MikO_NR_1909

Steve McQueen rozhodne zdôrazňuje ťah na bránu pokiaľ ide o rodové, etnické či rasové nerovnosti. Samo o sebe je to veľké bremeno ale jeho filmárske zručnosti sú vysoko nadpriemerné a jedinečné. V tomto prípade podáva v celku bežný trilerový námet na polnočnú hodinu v komerčnej televízii ale takýto opis by rozhodne nebol dobrý k bagatelizácii problému. 4 vdovy hnusných zločincov preberajú maskulinitu ich duchov. Jednajú rázne, ale (niektoré) emočne žensky. Je to dosť atypické, keďže sme zvyknutí na to, že tento žáner je dosť stereotypný podľa našich preferencií. A takisto vidieť Farrella, Neesona či Duvalla ako zbabelcov alebo ziskuchtivých "vychcancov" a nie heroizovanými "záchrancami" nie je bežnou vecou. Obsah zápletky je v niektorých momentoch moc prekombinovaný ale silou režiséra stále držané v úctyhodnom napätí a primeranej vážnosti. Podobné 25. hodine a niektorým atmosferickým artovejším francúzskym trilerom.

Phantasm II neprináša nový "mor hrôzy". Ide o akčnejšiu zábavu, ktorá si zachováva ducha jednotky ale má nábeh na niečo podobné ako Raimiho dvojka Evil Dead. Má rozpočtovo voľnejšie ruky a pracuje pod istou značkou, ktorá definuje dobu a štýl, akým sa tvorilo v tom čase. Znova tu postavy nepredstavujú individuality, ale sú súčasťou morbídnych hrátok s mizanscénou, sú loutkami, ktoré nie sú dôležité ako bytostná inherencia samostatnej osobnosti ale nástroj na vyprodukovanie bizarných situácií. Niektoré sú úsmevné, niektoré úchylné a niektoré nápaditejšie. Rozhodne vás  nebude zaujímať vzťahová zložitosť a motivácia postáv (tam sa stratíte) ale prítomný moment.

Vyspelý a citlivý snímok zachytávajúci dejiny druhej priemyselnej revolúcie a pohľadom (pre)ambiciózneho Johna Simsa. Človeka, ktorý vyrástol ako dieťa pokroku civilizácie a ktorého mindset v prostredí pretvárajúceho sa a rýchlo sa meniaceho New Yorku ho "osvecuje" k výnimočnosti a nedotknuteľnosti. Láska k žene a strádanie v kariérnom živote a uvedomenie si zodpovednosti za chod rodiny ho doviedol na mizinu a hľadá stratenú tvár. Uvedomil si, že v živote sú veci o ktoré treba bojovať, aj keď možno nevyjde to, čo videl optikou rozžiarených očí ešte pár rokov dozadu. Je to strhujúci film o túžbe hľadania stratenej tváre a chuti bojovať v ťažkých situáciách. Ukazuje to na krehkosť, zraniteľnosť ale i vnútorné odhodlanie človeka-postavy. Divák ju teda vidí vo viacerých polohách a nielen v prikrášlenej podobe. Film pracuje s nivelizačným potieraním skupín obyvateľstva smerujúcim k otázkam existenciálnym, ktorých životný boj vyzerá v mnohom veľmi podobne. Nehľadiac, kto má aké postavenie, vplyv či majetok.

Filmy Sidneyho Lumeta sa okázalo obracajú na svedomie Ameriky. Témy filmov vrátane Psieho popoludnia (1975) sa zaberajú právnym a morálnym dilemám, infiltrácie paternalistického politického systému a neschodnosťou korigovať triedne a občianske rozdiely. Al Pacino v roli Sonnyho je zvláštnou figúrkou, ktorý vystaví smrteľnému ohrozeniu skupinu ľudí ale v duchu je to empatický a príjemný chlapík s prejavom náklonnej pomoci, pokiaľ si vie vybaviť problém druhej osoby vo vlastnú optiku. Otázka však znie, ak je toho schopný, pretože inteligenčný a emocionálny kvocient ho dosť limituje ako i náhlosť situácie, do ktorej sa spolu s hysterickým Salom (J. Cazale) dostal vlastným pričinením. Vyvracia tak bežné stereotypy postáv kladných hrdinov, ktorí miesto myslenia "bezchybne" a promptne konajú ale nie je ani jednorozmerný psychopat, akého ho vidia ľudia z konzumných televíznych prijímačov komentovaných štábom reportérov. Častokrát však koliduje na ceste vyriešiť si svoje alebo druhých problémy s problémami ďalšími, eskalujúcimi a radikálnejšími. Lumet tu predostiera skvelú psychologickú mozaiku previazanosti triednych vrstiev a humánnych princípov. Čo si z vyobrazenia Brooklynu 70.rokov dozaista inšpirovalo Spikea Leeho.

