Biopler

Chápem, že Ševčík debut poňal ako štylistické cvičenie. Zo všetkého najviac čuší i ruší preexponovaný obraz ako taký. Vyžíva sa v protisvetle, disco svetlách a farbách, ale je z toho guláš. Čiže vizuálne je to pre mňa všeobecne odpudivé dielo. Príbehovo na začiatku zaujme, i prevedením, ale v závere to s tým bráškom vypáli vcelku nelogicky. Páči sa mi ako vrství do reálneho deja predstavy hrdinky. Chce byť osobitý. Vzhľadom aj na neskoršiu tvorbu, pri ktorej dospel, dávam silné 2*.

U mňa je Schumacher navždy dirty driver. Skrátka to čo vyviedol Villeneuveovi v 1997 a Hillovi v 1994 je neakceptovateľné. Nezmenil sa ani po pauze a hneď počas prvého roku po comebacku nezostal povesti nič dlžný. To ako natrel bývalého kolegu Barrichella na múrik v Maďarsku 2010 je v mysliach zarytých priaznivcov pretekania stále živá spomienka. Musím však priznať, že ma i napriek animozitám dokument bavil, lebo sa veľmi dobre venuje počiatkom kariéry, a to nielen formulovej, ale i motokárovej, rozhovory s jeho otcom do toho perfektne pasujú. Samotné začiatky v F1 sú tiež skvele podchytené, spolu s osudovým prechodom do Ferrari a pritom som sa prichytil, že si u mňa Schumi získaval kredit. Jeho zapálenie pre prácu, detail, testovanie, debaty s inžiniermi atď, všetko čo mu aj so šťastíčkom zaručilo tretí titul v roku 2000. Z nepochopiteľných dôvodov sa dokument nevenuje jeho najúspešnejšiemu obdobiu a to získaniu piatich titulov v rade, čo sa žiadnemu pretekárovi nepodarilo. Odbije to suchým konštatovaním, že to bol zlatý vek. Navyše vždy s dominanciou, čo nie je pravda pre rok 2003 a čiastočne i 2001. Na snímke mi vadí, že sa sledovaným sezónam venujeme epizódne, veľakrát skrz jeden závod z každej sezóny. Chcelo by to pevnú ruku režiséra, ktorý by archívne zábery z viacerých závodov vedel vyskladať do pochopiteľného celku. Divák neznalý F1 či Schumachera, nepoznajúci okolnosti, musí byť stratený. Comeback v 2010 je odbitý za 2 minúty, čo len podporuje moje rozporuplné dojmy z neúplného vykreslenia kariéry i života tohto jazdca. Zišlo by sa opraviť chyby ako, že Suzuka 2000 bol finálny závod sezóny a pod. To však už hľadám chyby, no treba si uvedomiť, že to robil americký Netflix a vieme aký vzťah k F1 majú Amíci... čiže až tak pútavo vyskladaný príbeh ako u Sennu (dokument z 2011) nemožno očakávať.

Táto vecička zreje u diváka s každým ďalším pozretím. Pri prvom sledovaní som si všimol, že dáma sa pred zaspatím nejako zmyselne hladí a potom to isté na ňu skúša muž, ktorý sa akoby epizódne objaví v tom celom. Taktiež dáma je v určitých záberoch jasne braná bez prádla a tiež to má niečo vypovedať. Pri druhom zhliadnutí mi začalo vŕtať v hlave poschodie vs prízemie (teda podvedomie/sen vs vedomie), tajná dáma so zrkadlom miesto tváre, ktorú nie a nie dobehnúť, a potom scéna, v ktorej sa zreteľne muž pozerá do zrkadla a my ako diváci vidíme jeho odraz. Po zasiahnutí nožom sa mužská tvár mení na zrkadlo, to skrátka musí mať súvis s tajnou dámou. Toto dielo je tajnička a chce nám čo to vypovedať o žene ako takej, o jej vnútre, o tom s čím bojuje v mužskom svete, dá sa to skvele chápať v kontexte doby a zvlášť vo filmovom priemysle. Mierim na to, že veruže v 40.rokoch bolo režisérok ako šafránu. Na prvú ma napadá akurát Leni Riefenstahl, známa Nemčúrka z dôb 2. svetovej vojny, ktorá točila propagandistické snímky. Späť k dielu - režisérka využíva filmový jazyk, aby objasnila ako sa dáma túži zmeniť či premeniť v mužskom svete, ako o tom sníva a ako sa jej to nedarí, avšak po mnohých pokusoch objaví svoje skutočné ja a nebojí sa byť i aktívnou (hodený nôž do tváre muža). Skvele využíva strih, v tej dobe tzv. skokový, ktorým znázorňuje ako sa prediera hlbšie do svojho podvedomia. Robí tak skrz schodisko, ktorým symbolizuje stúpanie nahor, do vyšších poschodí jej psychiky. Kľúč je povestný, ako ho protagonistka postupne vypľúva a užíva, tak tým myslím chce povedať, že odomyká potenciál, otvára svoje trináste komnaty a získava sebavedomie. Šokujúco pôsobí záver kedy vidíme jej smrť. Chcem sa zmieriť s tým, že sa jedná o metaforu, kde smrť znamená vzkriesenie vedomia. Ale čital som aj iné výklady snímky. Aj to svedčí o viacerých kľúčoch pri odomykaní pochopenia jej obsahu. A to je známka kvality a nadčasovosti.

Nie je to super dokument, ale neznalému divákovi, či nenašincovi čo-to napovie, aj keď má stopáž pod jednu hodinu. Podstatu k talianskej mafii a jej prepojeniu na vládu objasní, podobne sa venuje aj Kočnerovi. Ale končí pesimisticky. Medzičasom sa to podarilo napraviť (Zsuzsová odsúdená), no iba sčasti (Kočner oslobodený).

