Biopler

Snímka bola otváracou na Filmovom festivale pracujúcich v Bratislave (31. júl – 6. august 1951).

Režisérovi Pavlovi Dubovskému bola za snímku udelená Národná cena.

Film bol premietaný na Filmovom festivale pracujúcich v Bratislave (31. júl – 6. august 1951).

Filmu bola udelená Národná cena v roku 1950.

Scenáristicky spolupracoval na snímke aj Leopold Lahola. Jednalo sa o jeho poslednú prácu na filme pred odchodom do Izraela. Nakoľko bol ideologicky nepohodlným umelcom, nebol uvedený v titulkoch snímky.

Nedohľadné davy bojovníkov s individualizovanými pohybmi boli vytvárané v počítačovom programe Massive (Multiple Agent System in Virtual Environment). Každá postava bola vybavená základnou umelou inteligenciou, ktorá bola schopná rozoznať protivníka alebo spojenca. Massive tak vytvoril scény, v ktorých sa postavy hýbu nezávisle na ostatných.

Keď v úvode snímky Jeffrey Wigand (Russell Crowe) prechádza vestibulom tabakovej spoločnosti, v ktorej dostal vyhadzov, jeho chôdza je náhle spomalená blížiac sa k otáčavým dverám. Pred jeho odchodom z budovy (inside) je urobený strih. Význam scény sa objasní až v úplnom závere, kedy Lowell Bergman (Al Pacino), odchádzajúc po prepustení zo stanice CBS, tentoraz prejde cez otáčavé dvere a potom sa záber opäť spomalí, keď je už mimo budovy (outside). Je to paralela na vzťah medzi dvoma postavami, ktoré prišli o prácu, lebo sa rozhodli povedať pravdu – sú insidermi, no stali sa z nich outsideri.

Snímka drží primát ohľadne využitia ručnej kamery vo filme.

Kúpeľňový záber, kde sa skrášľuje dvojica gayov, trvá zhruba 30 minút.

Scéna vlakovej havárie bola v určitých záberoch nasnímaná súčasne prednou aj zadnou projekciou.

Záver filmu tvorí trojminútový záber na mŕtvolu Che Guevaru, symbol odboja proti kapitalizmu. Tvorcovia chceli dlhým záberom prinútiť diváka zamyslieť sa nad cenou života, ktorú je treba za odboj zaplatiť.

Podstatná časť snímky je založená na striedaní záberov z týždenníkov a inscenovaných záberov, čím režisérska dvojica odkazuje ako ideológie z Európy a USA prenikajú do rozvojových krajín.

Výrobné náklady sa vyšplhali na 1,2 milióna Kčs.

Jedná sa o prvý film, ktorý bol kompletne natočený v ateliéroch na bratislavskej Kolibe.

Spolupráca Plicka-Hackenschmied dovolila, aby sa zreteľné kameramanské kvality Plicku pretavili do filmového diela pomocou Hackenschmiedových postupov vystavania celku na princípoch ruskej montáže. Hackenschmied narúšal osvedčené strihové postupy. Po celkoch krajiny sa nebál zaradiť polodetail detskej tváre či sériu portrétov dedinčanov.

V snímke Plicka zachytil niekoľko charakteristických slovenských zvykov - vynášanie Moreny, svätenie koláčov, sušenie ľanu, dievčenské tance či jarmok.

Pre nepriaznivé finančné pomery Matice slovenskej Plicka po tomto filme nerealizoval už žiaden významný počin. Navyše dlhoval veriteľom (dodávateľ filmového materiálu, barrandovské ateliéry a pod.) 200 tisíc korún. Dohodol sa s nimi na súkromnom vyrovnaní, s ktorým súhlasili a dlh sa znížil na 160 tisíc korún. Dlh splácal skoro tri roky.

Karel Plicka skonštatoval po uvedení filmu: "To, čo ja robím, chcel by som, aby bol akýsi základ filmovej produkcie na Slovensku. Odtiaľto aby sa išlo ďalej." Jeho impulz však nenaštartoval rozvoj slovenskej kinematografie kvôli neexistujúcim dostatočným technickým, ekonomickým a personálnym podmienkam. Krajina bola skôr objekt záujmu pre zahraničných autorov hľadajúcich priemyslom nezasiahnutú zem.

Skladateľ František Škvor hľadal staroslovanský základ ako hudobnú paralelu k Plickovým obrazom. Zvolil klesajúcu kvartu, prítomnú v ukrajinských a ruských melódiách.

Počiatok nakrúcania je datovaný na 15. august 1947.