MikO_NR_1909

Hoci švédskemu režisérovi podobné pohľady na spoločnosť osvetlili jeho predošlé filmy ako Vyššia moc či Štvorec, tak neprestáva prekvapovať inováciami, rozžiarenosťou a nadšením k médiu ako takému. Vynikajúce poviedkové členenie, ktoré má vlastný vývoj a zmysel a záverečná survivol existenciálna vzťahovka dáva finálne rozuzlenie nesúladu konceptov spoločnosti a diametrálne odlišných pohľadov na chápanie hierarchického členenia sociálnych tried. Kvázi stoická a observačná kamera, ktorá má ale extrémne dynamický rozmer okamihu ako od Finchera dáva deju komfortný view a pleasure. Z čoho som ale nadšený, je taká tá kombinácia žánrov (komédia, road movie, tragedy, katastrofizmus, dobrodružstvo, dráma), veľmi prudkých dejových zvratov (do toho rátajme aj vývoj a evolúcia filmovej reči v deji) ale aj vyhrané vizuálne triky. Miestami som cítil surrealizmus a neistotu vnímania ako od Luisa Bunuela alebo hrozbu apokalypsy ako od Andersonovej Magnólie. Tých odkazov tu nájdete neúrekom. Originálne a odvážne dielo, ktoré pochopiteľne nesadne každému.

Hľadieť na prekrásnu zelenkavú prírodu uprostred morských útesov a v tradičných obydliach roku 1923 je zážitok pre oko a vnemy. Táto zostava nenatáča spoluprácu v tejto formácii po prvýkrát. Sú zohratí, funguje tam vzťahová chémia. Lenže... Dej mi príde nielenže jednodimenzionálny, ale celé jeho rozuzlenie má ničím nenadchlo než na to, aké uzurpované násilnosti plyniaceho z obsesného ega v podaní B. Gleesona sme boli svedkami. Je to kvalitné, ale krivka smerom k finále klesala a neodchádzal som po prezretí z toho, že by mi to dalo podnety na zamyslenie ako pri filmoch Malicka alebo emocionálnu rozporuplnosť od Fordových epických drám.

Vydarená séria filmov dvojice Mann-Stewart má rovnaký systém rozprávania. Hlavný hrdina má komplexnejší charakter než typický tvrďák tej doby. Na druhú stranu, je nútený prezentovať nános akéhosi tvrdohlavého klaďasa, keďže jeho negatívne druhé ja z neho vyviera len ak ho niekto podrazí. Úchvatné zábery ponúka náročný terén výpravy. Rieši sa kopec praktických vecí, ktoré sú potreba (premiestnenie zásob, vyhnutie sa nepriateľovi cez horu a pod.) k prežitiu či k zobchodovaniu. Jediná Mannova devíza, ktorá z jeho filmu robí troška teatrálnu operetu je tá, akým spôsobom sa rýchlo snaží do deja priniesť nečakanú akciu. Tá niekedy pôsobí, inokedy je silno pretláčaná chuťou šokovať za akúkoľvek cenu. Je ale potrebné povedať, že jeho rukopis má osobitý  štýl, ktorý dodáva žánru nové, naturalistické aspekty.

Mogambo dokazuje Fordovu kolísavosť. Nebol režisérom, ktorý točil len skvelé a ľudsky prepracované filmy, ale občas si zašiel k nejakej "bokovke" ako napr. Tobacco Road alebo práve Mogambo. Čo nemusí znamenať, že sú zlé, ale z pohľadu dnešných divákov mentálne príliš vzdialené a nepochopené. V tomto prípade však zub času odrel oveľa viac. Má to očitú inšpiráciu z Hustonovho African Queen (1951) ale ani zďaleka nemá takú opornú kvalitatívnu úroveň a vyšperkované dialógy. Ani vizuálne invencie, kedy zábery s divou zverou sú až z príliš komfortného pozadia. Zachraňujú to iba charizmy hereckého trojuholníka a exotické prostredie Afriky.