Krásne a energické nápady preštrikované v rozpačitej sieti epizódiek. Každá sujeta prekypuje originalitou a farbivosťou emócií. V tom tkvie kúzlo Almodóvarovej atypickej dramaturgie. Až som si prial, aby sa venoval buď línii mŕtvej/živej matky, vzťahom v rodine alebo stratenej tety, o ktorého by svoje miniatúrne scenáristické nápady nechal vyniknúť v menej podstatných nuansách (na spestrenie deja, nie ako jeho nositeľ). Bunuelove nápady sú mi v miniatúrnejších schémach bližšie. Každopádne, máme tu množstvo podnetov a stimulov pre pohladenie oka a zmyslov. Cruz v plnej kráse, ženský ukecaný južanský temperament (tu pokojne ide viac o rušivejší element), mamičkovské módne doplnky a citlivého Pedra, ktorý načúva ženskej citlivosti a sentimentálnejšej "ľudskosti" - skrátka, Almodóvarov feministicky adaptačný štýl je kultom a akýmsi "prapôvodcom" cností.

Musím sa priznať, že takéto ponuré opisovanie dedinského života skrz typizované postavy slovenských dejín mám radšej, než v odľahčenej a komicko-tragickej podobe. Živý bič je obrovská klasika slovenského naturizmu. Je prerozprávaný akoby realisticky drsne, avšak používa metodologické prístupy naturalizmu, lyrickosti a osudovosti, ktoré vytvárajú zvláštny pocit surrealizmu a neistoty. V televíznom počine trochu stratil lapavosť a dychtivosť. Ťapák bol schopný do určitej miery pracovať s látkou v dramatických vývojoch (krutosť vojny, aj neodvratným údelom Evy Hlavajovej), avšak v televíznej utiahnutosti a šetrnosti šetril aj z hľadiska vizuálnej precíznosti, ktorá nereflektovala na akciu. Tam sa mohol priblížiť všetkým tým dôležitým aspektom, ktorý ponúkalo pero Mila Urbana, pretože tvorilo tu zaujímavejšiu, neverbálnu a fyzicky dotykovejšiu rovinu.

Tento severský akčný triler funguje vo viacerých rovinách a vyvažuje zážitkovú líniu napätia z pašovania a fungovanie na hrane pašeráka Kristófera a narušený idylický vzťah s jeho ženou a rodinou (kvôli jeho problémom). Viaceré ironické fóriky zľahčujú neprimeranú vážnosť spracovania tématu a je to len a len dobre. Neočakávajte drsnú autentickú kriminálku ale ani áčkovú akčnú komédiu plnú skvelých punchlineov. Film má trochu zo všetkého a zároveň nič na 100%.

Nič neberiem neobyčajnosti a umeleckej ambícii Rivetta a to, ako čerpal z Balzaca a starých francúzskych géniov. Akoby sa mu vo voľnomyšlienkárskom diele snažil dostať na kosť, snažil sa dotknúť ich výnimočnosti. Takto aspoň chápem maliara Nicolasa, ktorý hľadá niečo, čo verí, že v ňom je a snaží sa to vyčerpávajúcou usilovnosťou v sebe objaviť (tú kreativitu a tie autorské ambície). Problém vidím v tom, že narozdiel od iných zdĺhavých kinematografických (3 a viac hodinových) diel som nevnímal martýrske mučenie hlavnej postavy tak, že by som v ňom videl a uvedomoval si niečo, čo ma láka si to pozrieť znova. Viac ma lákali sexuálne fantázie a túžby Emmanuelle Béart, ale tie neboli hutnou náplňou diela, iba jeho odtieňmi, čo je preveľká škoda!

Akokoľvek sa na to pozriem, tak Sabotér je čistokrvným Hitchcockom. So všetkými kladmi aj zápormi. Deje sa tu veľa nepravdepoboných situácií, nečakaných zápletiek, žvanenia (pre dej) podstatných aj bezvýznamných postáv, avšak ten pôžitok a servírovanie, ako to dokázal Hitchcock divákovi podsunúť, si zaslúži obrovský rešpekt. V roku 42 bola v Európe vojna a sabotáže a špionáž, ktorá je akiste "hlavnou nosnou časťou dejovej linky" je tým hracím polom, sú metaforou politiky zneistenia a strachu, ktorá sa Hitchcockovom domovskom kontinente, v čase hitlerovských invázií odohrávali. Na tú dobu výrazne moderný film, ktorý ale oproti 39 stupňom (1935) stráca takej tej psychologicky vernejšej skladačky, keďže sa dá objektívnejšie viac (čo sa týka konkluzívnej hodnovernosti rozuzlovania) rozložiť.

Rázna metafyzická báseň o znepriatelených bratov na piesočnom ranči. Prelínavé charaktery dvoch bratov si nič nedarujú, hoci príbeh nevrcholí záverečnou prestrelkou ale chorobou z hygienickej nedbanlivosti, psychickej tiaže a nešťastia. Vizuálne Sila psa pripomína Malicka, avšak kamera i zmysel podania naratívu je stoickejšia, čo je možno kľúčová devíza, prečo film nie je výnimočný, hoci má potrebnú psychologickú nadstavbu a zaujímavú chémiu. Benedict je takmer rovnako fenomenálny ako Lewis v Až na krv (2007), jeho prejav vo vás doznieva aj po projekcii, ale trpí aj vatou resp. neurčitosťou, ktorá nepramení v mnohorakosť výkladu osudu postáv ale vo vykalkulovanej rezervovanosti, ktorej chýba lepšie prekreslenie rysov postáv, ich ambície a realizácia skutkov.