Paldiny

ZÍSKAL SI NÁS, ZÍSKA SI VÁS! Metalová učebnica pre tých, ktorým sa nechce mordovať s 800 stranovou knihou z Panta Rhei. Každý diel sa venuje inému subžánru a každý diel je natočený tak, aby bol zaujímavý aj pre tých, ktorí mu neholdujú. Povinnosťou je, aby bol divák fanúšikom rockovej muziky, inak je sledovanie zbytočné. Slušná zostava hostí aj ich otvorenosť poteší, rovnako tiež obšírne venovanie sa historických vplyvov. Pri 45 minútovej minutáži jednotlivých epizód je samozrejmé, že sa práve do tej vašej nezmestí všetko to, čo by ste si priali. Tie najdôležitejšie informácie pre pochopenie vzniku či prínosu kapiel, udalostí, žánrov však tento seriál ponúka. Sprievodca príbehom o Kovovom králi je zároveň fanúšikom, o to prirodzenejšie vyznie jeho zápal pre vec. Najlepšia časť: Power metal (10), najzábavnejšia: Shock rock (9), najmenej pútavá: Progressive rock (11). Tí otrlejší si určite všimnú absenciu Black metalu, Death metalu či Grindcore. Nezúfajte, existuje ešte neoficiálny 12.diel s názvom Extreme metal, aký si zasponzorovali samotní fanúšikovia, keďže naň hlavúni tohto seriálu nenašli pôvodne odvahu Ale pozor tento diel nenesie českú zvukovú stopu a k titulkom sa mi tiež nepodarilo dopracovať. Že je stále o čom točiť hovorí aj doplnok po záverečných titulkách poslednej epizódy, kde sprievodca dokonca odkazuje na existujúcu zbierku pre vznik ďalších dielov. Skrátka, ak niečo robíte od srdca má zmysel v tom pokračovať.

Z Ameriky cez Anglicko až do Poľska. Na režime ani výchove nezáležalo, všetci milovali filmy a teraz si ich všetci mohli pozrieť doma a navyše v čase, kedy chceli a žánri akému fandili. Teda pokiaľ zrovna nemali v pláne si kúpiť auto, áno, veru toľko stáli prvé mašinky na kazety. Tí o 10 rokov mladší, než som ja, si už éru videokaziet nevedia predstaviť, tí o 10 rokov starší, zas pamätajú simultánny dabing. Keď som tak počúval rozhovory ľudí, ktorí si v 80tkach nastavovali budíky, aby si mohli natočiť film bez reklám, tak som si spomenul na svoje prebdené noci. Je ale neuveriteľné s akým veľkým časovým odstupom sme si tento boom prežili my na Slovensku. Dokument prináša zopár užitočných zaujímavostí, dozvieme sa napríklad, že sa 70% Američanov takmer stalo zo dňa na deň kriminálnikmi, alebo aké bizarnosti (priateľ na kazete) sa predávali, či aké kultové horory až presvedčili britské odbory o zavedení cenzúry. No po väčšinu času šlo len o pripomenutie toho, čím si každý vlastník hlučnej pár hlavovej škatule prešiel. Navyše som mal pocit, že bolo pár informácií prifarbených, dokument sa ku koncu tvári, akoby filmová cenzúra časom zmizla úplne, čo je samozrejme hlúposť, no to už je na inú debatu iného celovečerného dokumentu.

Pre maximálne potešenie by musel mať dokument tri hodiny. Takto sa do jednej vtesná to zásadné z tvorby veľkej päťky plus tých pár tvárí, aké rozoznávame dodnes. Som ale rád, že dokument nie je len ohliadnutím sa jednej-dvoch generácií za starými akčnými časmi, ale snaží sa aj nazrieť do vnútra, prečo doba chlapíkov, ktorí najskôr uštedria ranu a až potom sa pýtajú, vôbec vznikla, čo jej pomohlo v konkurencii s veľkými štúdiami a tiež kto a čo predznamenal všetkému koniec. V rozhovoroch ďalej sledujeme postrehy, s akými sa nedá než súhlasiť, najmä s vývojom žánru za posledných dvadsať rokov, zaujímavé rozhovory s Lundgrenom a McTiernanom, aké prezradili zopár pikošiek z natáčania a využíva sa množstvo starého materiálu. Ľudia pred kamerou sa neboja pomenovať veci na rovinu či ukázať prstom na toho, kto vývoj žánru prežil a kto nie. Miestami to svojou uvoľnenosťou pripomína rozhovor s kamarátom, do ktorého sa ale neviete zapojiť. Čo by som vytkol sú občas zvláštne prestrihy (McTiernan vo Verhoevenovom filme) či chronologickú nenadväznosť podaktorých snímkov, no nečudoval by som sa, ak by šlo o zámer, ktorý mal len vtipne poukázať na neprehliadnuteľnú brakovosť béčok. Ale zámer-nezámer, dokument som si užil, tiež dominanciu tvorby Sylvestra Stalloneho, ktorý si v ňom ukrojil väčší priestor, než trebárs rakúsky dub a toho mám tiež moc rád. Z ich pošťuchovania sa o najhorší film som sa narehotal viac ako z ich najlepších komédií. Moc príjemne strávený čas, len smelo do toho.