Into the deep mohol mať podobný impact ako Thin blue line. Má na to svojské chladné škandinávske prostredie. Oproti vyššie spomínanému dokumentu má aj obrovský arzenál materiálu, keďže vraha natáčala obeť do televíznych reportáží počas dlhého obdobia. Bohužiaľ sa tak nestalo, pretože tvorcovia predkladali senzačný story twisting bez filmársky majstrovských schopností. Je to neobyčajne desivý prípad, ktorý otriasol dánskou spoločnosťou a častokrát nedáva logické vysvetlenie obludnosti samotného skutku.

Najskôr som si myslel, že pôjde o dokument, napokon je to životopisný film jedného z najmilovanejších talianskych futbalistov všetkých čias. V typickom talianskom náleve temperamentnosti a emocionality, film sa sústredí na dôležité okamihy Baggiovho života, ako pripomínajúci "sľub" trojročného Roberta otcovi po prehre Talianska s Brazíliou vo finále MS 1970, či pochybnosti o vlastných schopnostiach či úskaliami so zraneniami. Tieto a iné momenty (ako napr. súpisky na zápasy MS 1994) sú integrálnou súčasťou patetickosti ale páčia sa mi rozhovory ako je napr. s jeho vlastným otcom po úspechoch, ktoré futbalista mal a bolo to také upevňujúce, stále nohami na zemi. A tak si tento film budem pamätať.

Nedokážem sa povzniesť nad to, že od Clouzota čakám osobitejší a inovatívnejší prístup k dielu. Nehovorím, že príbeh je prostý, ale nevyužíva prostriedky súdnej drámy ako napätie, hoci o vražedných sklonoch Dominique (Bardot) vytvára akúsi dymovú clonu ako aj problém etickosti a morálky nerozvíja ďalej za hranicu média. Je to dobré ale nie výborné. Mzda strachu a Diabolské ženy sú výborné a nielen dobré.

Patrik Lančarič vo mne nadobúda dôveru ako talentovaný dokumentarista, ktorý vie zapojiť viacero myšlienkových prúdov zaujímavých a často kontrastných osobností. Keby sa zameral iba na Hoffmanovu fotografickú kariéru v popovom a rokenrolovom hudobnom priemysle, asi by sa nedala pochopiť jeho osobnosť vo väčšej šírke. Práca s materiálom teda nespočívala iba v reportážnom a autobiografickom náhľade na tohto človeka, ale i poctivým úsilím priniesť zábery dobové a skvelo to postrihať, aby divák zachytil duch doby a spôsob, akým sa vykonávala  práca s varením negatívov a ako sa premýšľalo vo fotení v tej dobe obecne. Poznačenie zo španielskej občianskej vojny a komplikovaná púť tohto židovského svetobežníka, ktorý rozmýšľal umelecky a ľudsky, narážala na tvrdý technokratizmus a pragmatizmus, ktorý Lančarič dôveryhodne zobrazil a ktorý stál tohto obdivuhodného fotografa lepšie materiálne zabezpečenie.

Asi najlepší krátkometrážny film aký som v živote videl. Renoirova réžia je tradične hravá, vtipná, alegorická, nostalgická s nezvrátiteľnou trpkosťou. Výlet do prírody je esenciou života, kde láska naráža na spoločenské nedostatky doby a prostredia a kde sa väčšina dôležitých okamihov odohráva "mimo dialóg". Tým, že Renoir film nedokončil "podľa plánu" len dodáva snímke ohromnej účinnosti. Čas plynie, ocitáme sa na plavbe jazera s hustým dažďom, ktorý značí to, ako čas neúprosne letí a osud nie je možné vrátiť späť.

Ten film má veľký počet atribútov, pre ktorý ho môžeme nazvať suterénom. Scenár B-, hrkotajúcu, vnucujúcu sa a neprehľadnú ručnú kameru, bývalú hviezdu hollywoodu, ktorá už má ban snáď všade a nik s ňou nespolupracuje a nechcenú vtipnosť a extrémnu neprehľadnosť deja ako takého. Divákovi je úplne jedno, čo sa na plátne deje a či topic of the movie o tom, ako je obchod s pochybným "zbožím" komplikovaný, vie podať. Lebo práve spôsob podania dáva filmu hĺbku a tu žiadna nie je.