MikO_NR_1909

Podobné princípy a vzťahy ako vo "vrchole intímneho parťáckeho westernu" Rio Brava, všetko v súčasti morálnej a služobnej cti a samozrejme, so silnými osobnými príbehmi. Avšak kúzlo z toho naj, čo priniesli niektoré divácke kanóny a chlapácky korektné spomínané filmy to nedosahuje. Už ťažko toto privedie mladého fanúšika k Elderovým, ďaleko menej faktorov, pre ktorých by ich to malo zasiahnuť, oné skupinky fanúškov sú skôr z radov starších pamätníkov. Okrem toho, nepríde ani na pamätihodné odbočky, ktoré by ho dostali nad tú povestnú naratívnu konklúziu, ktorou sa tie niektoré jednoduchšie story z divokého západu prezentujú a ktoré by ho vytrhli iným smerom. Slušná norma, bez nadstavby.

Čiastočne súhlasím s POMOm, že Powell sa až príliš koncentruje na hlavnú postavu (Marka Lewisa) a o to viac sa vzďaľuje náležitým diváckym požiadavkám. Peeping Tom je inak veľmi intímnou štúdiou perverzie a ťažkej traumy z detstva, ktorá sa v jeho (hlavnej postavy) zvláštnych úchylkách a v akejsi zvrátenej zážitkovosti z prednásilnej fázy prejavuje, a ktorou zasieva vlastné túžby a samozvanú moc ovládať svoju bezbrannú obeť. Je voyeurom, ktorý sa stráni okoliu, je nevyrovnaný a stvára prechmaty, implikuje svoju obsesiu v ultra-zničujúcu kadenciu násilia, ktorú si vychutnáva v jedinom okamihu a netrýzni ich ("svoje ženy") celé hodiny. Určite to nie je film, ktorý by bol príjemným a navidomoči sa nečudujem tomu, že mal režisér po následných diváckych ohlasoch problémy. Osobne si myslím, že mierou nedostupnosti je presvedčivý a neústupný v prenesení pocitov na svoju obeť, ktorá razom dýcha a pociťuje živočíšnosť jeho pohnútok, avšak na komplexné východzie body, ktoré by ho charakterizovali viacej smerom navonok a s odstredivosťou viacerých aspektov psychológie, je možno trošku statickejší a schématickejší. Moc sa zdržiava v onej unitárnosti. Umelecky sa pritom v porovnaní s majstrovským Red shoes (nerád sem pletiem iné žánre i tendencie, avšak nedisponuje ani touto ručnosťou kreativity) schádza v nanajvýš tretinových ambíciách...

David Frost je výborný, ale každá epizóda prosto životne závisí od hosťa. Čím významnejší, tým kvalita aj formulácia samotných otázok stúpa, ale platí aj opak. (Mierna) Obmedzenosť humoru je teda účelovo sťatá vážnosťou tém.

Povedal by som, že Letec (2004) z New York New York čerpá mnoho. Napríklad dynamiku, spôsob ostrakizovania hlavnej postavy a jeho perfekcionistického sebazaprenia po základných a materiálnych potrebách. Inak je ale silne nezávislý feelingovo, a to hlavne, nízkorozpočtovo ladený, čím vzdáva hold žánru a dejinám kinematografie (a ukazuje, akú znamenitú vášeň u autora umenie vzbudzuje). Nabáda na to, s akým zanietením a odovzdaním svojho maxima sa dá dosiahnuť kvalitný osobnostný profil vychádzajúci z auto-biografických prvkov bez nutkajúceho prikrášľovania a so silnou dávkou mrazivej irónie. Priebeh filmu až vedecky stupňuje únavu života a zabehnutie významovosti zabehnutých stereotypov a detronizáciu stúpajúcej slávy na postupný duchovný rozklad. Hudobné čísla sú precítené a pôsobia medzi spomínaných konfliktami ako akási nárazníková zóna, ktorou sa čiastočne darí problémy hasiť a naopak, vyostrovať. V celku príjemné prekvapenie pre milovníkov režisérovej tvorby a úctyhodným nenápadným prierezom medzi jeho dvoma najslávnejšími filmami.

