Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Komédia
  • Akčný
  • Dokumentárny
  • Krimi

Recenzie (1 926)

plagát

Invalid (2023) 

Skvelý casting ústrednej dvojky v podaní Hološka a Godla veľmi baví + hlavná vec, sú veľmi uveriteľní v tom čo hrajú a čo povedia. Veriť sa dá aj Sávovi Popovičovi, ktorého pupušský mafián je taká prdel, že až. Najviac to nesadlo Rytmusovi, na ktorom vidno, že to najviac prehráva, našťastie v minimalistickej role. Tvorcovia vedia pobaviť, ale nevyhýbajú sa rovnakému typu humoru, mierim hlavne na účelovo vyskladané zábery, ktorých "pointa" sa opakuje. Napr. tým, že chcú diváka potešiť nejakým hitom z deväťdesiatok, neváhajú to nasilu strčiť do scény kedy hlavná postava príde domov ako invalid a pustí telku a čo na ňu vyskočí? Singel Nagyho "S nohami na stole". Resp. žene predtým v inej scéne povie, že "nebude to také ľahké drahá, nemôžeš ma vymeniť, som tvoj muž". Korunu tomu dávajú billboardy kde kandidát oznamuje, že mesto postaví na nohy. Je to jasná narážka na hrdinu, avšak tým, že sa to v rýchlom slede všetko vysype pred diváka, otravuje sílená účelovosť. Veď pri humore na to nemusíme stále tlačiť a stále niečo chrliť. Ináč Karásek výborne zvláda remeslo, je presvedčivý aj v tmavých scénach múzea. Je klasicky patetický, je cítiť, že si to užíval na režisérskej stoličke, avšak cítiť aj to, že sa len minimálne posunul od snímky Kandidát spred 10 rokov. A že zošróboval narýchlo záver, aby hrdina bol nevinný, že sa zachoval v sebaobrane pri krvavých jatkách, no pánenko skákavá, či pánko Kot :) a tomuto už len uveriť, že?

plagát

Red Rock West (1993) 

Kompilát Blood Simple a Blue Velvet v príbehu o kovbojovi-outsiderovi, ktorý s trválkami po vojne vo Vietname pláva životom, aby nakoniec naskočil na vlak, ktorý ho odnesie opäť kto vie kam. Jednohubka, ktorá poteší i prekvapí zvratmi, hudobným podmazom hlavne v úvode naladí, avšak vcelku je nevýrazná postavami, taktiež ich náhlymi zmenami motivácií, a ústi do prázdna.

plagát

Keby som mal dievča (1976) 

Tak toto je prúser. Duško Tarageľ, maturant, prosím pekne 28-ročný v dobe natáčania, bledý jak stena, sa pohráva s kŕdľom žienok, no ťarbavý je ako celé dielo. Tak nemastné-neslané som to od Uhra nečakal.

plagát

Príbeh Alvina Straighta (1999) 

Je to krásna road-movie so starčekom, ktorý je veľmi uveriteľný. Pri všetkých stretnutiach, rozhovoroch z neho sála múdrosť šedín, hlavne s akým kľudom rozpráva o skúsenostiach a strastiach zo svojho života. Z tých road-movie čo som videl je najviac klasickou, ktorá spĺňa heslo "cesta je cieľ". Je to pomalé dielo, ale nie nudné. Pomalú jazdu dedka narúšajú ľudia, zväčša splašení stresujúcim životným štýlom ako napr. dáma čo veľmi často zráža vysokú zver keď sa ponáhľa do práce. Paradoxne je to normálny Lynch, aj keď príbeh starého dedka jazdiaceho na starom traktore je abnormálny. Nejedná sa o lacný sentiment, viď nepresladený koniec, i preto dielo spĺňa tie najprísnejšie kritériá.

plagát

Jednotka intenzívneho života (2021) 

Prečo v závere tá doslovnosť o ľudskosti Ondřeja a Kataríny? To je fakt škoda... Dielo pojednáva o poslednej štácii v ľudskom živote, avšak celé sa nesie v nepopísateľnej ľahkosti a krehkosti, ktorá je hodná obdivu. Hodná obdivu aký vie byť stále človek človeku podporou i oporou, ako vie vliať nádej v beznádeji.

plagát

Případ Paradineová (1947) 

