Paldiny

Lester je starý pyroman a nebojí sa vyhodiť do povetria kdečo, trebárs aj vládnych agentov. Lenže zatiaľ sa o popáleniny nestará Arnie, ale sotva deväťročná Drew Barrymore. Sekunduje jej pri tom o čosi menej nadaný dvojník Kurta Russella, ktorý robí kúzla ako zo škatuľky a pritom mu stále kvapká z nosa a z druhej strany barikády ich stopujú elegán Sheen st. a manipulátor George C. Scott, čoby upratovač John. Beriem to síce odľahčene, ale zostava bola schopná a mohla z toho byť ďalšia napínavá Scannarovka, preto je škoda, že si film, možno až na začiatok, ide stále na pol plynu. Spomínaný úvod ešte v sebe skrýval aké také tajomno a nechýbal v nej drajv, ten sa ale s ďalšími flashbackami a nakoniec zakotvením pod jednou strechou možno až moc spomalí a vo finále už nedokáže natoľko nakopnúť vrtuľu, aby som ho nevidel iba ako jednohubku.

Perryho Kinga poznám z filmu Páni Flatbushe, kde mal dokonca o čosi väčšiu rolu ako Stallone a prišlo mi zaujímavé sledovať ako sa vnútorne aj mentorsky vyrovnáva s mladými výtržníkmi akých sám v spomínanom filme predstavoval. Toto je ale extrémnejšia záležitosť, ktorá si neberie servítky a veľmi priamo poukazuje na americké školstvo, kde sa podobných šikán zúčastňujú jak žiaci tak ich učitelia. Milo ma prekvapilo žánrové uchopenie béčkara Lestera, ktorý poväčšine času kladie dôraz na dramatizáciu, tiež sa snaží vzbudiť záujem o životy ako chuligána tak jeho hlavného soka učiteľa. Za pasáže aké dosahujú toho najvyššieho levelu považujem krátky záblesk geniality mladého hajzlíka, kedy v sebe poodhalí nevyužitý hudobný talent, tak psychické zlyhanie profesora prírodných vied, ktoré dalo spomenúť na silnú scénku zo slávnej právnickej drámy Spravodlivosť pre všetkých. Záverečné zúčtovanie, ktoré otočí žánrovým kormidlom mi neprekážalo, dokonca som fandil čo najsilnejšiemu pritvrdeniu a režisér ma neraz vypočul, takže s filmom som moc moc spokojný.

Keď sa tam objavil Culkin som sa akosi nemohol nadýchnuť toho smútku, ktorý bol pre hlavnú postavu toľko zásadný. No nebola to chyba hercov ani tvorcov, bola to chyba moja, že som sa nevedel pri pohľade na malého Kevina, ehm Culkina odprostiť od McAllisterovic rodiny. Našťastie film nie je len o ňom a mixuje viacero žánrov a v nich viacero tém, ktoré sú spočiatku len hmlistými spomienkami, neskôr dosiahnú aj pevnejších kontúr. I napriek doslovnosti záveru som si ale nebol celkom istý, čo nakoniec bola realita, čo fikcia, či za veci mohla armáda, alebo k nim ani nedošlo. Ťažko zhodnotiť, no nad filmom rozmýšľam aj po jeho skončení, teda nejaký ten pocit vo mne zanechal a to považujem za plus.

Zábavná kravina, ktorá nemá s hororom nič spoločné no i tak ma dvakrát vydesila. Prvý raz pri známych scénkach z Terminátora 2, pri ktorých nechýbal ani mladý John Connor a druhý raz pri opísanej príbehovej linke z Kultu hákového kríža. Lenže pozor, ono sa neopisovalo. Oba menované filmy vznikli až po Triede 99´ a ja prepočítavam čoho svedkom som sa zrovna stal. A nutno dodať, že tam, kde napríklad taký Kult končil, tam Trieda iba začína, samozrejme v tých najbéčkovejších vodách s detskými gangmi a robotickými učiteľmi, ktorí im dávajú na prdel (doslova). A síce mi viac sedela vážnejšie poňatá Trieda 84´ tu som si tiež pohmkával nad odvážnymi nápadmi scenáristov, ktorí sa nesrali s korektnosťou, nad drsnou Lesterovou akciou, odfrkoch a trikoch, ktoré dopadli lepšie ako napríklad v ten rok vypustenom Robocopovi 2.