Robert Rodriguez sa v posledných špiónoch znížil k tomu najprízemnejšiemu humoru a že k prízemiu bolo sakra blízko už v predošlých kapitolách. Tu ale prekonáva sám seba, oblúkom lietajú zvratky, v bitkách počas kopancov tečie plodová voda, dobré trávenie rovnako slaví úspech aj plienkový priemysel má svojho kandidáta. Dej vôbec nezaostáva a rozhodne sa začať až na konci filmu, zato pointa o "plytvaní časom“ je tvorcami vysvetlená radšej hneď. A ak by sa predsa len našiel botník s extra dlhým vedením, určite mu to dopodrobna vysvetlí záverečná morálne-priezračná prednáška. Zla je tu teda dostatok, naopak vizuálna stránka snáď poprvýkrát v poriadku, hovoriaci peso občas vypustí dobrý heft (pokiaľ zrovna nevypúšťa niečo iné) a až na pôvodných odrastených v menších roliach, stará parta ostáva za dverami. To beriem vzhľadom na posledné rodinné stretnutie. Plytkosť filmu a vlastne celej série už nie.

Nečakane hravá blbina, ktorá sa počas pohybu v počítačovej hre dištancuje od trápností a samotným zasadením do nej eliminuje trikovú impotenciu. Rodriguez využíva chudší vizuál herného sveta vo svoj prospech, aj preto si farebná grafika môže dovoliť pixelovské barličky. Levely sú fajn, nepostrádajú nápad, ani šmrnc. Máme tu wrestling, závody, bublajúcu žeravinu, dokonca raz hráči využijú strategický ťah. Na mieste bolo zapojenie deda na vozíku, ktorý postavením sa na nohy rázom ožije novým životom a mimo misu nebolo tiež porovnanie reálnych suchárov s ich imidžovými borcami. Vtipná pointa s otočením rolí, kedy obyčajní chlapci od počítačov za maskou drsňákov zistia identitu nijak výrazného hráča, čo to v reáli kope za špióna. Ibaže film s "Game Over“ nekončí, virtuálny svet sa dostáva do skutočného a s ním putujú tretí Spy Kids do hája. Rodriguez mal potrebu a chcel sa odvďačiť každému, kto si dovtedy v sérii, čo i len prdol a rázom tu máme so záplavou cameo rolí sentimentu na kilá, až sa pri tej prietrži zabudlo na akciu. A tu sa dostávam k bodu, prečo som sa touto sériou vôbec zapodieval. Sly. Ten si tu strihol schizofrenickú štvorrolu, a aj napriek tromfu v "Malinove" nepôsobil trápne, raz dokonca rozosmial. Bolo tiež zaujímavé sledovať, ako sa opäť po rokoch vysporiada so zápornou postavou. Naposledy tomu tak bolo ešte v sedemdesiatych rokoch. Nič to ale nemení na fakte, že viac pozretí si tento kúsok nezaslúži.

Keď som Aquamana povinne absolvoval v kine, netušil som, že tam uvidím Lundgrena. Vlastne som netušil, že Lundgrena ešte v kine uvidím, ale prajem mu to. Síce tu nepasuje možno o niečo menej ako nepasujú podivné masky morským ľuďom, ale dal spomenúť na iný jeho komiksový pokus s názvom Vládcovia vesmíru. Aquaman je viac fantasy než dnešné komiksovky, s akými som sa stretol a našiel som v ňom dve slušné scény. Jednu zo Sicílie, druhú, takmer hororovú, po tom čo hlavní hrdinovia Sicíliu opustia. Dej nemá moc čo ponúknuť, morskí ľudia majú na tých suchozemských ťažké srdce pre ich zlozvyk nevážiť si matičku Zem a tí ľudskí, tí majú asi z morských tvorov strach, no moc pohľadov okrem pár reportáží sa k nám nedostáva, takže len moja domnienka. Posolstvo ale jasné, spojeniu týchto dvoch rás má dopomôcť potomok človeka a Nicol Kidman. Rybí muž je však slušná skriňa a keď ostatných masíruje oceľovými päsťami je to aspoň zábava, ako náhle sa v závere dostane k slovu digi bordel s komplet morskou populáciou a krakenom, prichádza bolehlav, z akého som sa dostával celú cestu domov. Verdikt teda znie, hodina a pol by bol optimal. Vypustiť by sa mohli selfíčka, gladiátorské scény, plus to celé od veľkého zvratu, ktorý samozrejme nikto nečakal. Možno ešte pospájať so mstiacim sa mravčím mužom, ktorý raz zmizol a viac sa neobjavil. No nevylučujem, že mu nevymyslia comeback zase v inom dobrodružstve. Tento raz už ale bezo mňa.

