Paldiny

Mne sa druhá Mačeta páčila viac ako tá prvá. Vďaka asi tuctu zvratov som sa nenudil, krvavo sa mašírovalo takmer celý film a aj obsadenie sadlo viac. Do tretieho dielu mi tak stačí pridať ešte viac krvi, čriev a kozy v bezváhovom stave.

Akýže to rozdiel, keď sa blbý scenár neberie vážne. Útok na hlavy štátov, čo si do Londýna odskočili na štátny pohreb, je ešte s kamennou tvárou. No i napriek očividne počítačovým deštrukciám sa boom efekt dostavil. Ale ako sa bodyguard Butler v londýnskych uliciach rozkuká začína tá správna zábava. Nechýbajú hlášky, pridáva sa aj prezident, nechýba nabušená akcia, znovu si zastrieľa aj prezident a čo je dôležité Mr. USA nemá v záujme brať rukojemníkov. Butler sa tu skrátka s nikým neserie a strieľa, sadisticky reže-bodá a granátmi mašíruje teroristov každého druhu a vôbec ho netrápi či ide o po zuby ozbrojeného pešiaka alebo administratívnu krysu so ZŤP preukazom. Odbachne každého. A či onú nasrdenosť do filmu dostala naštvaná Amerika, alebo ten iránsky rejža mi je v podstate jedno.

To je tak, keď si adoptujete dieťa a potom rozmýšľate či by vám nebolo lepšie bez neho. Zaujímavý film, ktorého denná rutina by sa mohla odohrávať aj u vašich susedov. A takéto napohľad obyčajné príbehy majú v sebe vždy veľkú silu, keď sa ich chopí schopný štáb so schopnými hercami. Film nás stavia pred zásadné otázky, ktoré môžu viesť a vedú ku konfliktom a tie zas smerujú do rodinnej krízy a s tou sa každý jeden člen vysporadúva po svojom. A tam niekde korení pointa filmu, ktorá hľadá riešenie v súdržnosti a úprimnosti. Film by som si vedel predstaviť aj bez happyendu.

Podobné filmy o outiseroch môžem a aj pri tomto musím prikývnuť, že Američania si skrátka svoje veľké chvíle archivovať vedia. Miracle je výborne vyskladaný, poctivo natočený a najmä retro príťažlivý. Možno až tak, že som ho tipoval na rok výroby 2015 a za režijným kormidlom odhadoval precíznosť Rona Howarda. I keď som tušil, že tomu asi tak nebude. Veľa spravila aj charizma spoľahlivého Kurta Russella. Preto jediné čo ma pri sledovaní zamrzelo, že je náš filmový priemysel taký krpatý a podobných látok sa sotva raz chytí. A je to škoda, pretože ani tie hokejové zázraky sa rokom 1980 neskončili. Kluci z Nagana či ich bratia od Göteborgu by o tom vedeli rozprávať svoje.

Rozmýšľam, aké by bolo fajn, keby ľudstvo už odpočívalo v pokoji a príšerky si to rozdávali bez jeho prítomnosti. A síce mi najskôr prišlo zaujímavé snažiť sa pochopiť zmýšľaniu Lorry Warrenovej, ktorá chcela obnoviť rovnováhu vyhubením vlastnej rasy. Ale každým ďalším jadrovým výbuchom mi bolo počínanie ľudstva čoraz viac na obtiaž. Mňa skrátka rušila všetka tá odolnosť voči radiácii, ktorá im pol filmu doslova vybuchovala pod zadkom, rovnako schopnosť na seba natrafiť v meste o veľkosti západného Slovenska, či v jeho ruinách tak náhodou nájsť stratený ovládač. Zvlášť vtedy, keď viem aké ťažké je nájsť kľúče od auta. Miesto dialógov a ľudí všeobecne mohli dať priestor obriemu pavúkovi, mamutovi či všetkým tým prerasteným jašteričkám, u ktorých si Godzilla potrebovala vydobyť rešpekt. A že by mal film len 90 minút? Why not, keby to bola pecka a ešte v originálnom balení.

