad v rámci kooperácie s mafiou. Portrétom ale prevažuje veľká dávka odosobnenosti, či už emočnej alebo vizuálnej a radí sa do veľkého zástupu diel, ktorým síce nemožno odoprieť kvalitatívny štandard, ale nemajú vyššiu pridanú hodnotu a po rokoch ľahko zapadnú.

Okázalá prvovýstupová ťažká expedičná výprava Bonningtonovej skupiny na Everest. Dokument mapuje výstupovú trasu, konfrontuje dialógmi zúčastnených a stavia na participácii a akejsi vedeckej informatizácii. Juhozápadná stena je výzva resp. problém nasledujúceho storočia, o čom sa presvedčili naši horolezci, ktorí sa pokúsili o jej zdolanie čistým alpským štýlom a na jej zostupe zahynuli v roku 1988. Dokument je cenným zdrojom, pretože v 70. rokoch ešte nebola technika (aj filmárska) na takej úrovni (digitálnej) a málo čo bolo zdokumentované v relatívne kompaktnom celku (keď k tomu prirátame aj náročnosť a podmienky v rock bande a na traverze komína).

Príliš rozpoltený labyrint hľadania (niekoho, niečoho) v exotických štvrtiach La Pazu. Tie surreálne patálie a bizardné postavičky by mohli fungovať ako efektívny kultúrny terč mýtov a legiend tamojších no-go-zón, avšak sú popretkávané extrémnou prekombinovanosťou a úmornosťou. Viac to vyčerpá diváka než veľmi jednoduchého avšak veľmi odvážneho Tupaha.

Neobyčajná divácka extrapolácia s okrajovou časťou spoločnosti. To, nakoľko je to kontroverzné a odvážne dielo svedčí jeho cenzúra a súdne spory. V mnohých portrétových okienkach sa ale tvorcovia viac spoliehajú na čistú observačnú metódu pozorovania a menej spracovaných vizuálnych techník. Za tie jediné by som považoval estetiku direct cinema, ostrosť obrazu a linkovanie s intimitou priestoru pozorovacích subjektov. A krásne spirituálne prepojenie "koncertného spevu" s vážnosťou témy v nápravných zariadeniach. Nie náhodou sa práve v Amerike nachádzajú tie "najšialenejšie" prípady okraja spoločnosti a duševných deviácií...