Film celkom pekne ťahá Gregory Peck, ktorý je vlastne jeho hlavnou postavou, avšak celý čas visí vo vzduchu otáznik či je jeho klientka vinná či nevinná. Ich citové vzplanutie je nevykreslené a tým pádom nevierohodné. Problémom je aj málo spoločných scén, o pani Paradine sa dozvedáme akoby vždy len z druhej ruky, že je mysticky kľudnou a krásnou ženou. Film má hluché miesta, najmä keď chce kamoška právnikovej ženy dohovoriť hrdinovi a je to plné vaty, resp. výlet do sídla Paradineových bez ďalšieho dopadu, rozvinutia línie... to sú šliapnutia vedľa. Avšak na dielo sa pekne pozerá, je zmáknuté tak, že nenudí, v závere sa to pekne spočíta právnikovi na súde, no zároveň dostáva pohladenie doma. Celkovo je dielo možné zaradiť do šedého priemeru.

plagát

Maelström (2000) 

Celkom morbídny film, ktorý sa Villeneuve nebál obohatiť o ryby alias rozprávačov. Vzťahy medzi postavami sú, povedzme, dosť zvláštne. Snímke to škodí, ťažšie je sa naladiť, avšak i pomáha, lebo pridáva tajuplnosť. Nechýba čierny humor a to poriadny (špeciálne lúčenie obete v kruhu priateľov kde je vrah preklínaný celkom nechutným spôsobom), taktiež uletené zábery - posedenie pri káve aj so spopolneným otcom, ktorý sa vyníma v krabici v igelitke a celkovo na stole. Avšak celkovo nejaké súznenie s postavami je nemožné. Hlavná predstaviteľka je chladná mrcha, ku ktorej si nie a nie nájsť cestu. Film však má svoje kvality, ale tie to tak vylepšujú maximálne do priemeru.

plagát

BANGER. (2022) 

Na filmovom umení sa mi páči, že téma mi môže byť ukradnutá, cudzia, po ktorej by som bežne nesiahol, ale keď je spracovaná zaujímavo, novátorsky, s fajnovými hercami, tak to prebije všetko. Pritom úvod pôsobí rozpačito, trvá kým si divák zvykne na kameru a la mobil picture, taktiež kopec postavičiek... ale potom sa to rozbehne, ústredná dvojica skvele ťahá celý film okorenený humorom a kultovými hláškami ("Ty máš akurát toleranci větší jako Tyler Durden"). Skvelý výber vedľajších postáv ako vyhadzovač v bare či high staff istého Sergeja Barracudu, o ktorého existencii ma poučilo toto dielo, podtrhuje kvalitu castingu. Čo by som dielu vytkol je prílišné nadužívanie meméčiek, pre mňa rušivá vec v jednoduchom príbehu, ktorý sa dá zhrnúť do jednej vety, ako chce chalan získať nazad stratenú lásku, ako ju chce ohúriť. Taktiež vyžívanie sa v záberoch iba na hlavy až z toho rozbolí hlava :) ale nie, ide o to, že sa treba prepnúť na ručnú kameru, ktorá reže do postáv, avšak veľakrát je roztrasená a trochu to vadí. Chválim no happy end, dielo prekvapí výrazným zdramatizovaním v poslednej tretine stopáže, ktoré ho z ľahkovážneho tripu za prachmi posunie niekam inam.

plagát

Pod obratníkem Kozoroha (1949) 

Kostýmy fajn a to je asi tak všetko. Film, ktorý nemá nič spoločné s Hitchcockom, je rozťahaný, ukecaný, mierne nudí a ani po formálnej stránke sa nejedná o priemer. Jediné čo poteší (okrem tých kostýmov, na ktorých si zrejme dali všetci záležať) je zlatá Ingrid Bergman a dobre padnúci Joseph Cotten.

plagát

Žena, ktorá spieva (2010) 

Neprišlo mi zložité orientovať sa v deji, postavy i miesta príbehu boli dosť dobre okomentované v dialógoch a keď ešte pán režisér rozčlenil dielo akoby do viacerých pasáží, ktoré vždy na začiatku pomenoval, bola to ďalšia pomôcka. Aj z hľadiska vyprávania príbehu, páčilo sa mi to, no dobrý dojem robí neopozerané, zväčša nehostinné prostredie, taktiež dobré vedenie hercov. Avšak ak v príbehu figuruje niečo na štýl jednej z poínt snímky Chinatown, pýta si to rozhodne výber postáv čo sa týka veku, aby to bolo vierohodné. Pardon, ale tu tomu tak nebolo a toto som nezožral ani náhodou. Potom je aj málo pravdepodobný príbeh odsúdený k mojej nepriazni, navyše ak sa za počudovania hodných okolností stretne matka so synom kdesi na kúpalisku.