Biopler

Spolu s filmom Cesta ku sláve (1976) drží snímka primát ohľadne prvého využitia Steadicam v kinematografii.

Politickí predstavitelia a vedenie Československého štátneho filmu sa film neopovážili slávnostne uviesť k výročiu SNP, po vznesení pripomienok Umeleckej filmovej komisie, no zároveň ho nechceli zakázať. Vznikol kompromis s tým, že pripomienky nie sú priamy dôvod, aby film nemohol byť uvedený pri príležitostí osláv SNP. Skôr komisia odporúčala, aby sa nesúrilo s uvedením filmu, ak by to malo mať neprajné dôsledky na jeho pedantnom vyhotovení.

6. augusta 1948 sa zišla Umelecká filmová komisia, ktorá posudzovala výlučne ideovú stránku snímky. Boli doporučené zmeny ohľadom zachytenia tisovskej zrady a tým pádom odsúdenia služobníkov fašizmu. Taktiež komisia žiadala vyvážiť slabé zastúpenie sovietov v Povstaní a na oslobodení tým, že nástup Červenej armády má vyznieť mohutnejšie. Bielik vzal pripomienky na vedomie s tým, že budú realizované.

Hudba osciluje medzi lyrickým pólom (intímne ladené scény), kde najviac čerpá z ľudovej melodiky, a robustným symfonickým dramatizmom (sociálno rebelantské časti deja).

Režisér nikdy neukazuje popravu, skôr o nej rozpráva nepriamo. Na vyjadrenie nevsádza do scén naturalizmus.

Na rozdiel od ďalších filmov o SNP, Bielik našiel aj na nemeckej strane kladné postavy a na strane povstalcov zasa negatívne. Po komunistickom prevrate už nevzniklo podobné dielo, lebo SNP sa pre politikov stalo témou skôr na rozprávku ako témou pre realistický príbeh.

Režisér filmu Grigorij Alexandrov osobne navštívil Filmový festival pracujúcich (14. – 21. august 1949) v Bratislave.

Robotnícka porota, ktorá hodnotila filmy na Filmovom festivale pracujúcich (14. – 21. august 1949) v Bratislave ocenila snímku ako najlepšiu spomedzi 14 premietaných diel.

Snímka bola natočená za 71 pracovných dní.

Francis Ford Coppola chcel v jednej zo scén, aby sa upír priblížil k obeti nadprirodzene rýchlo. Kameraman Michael Ballhaus využil počítačový program, ktorý mu umožnil kontrolovať rýchlosť snímania. Taktiež mohol nepretržite a zároveň hneď meniť natáčanie z 24 záberov za sekundu na 8 za sekundu a späť.

Sokurov skúšal natáčať dielo niekoľko mesiacov a vo filme je použitý štvrtý pokus.

Poľská regionálna tlač písala kriticky o filme. Podľa nej Česi vydávali Jánošíka ako legendárnu postavu Tatier za svoju. Kritizovali, že Čechmi ukradnutá história bude na západe vydávaná za český folklór.

V snímke šlo o zápas osamelého hrdinu proti presile moci. Na strane moci boli maďarskí feudáli a na strane utláčaných slovenskí poddaní. Film disponoval sociálnymi a národnými aspektmi, že oficiálne maďarské miesta bránili jeho uvedeniu na benátskom festivale v roku 1936.

Komerčný úspech filmu okrem vhodne zvoleného žánru, národno-sociálnej témy, súvisel aj s dobovým kultom tela a zdravia.

Obsadenie Bielika do hlavnej úlohy podčiarklo Fričovo úsilie o dominantne dobrodružnú interpretáciu príbehu, aj keď s divácky orientovanou mierou poetizácie a sentimentality.

Hudba Miloša Smatka využívala motívy slovenských ľudových piesní.

Distribúcia očakávala slušné príjmy z premietania v českých kinách, povedzme ako na úrovni českých filmov premietaných v slovenských kinách. Opak bol pravdou. Celkové tržby boli slabé. České kiná vykazovali vyťaženosť len na úrovni 35%, čo bolo, oproti vyťaženosti 80% na strane slovenských kín, vskutku málo.

Umeleckým poradcom snímku bol Karel Plicka.

Bielik, autor námetu, chcel dielom upozorniť na dobu, keď Slovákov fackali za ich reč, chcel upevniť pocit spolupatričnosti, ktorý bol maďarizáciou mnohokrát narušený.

Skúsenosť slovenských filmárov s tvorbou hraného filmu bola nulová, takže bolo dobré, že sa ako asistenti mohli zaúčať u skúsených českých kolegov. O rok neskôr sa pri realizácii filmu Vlčie diery už presunuli z asistentských do hlavných postov.