Štvrtý film od louisianských lesov je ale trochu iný, nemá metalový otvaráčik, má potitulkovú scénu a medzi tým rečou satiry poukazuje na všetko dnešné, počnúc víkendových hviezdičiek talk show, samozvaných veľkých blogerov a marketérov snažiacich sa vytiahnuť z tej najtragickejšej udalosti aj posledný dolár. Mám pocit, že duchovný otec série mal už plné zuby toho čo videl v šoubiznise a takýmto spôsobom nahromadenú pachuť chcel zo seba dostať von. A myslím, že sa mu to aj podarilo. Nielenže prekvapil fanúšikov tým najoriginálnejším spôsobom, ale dokonale mu vyšlo si vypestovať odpor voči každej jednej postave. Pochybujem, že som bol jediný, kto im prial pomalú a bolestivú smrť. Výnimku tvoril iba Aziat, ktorý v bitúnkovej tetralógii hral doposiaľ v každom diele, no až teraz si rolu zopakoval. Nebudem ale klamať, keď poviem, že mi mlžný opar plný dusna, blata a munície prišiel o čosi bližší.

Keď sa zakrvavená Marybeth so skalpom v ruke ocitla na policajnej stanici a tí zmobilizovali arzenál, že by si s ním vystačil aj Cameron, som sa pocitovo ocitol na LV-426. Tretí Hatchet pod novým režijným dohľadom ponúka presne tie ingrediencie, aké mi chutia najviac. Armádna jednotka sa neserie, páli do všetkého, aj ľudí z vlastných radov, Viktor sa neserie, trhá na kusy ženy, mužov bez rozdielu a Green, ten sa už vôbec neserie a do nekorektnej zábavy prináša aj spoločenskú kontroverziu, aká by pohla žlčou celej africkej komunite na americkom kontinente. A tam niekde sa objavuje jedno z prekvapení aké spomína George S. Jediné čo som nepobral, bola operácia “vezmi popol do ruky“, ale zas chápem, zabiť niečo, čo má rovnako životov ako Voorhees, si žiada neotrelé, možno až trochu bizarné metódy.

Ak už Tromáci musia spievať, tak radšej v KFC. Tu sa hoši od divokého západu držali na môj vkus až moc pri zemi. I keď hovoriť pri tomto type filmov o vkuse môže pôsobiť scestne, to uznávam. Čo však bez recesie pochválim sú muzikálové čísla. Je vlastne jedno či sa spieva o koňoch, snehuliakoch alebo zajačikoch stiahnutých z kože, pesničky sú veselé, smutné, no vždy melodické. Tiež sa našlo dosť šibnutých momentov, ktoré rozosmejú. Ostatok klasická Troma, na pohľad lacnota, že keď neviete do čoho idete, film vypínate, herci, že by ich zamestnali len v Rumunsku a na Jojke a tá hlavná postava s plnofúzom si cez pauzu kľudne mohla odskočiť na natáčanie Rasputina. Takže iba na vlastné riziko.

Triky mali ešte pár rokov počkať a ja naopak pár rokov meškám, ale inak do pohody. Film má náboj, príbeh nie je urážkou a hlavne sa neutápa v trápnostiach.

Hotový kódex zlých a príšerných rozhodnutí, pričom tým najhorším nebol vznik filmu, ale nulová súdnosť tvorcov. Netuším či boli tlačení sponzormi k obsadeniu podaktorých beztak zbytočných rolí, no ak by sa aj vystrihlo to peklo z horného poschodia, stále by zostala prsatá obluda Bára, opulentné tanečné kreácie a horda uvrešťaných štrbavých mrňúsov, ktoré vytlačili niekdajšie nosné postavy mimo dej. Len miestami to fyzicky nebolelo, lenže ani tam film nefungoval pre herecky neprítomnú Annu. A ak sa aj snažil o nejaké bočné príbehy, nedokázal som ich cez všadeprítomnú trápnosť zachytiť. Rovnako tak mi nešiel do hlavy technologický progres akého som bol svedkom. Aby ste to správne pochopili, časový rozdiel medzi druhým dielom odohrávajúcim sa v sedemdesiatkovom socializme a tým tretím je osem rokov a tu už sa veselo surfuje po nete a fotí telefónom. Až sa bojím dať tomuto “zázraku“ odpad.