Tak, na dnešné pomery už značne archaická jedno-dvojhubka, ktorá sa podobá na expresívny Jaguár a taktiež pripomína vizuálom i niektoré Spencerovky s Hillom. Mišmaš ultra, k tomu odkazy na širokú spleť konšpirácií, hold slávnym titulom (Terminátor) a ostrosťou prahnúcemu teplu letných lúčov. Mix žánrov, komédie, naivnosti, navidomoči i napätia a takého toho vzácneho nostalgického nahliadnutia na kvalitou síce dosť prepečený film, ale má isté "čaro". To pochopia pamätníci, alebo cieľovky.

Hvorecký očividne neznáša slovenské symboly, zvyky a tradície a potrebuje si svoje komplexy vybíjať takouto prapodivnou sériou historiek (odporúčam mu odsťahovať sa za veľkú mláku, tam sú na jeho umelecké schopnosti všetci zvedaví :)). Potom to s entuziazmom prevezmú akože československé špičky a "god bless...us"! Ešte k tomu s otravným rukopisom a dementným IQ, čiže je to na míle vzdialené i akémusi žoviálnejšiemu a inteligentnejšiemu humoru, toto je vyslovene brak a des. Sa čudujem, do čoho sú schopní investori pristúpiť a kam sa dokážu až (niektorí) herci ponížiť s vidinou vyššieho honoráru.

Príliš nevyrovnaný zlepenec detských túžob a emócií, ktorý je navyše prikutý akousi enviromentálnou agitkou. Ale v značnú falošnú a odvrátenú tvár a s umelými post-synchrónmi. Vzťahy a reakcie nemajú žiadnu výpovednú hodnotu a nenahradia to tie, niektoré spomínané dejové obraty zla na dobro. Film má to "šťastie", že je adresne určený mladým, ale neviem si predstaviť, že toto by deti dokázali pozerať. A tým nemyslím na ich generačne prevrátené priority, ktorými sa netaja, ale neschopnosťou precítiť daný obsah. Tento.

Zaujímavo ozvučené, kamerovými filtrami výrazne zastaralé a pôsobí to dosť atypickým, psychologickým dojmom. Možno teda kvitovať orientovanie sa inakosťou vo filmovom priemysle Československa pred perestrojkou a s úctou, hĺbajúc sa cestičkami a strasťami jednotlivca, avšak stále z toho cítiť mierne amatérskejšie režijné ruky. To, na čom môžu protagonisti stavať je nevyčerpateľná téma rozkladu hodnôt a deštrukcie samého seba. Lenže bez systematickejšieho pôdorysu a dejového vývinu skončíme tam, kde sme začali. Škoda, dalo sa z toho vyťažiť viac 5/10.

Dopis neznámej je mimoriadne precítená melodráma rozhrania 19 a 20-teho storočia, v ktorom púta na vzťah rozdielnych tried a ktorá neprekvapujúco ani nevedie k šťastnému koncu. Prostredníctvom listu (ako nosného rozprávača) sa oddáva repetitívnemu popisu emócií, nálad a optiky zaľúbenej Lisy (Joan Fontaine), ktorá časom prišla o všetky ilúzie o svojom vysnenom mužovi a jej príbeh je tak perfektnou časopriestorovou konšteláciou údelom trpiacej a túžbami nenaplnenej mladej ženy. Od načúvajúcich nôt susedovho klavíra, po následnom stretnutí splnených snov až po zaťažkávajúcom prekonávaní samoty a nemohúcnosti. Atmosférou tento Ophülsov vyvážený snímok pripomína Jezebel a intenzitou dýcha na chrbát Carného Deťom raja. A povzbudil do opätovného zhliadnutia, niekedy, po rokoch...

Okťabr pôsobí ako maximalistické vzdanie pocte revolúcii, jej exploadačným parametrom a živosťou, ktorá ju energicky posiala. V rámci každého jedného jediného triedneho odbojára. Vari niet takého zbabelca, ktorý by sa nečinil. Ľudia, nebo, boľševici, menševici, triedni útočníci, triedne obete. Až na zlého a krutého cára a jeho krvilačnej družiny. Tá je prekreslená zvýrazňujúcimi podlými vlastnosťami a ľud je naproti tomu prikrášlený iba pohnútkami budovateľstva a nového začiatku. Montáž je maximálne novátorská, rýchla, preskakujúca, ale ani v náznakovosti nie je precítená s niektorými robotníckymi motívmi, ako z hľadiska folklóru tomu bolo trebárs v Dovženkovej Zemi. Čiže z perspektívy dokumentárneho a priestorového - maximum, čo sa týka spätosti a motivačných ideáloch kolektivizácie - chabé 3.