Dúfam, že Paxton s Buscemim dostali aspoň dobre zaplatené, keď už na triky nezostalo. Tie boli o dve triedy horšie než v jednotke a o triedu ako v Súboji titanov z 81´. Humor si rovnako polepšil, padá sa do ťavích hovien, tancuje balet, lieta na invalidnom vozíku. Skrátka trápne, brakové a blbé divadlo, čo si dovolilo ešte natiahnuť čas cez hodinu a pol. Palec hore za myšlienku, ktorá síce zostala iba na papieri, ale aj to sa počíta. Predchodca cielil na rodinu, dvojka sa pokúša na tajomnom ostrove plnom hávede odstaviť techniku a donútiť hlavných protagonistov myslieť. Tým mali tvorcovia začať.

Každé druhé decko by chcelo za rodičov špiónov a každé by ním chcelo byť. Otázkou zostáva, koľko špuntov by považovalo za dobrodružstvo ich vysekávať z prúseru. Spracovanie fajn, no malo sa pár rokov počkať. Čo poteší, úsporná minutáž, čo poteší menej váš vek. Problém nastáva, ak prekročil 12r, vtedy Spy Kids hrajú inú cieľovku a s vami pravdepodobne zametú. Ale zas dosť záleží od pohľadu na vec. Je celkom bizarné sledovať ako sa hašteria na jednej strane zmutovaný Monk, plešatá Loise, T1000 a na strane druhej rodinný tím s rozcitlivenou Mačetou, šarmantným Zorrom a podozrivo sa usmievajúcim Cummingom, ktorému by som dal preventívne prehľadať počítač.

Dal som tomu šancu, lebo jednotku s Baconom mám rád, no pozeral som to na etapy bezmála týždeň. Druhý diel sa odohráva 5 rokov po tom prvom, kedy prežili z výskumného tímu dvaja a na(ne)šťastie aj sérum neviditeľnosti. A to sa hodí kam, predsa do zbrojného priemyslu. Priveľa závratného experimentu z pier scenáristov sa nám nedostáva a tak armáda prenasleduje hollow mana, ktorý je na stope biologičke, ktorej pomáha fízel. Tento trojuholník tmelí snaha (ne)dostať do žíl elixír, aký zregeneruje hnijúce bunky v neviditeľnom tele, lenže vedy sa nám nedostáva, policajta to totiž nezaujímalo. Trikov je málo, nie sú peniaze, rozpočet sa minul na jednu cool bitku v daždi a karambol s automatickými zbraňami neprichádza, lebo vieme, kde skončili prachy. Takže armáda sa objaví 2x, raz za dňa, raz za noci a to stačí. Všetko podstatné (napätie, horor, šialenstvo) končí v náznakoch, márne som tiež dúfal, že si producent Verhoeven aspoň obháji nesmrteľnosť Bacona, po tom, čo ho zabili asi na piatykrát, no zostalo iba pri prianí. Aspoň herci boli fajn, tie nechcené komické eskapády v nákupnom stredisku, kedy sa v skúšobnej kabínke pichajú séra, už nepadajú na ich vrub.

Na diskotéke som bol raz, mama na tom trvala. Žiť v tej dobe počet návštev by nebol vyšší. Priteplená hudba Bee Gees, smiešne pohyby, ktoré by v mojom podaní vyzerali ešte smiešnejšie, skutočne by mi to zato nestálo, aby som večere trávil na farebných parketoch. Ale s dvadsaťročným Travoltom by som mal niečo spoločné. Minimálne plagáty v izbe. Priebeh filmu sa mi už pozdával viac. Romantické sa snaženie mladšieho Travoltu je už od pohľadu stratené. Desaťročný rozdiel je v takomto veku príliš. I keď netuším, čo na tej babe videl. Prekvapilo ma vybavovanie si účtov s portorikánskymi gangmi aj ten malý zvrat v nemocnici. Vyhlásenie výsledkov tiež nieslo kritiku do amerických pruhov a hviezd, akú mladý mozog nebol schopný pochopiť. Myslím, že film je lepší než sa na prvú môže javiť.