Nemám nič proti inej animácii, ktorá je aj celkom presná, ale príbeh, príbeh, príbeh. Namakaného cyklistu so sosákom a la Miro Noga chytia nejakí mafiáni a unesú, no ukáže sa, že to nie sú žiadni mafiáni, len hranatí týpci ako náš premiér Hranol. Táto paralela ma pobavila i keď ide o filmovú postavičku, ktorú vymyslel istý Francúz. Problém však je, že snímka ozaj nedokáže naplno zaujať a úletmi ako jazdiaca stará babka na psovi ma neohúri.

Film má dobrý ťah, prvú tretinu kedy sa započúvate do rozhovoru advokáta a zločinca, ktorý vrcholí nezabudnuteľným priznaním väzneného, že "šukal prasata", by som vyhodnotil ako najlepšiu časť príbehu. Celkovo sa však z historického príbehu nevykľul aj silný film. Retrospektíva udalostí je rozkolísaná, pochybnosti mám aj o žánri - má to byť psychologická sonda do duše (ne)normálneho človeka či to má byť thriller či len prostá dráma? Ševčík ohúril temným vizuálom, tridsiatkové kulisy sú fajn, ale divadelný look nezaprú, ale nadovšetko ešte musí popracovať na vyprávaní príbehu dobudúcna. Skratkovitosť a z toho vychádzajúca nesúrodosť zapríčiňujú stratu záujmu o postavy. Napr. vrahova žena v závere - mne už bolo úplne jedno ako to s ňou dopadne. Tiež mi vadí, že sa tvorcovia pustia do príbehu vraha, ktorý mal 30, neskôr 40 rokov keď vykonával sériu vrážd, a dajú to zahrať pomaly 70ročnému Kňažkovi. Zahral to dobre, nehovorím, silne pripomínal Lectera, ale vedel som si to pri sledovaní odmyslieť, lebo Kürten nebol kanibal. To nevieme v Čechách a na Slovensku nájsť herca, ktorý by zahral zrúdu? Či by mu takáto rola zničila kariéru a bol to režijný zámer?

Dal som si ročný odstup od verzie, ktorá ako prvá uzrela svetlo sveta v roku 1999, aj keď nebola od pôvodného režiséra. Táto verzia má tiež niečo do seba, aj keď 2/3 stopáže je to to isté, akurát bez krásnych filtrov, je to skrátka viac drsňácke. Iná tretina snímky ma nezdvíha zo sedadla, aj keď je viac stráviteľnejšia, je v nej menej scén, v ktorých hrdinovi všetko vychádza. Je to príjemná pocta noirom ako takým, lebo až na štýlový cigaretový dym pri zatemnených žalúziách obsahuje všetky prvky žánru. Hodnotím rovnako obe snímky.

Baťa je fenomén, motivátor vlastným príkladom, vlastným životom. Zábery z baťamestečiek, z tovární v rozvojových krajinách, do ktorých expandoval, potešia. Je to špeciálne keď vidíte nápis BATA niekde v Indii a ako miestni o ňom pekne hovoria. Na druhej strane snímka často bez rozmyslu skáče medzi témami zo súčasnosti a minulosti, z príbehov zo Zlína na príbehy z Afriky či Ameriky. Dokumentom nás sprevádza občas rozprávač Bolek Polívka, ktorého hlas, pri epizódach z USA či zo zahraničia, znie pateticky. Celkovo však film má čo informačne priniesť pre každého diváka.

Doba praje sfilmovaniu života množstva speváckych hviezd (Freddie Mercury, Elton John, Elvis Presley...), avšak vo väčšine prípadov, aj v tomto, je to zle podchytené a film nepridá nič navyše k skvelým piesňam interpreta. Problém je v najhlavnejšom, v scenári, a v rozhodnutí či sfilmovať všetko, či len úsek života. Ak je to všetko a bavíme sa o cca 30-ročnom intervale, tak je nemožné to dať štýlom, že vám chcem(e) ukázať z každého rožka troška. Potom aj výsledok je kostrbatý keď sa len tak mimochodom dozvieme ako vznikol ten ktorý hit, že Whitney si zahrala vo filme (Bodyguard, kto by nevedel), resp. že podľahla drogám. To posledne menované je implicitne zobrazené až zrazu sa jedného dňa, v poslednej tretine stopáže, dozvieme od jej producenta, že by s nimi mala seknúť. Je to skrátka zlátanina životných osudov hocijako, bez poriadnej prípravy, bez formy, navyše v televíznom looku. Herci vôbec nestarnú naprieč rokmi, všetko ide ako sa pôvodne setuplo, v 80.rokoch. Tvorcovia sa nesnažia ani o emóciu, chladné podávanie faktov zabalených v počúvateľných songoch mi nestačí.

Kto vyberal názov filmu? Čo to má vlastne znamenať? Začiatok je svižný, postupne nám tvorcovia predstavujú protagonistov, prichádza aj zápletka s ukradnutým nákladiakom, no potom... čo to má znamenať? Dej sa zastaví a do konca sa ide na zotrvačník. V skratke sledujeme partičku chlapov, ktorí vedú mizerné životy v zaprdenej Ostrave, niektorí majú andropauzu, niektorí ani zďaleka vekom, ale prežívaním áno. Do toho nevery, ohováračky, nemohúcnosť, naprd život. Herci Kostelný a Bareš výborní, zvyšok len priemer. Záver podtrháva moje hodnotenie - chlapi, všetci spolu, si vybijú posledné zvyšky testosterónu na trampolíne.