Plagát klame. Žiadne zúbky gauč z Möbelixu nevycerí, zato pobije pár ľudí mimo záber a unudí tláchaním o prevteľovaní duší a čarodejníctve. Pobavili vlastne len dve scénky a aj na ne som si musel počkať do druhej polovice filmu. A to je na vraždiaci gauč trestuhodne málo, škoda, tešil som sa.

Pozeral som to síce celý deň, ale štyroch hviezd je film hoden. Najmä svojich rovesníkov predbehol o desiatky rokov a to vo všetkých možných kategóriách aké som dokázal vnímať. A aj napriek tomu, že tá minútová nálož je obludná, nespomínam si, že by ma rušila jediná príbehová linka, jediná dôležitá postava. Možno tak len malé pripomienky k príliš otvorenému záveru a prvým dvom manželom, ktorí boli v porovnaní s Rhettom alebo vysnívaným Asshleym trochu "plochí".

Na počiatku boli dva scenáre so schopným námetom, ale bez nápadu ako ich zakončiť. Potom tu bol ich tvorca, ktorého ťažil termín, no chcel prísť s niečím originálnym. A tak vznikol film s názvom Stratená diaľnica. Ten rozpráva cca trištvrte hodinu jeden príbeh, ktorému svedčí mysteriózny tón, aby bez snahy vygradovať ho, vysvetliť, či zakončiť rozbehol príbeh číslo dva s romantickou zápletkou odohrávajúcou sa v mafiánskom prostredí. Škoda. Oba sa mi páčili, oba krášlili zaujímavé scény a oba si zaslúžili celovečerné spracovanie. Lenže to by pri nich nesmel stáť Lynch, ktorému stačí, že sa v oboch svetoch bez rozmyslu pohybuje jedna postavička a má hotovo. Zvyšok zostáva iba na divákovi, ktorý sa márne snaží prísť na koreň toho čo vidí a samozrejme na konšpirátoroch, čo sú si istí, že aj na vyprahnutej planéte nejaký ten život existuje. Za mňa nebol, Stratená diaľnica je skutočne stratenou a nik ma nepresvedčí, že má za mak logiky.

Snažím sa Mexiko napojiť k sérii Rambových výletov, rovnako sa snažím vidieť Ramba a nie jeho predstaviteľa. Celý film som si uvedomoval, že chcem viac ako mi John ponúka a čo mi dal? Akýsi mix výletu Liama Neesona do Paríža s Macaulay Culkinom pri ochrane svojho obydlia. Možno tento diel časom začnem mať viac rád, teraz rozmýšľam nad dôvodmi prečo vznikol. Veď John J sa nakoniec znovu nezastavil, znovu sa vydal na cesty, znovu stratil rodinu, znovu sa presvedčil o zlom svete navôkol. Žeby to malo viac psychologický podtext ako sa javí? A Rambo skrátka nikam nepatrí a nemôže sa zastaviť, alebo vrátiť? Alebo je to len zrkadlo vystrašeného Američana, ktorý sa nevie dočkať zaschnutého betónu na hraniciach? Ťažko povedať, možno nám otázky zodpovie sám menovaný pri ešte jedných potulkách. A veruže zodpovedal, nie už síce pri potulkách, ale v rozhovore, kedy Sly prezradil kam Rambove kroky viedli po tom, čo sa zodvihol zo svojho húpacieho kresla.

Na thrilleroch a drámach zo sedemdesiatych rokoch mám rád, že ich môžem sledovať aj hodinu a stále netuším čo za šachovú partiu si to na mňa dejová linka chystá. Obdobne to bolo aj s Maratóncom, ktorý tiež veľmi poskromne dávkoval informáciami, aby až spoznávaním ďalších príslušníkov jeho rodiny sa roztáčal stále napínavejší závod o prežitie. Rovnako oceňujem nevšednosť uchopenia niektorých vyhrotených situácií, aké v iných filmoch často skĺzavajú do žánrového klišé. A zakiaľ sa všetkým páčilo u dentistu ja by som za najsilnejšiu scénu zvolil prechádzku (alebo únik) baróna ulicou zakiaľ čo ho spoznávali starí známi s čiarovým kódom na zápästí.

Na začiatku sa predvádza ako Oliver Stone tak aj Eric Bogosian, ale ako sa do toho zapojí príbeh, rázom sa dostáva do popredia silná téma a sme doma. V tejto polohe to filmu svedčí a obaja menovaní idú naplno. Zvlášť mala gule scénka s krútiacou sa kamerou, počas ktorej padá kritika do spoločenských kruhov z úst hlavného hrdinu, ktorý jednoducho musel skončiť ako skončil.