Biopler

Dal som si pri projekcii v letnom kine pivo a ráno som sa normálne zobudil s bolehlavom. Riadnu kocovinu schytá aj divák keď sleduje úvodnú tretinu, na ktorej sa paří jedna radosť. Je to šialene nasnímané, v brutálnom tempe, kedy sa predstavia všetky podstatné postavy diela. Dielo postupne uberá na tempe, avšak nenudí keď sledujeme ako nám protagonisti postupne zbedačujú nad tým, že sa nedokážu prispôsobiť novým trendom. Brad Pitt si to užíva v postave Conrada, určité prehrávanie mu treba uznať i zároveň odpustiť. Môže vám Margot Robbie liezť na nervy ako je extravagantná a aj vulgárna, ale jedno sa musí uznať, že skvele stvárnila nulu, ktorá sa mení v hviezdu a následne opäť padá k nule. Režisér nám pri ukážkach ako vzniká film, nemý i zvukový, dovolil nahliadnuť pod pozlátko, ktoré sa vo finále honosí na striebornom plátne. A pohľad to veru nebol príjemný. Čo som veľmi nepochopil je záverečné vsunutie pasáže z filmu Singing in the Rain, ktorý tiež pojednáva o prechode z nemého na zvukový film, a akoby mu režisér chcel vzdať hold, no pridáva do toho ďalšiu montáž filmov, asi jeho obľúbených, či tých, ktoré ho priviedli ku kinematografii... tej však nič dejovo nepredcháza a je skrátka len naskrutkovaná na filmový pás, aby si Chazelle spravil radosť. O čosi väčšie prestrelenie považujem LA shit hole scénu, ktorá ambiciózne dielo nezaradzuje k topkám kinematografie.

Dokumentárne ladené dielo, ktoré nevie či chce byť dokumentom či aj hraným filmom. Ja ho chcem považovať za dokument, lebo predostrie pred diváka veľa protagonistiek, ktoré vypovedajú pred kamerou čo strašné urobili + ukazuje ako trpia keď nie sú so svojim dieťaťom. Ako celok však snímka nedokáže strhnúť, má kolísavé tempo kvôli kostrbatému príbehu kde nie je jasné či sa bude venovať viac Irine či Lesji.

Akože dobre to začínalo. Tipoval som niečo nekalé na toho mladíka v dome. Avšak vykľulo sa z toho niečo nakoniec úplne iné, niečo čo mi nedáva zmysel, stačí sa len zamyslieť nad časovým obdobím či presahom toho čo nám bolo predostrené. Oceňujem však na snímke, že po prvom meete s inkriminovaným hosťom sa rozvinula do iného príbehu a potom ešte retrospektívne do iného. I keď motivácie konania postáv v tom retrospektívnom neboli ozrejmené. Čo sa týka záveru, skĺzne dielo do väčšieho prúseru než som čakal... čo dodať k záverečnému skoku? No comment.

Skvelý casting ústrednej dvojky v podaní Hološka a Godla veľmi baví + hlavná vec, sú veľmi uveriteľní v tom čo hrajú a čo povedia. Veriť sa dá aj Sávovi Popovičovi, ktorého pupušský mafián je taká prdel, že až. Najviac to nesadlo Rytmusovi, na ktorom vidno, že to najviac prehráva, našťastie v minimalistickej role. Tvorcovia vedia pobaviť, ale nevyhýbajú sa rovnakému typu humoru, mierim hlavne na účelovo vyskladané zábery, ktorých "pointa" sa opakuje. Napr. tým, že chcú diváka potešiť nejakým hitom z deväťdesiatok, neváhajú to nasilu strčiť do scény kedy hlavná postava príde domov ako invalid a pustí telku a čo na ňu vyskočí? Singel Nagyho "S nohami na stole". Resp. žene predtým v inej scéne povie, že "nebude to také ľahké drahá, nemôžeš ma vymeniť, som tvoj muž". Korunu tomu dávajú billboardy kde kandidát oznamuje, že mesto postaví na nohy. Je to jasná narážka na hrdinu, avšak tým, že sa to v rýchlom slede všetko vysype pred diváka, otravuje sílená účelovosť. Veď pri humore na to nemusíme stále tlačiť a stále niečo chrliť. Ináč Karásek výborne zvláda remeslo, je presvedčivý aj v tmavých scénach múzea. Je klasicky patetický, je cítiť, že si to užíval na režisérskej stoličke, avšak cítiť aj to, že sa len minimálne posunul od snímky Kandidát spred 10 rokov. A že zošróboval narýchlo záver, aby hrdina bol nevinný, že sa zachoval v sebaobrane pri krvavých jatkách, no pánenko skákavá, či pánko Kot :) a tomuto už len uveriť, že?

Kompilát Blood Simple a Blue Velvet v príbehu o kovbojovi-outsiderovi, ktorý s trválkami po vojne vo Vietname pláva životom, aby nakoniec naskočil na vlak, ktorý ho odnesie opäť kto vie kam. Jednohubka, ktorá poteší i prekvapí zvratmi, hudobným podmazom hlavne v úvode naladí, avšak vcelku je nevýrazná postavami, taktiež ich náhlymi zmenami motivácií, a ústi do prázdna.

Tak toto je prúser. Duško Tarageľ, maturant, prosím pekne 28-ročný v dobe natáčania, bledý jak stena, sa pohráva s kŕdľom žienok, no ťarbavý je ako celé dielo. Tak nemastné-neslané som to od Uhra nečakal.

Je to krásna road-movie so starčekom, ktorý je veľmi uveriteľný. Pri všetkých stretnutiach, rozhovoroch z neho sála múdrosť šedín, hlavne s akým kľudom rozpráva o skúsenostiach a strastiach zo svojho života. Z tých road-movie čo som videl je najviac klasickou, ktorá spĺňa heslo "cesta je cieľ". Je to pomalé dielo, ale nie nudné. Pomalú jazdu dedka narúšajú ľudia, zväčša splašení stresujúcim životným štýlom ako napr. dáma čo veľmi často zráža vysokú zver keď sa ponáhľa do práce. Paradoxne je to normálny Lynch, aj keď príbeh starého dedka jazdiaceho na starom traktore je abnormálny. Nejedná sa o lacný sentiment, viď nepresladený koniec, i preto dielo spĺňa tie najprísnejšie kritériá.

Prečo v závere tá doslovnosť o ľudskosti Ondřeja a Kataríny? To je fakt škoda... Dielo pojednáva o poslednej štácii v ľudskom živote, avšak celé sa nesie v nepopísateľnej ľahkosti a krehkosti, ktorá je hodná obdivu. Hodná obdivu aký vie byť stále človek človeku podporou i oporou, ako vie vliať nádej v beznádeji.

Film celkom pekne ťahá Gregory Peck, ktorý je vlastne jeho hlavnou postavou, avšak celý čas visí vo vzduchu otáznik či je jeho klientka vinná či nevinná. Ich citové vzplanutie je nevykreslené a tým pádom nevierohodné. Problémom je aj málo spoločných scén, o pani Paradine sa dozvedáme akoby vždy len z druhej ruky, že je mysticky kľudnou a krásnou ženou. Film má hluché miesta, najmä keď chce kamoška právnikovej ženy dohovoriť hrdinovi a je to plné vaty, resp. výlet do sídla Paradineových bez ďalšieho dopadu, rozvinutia línie... to sú šliapnutia vedľa. Avšak na dielo sa pekne pozerá, je zmáknuté tak, že nenudí, v závere sa to pekne spočíta právnikovi na súde, no zároveň dostáva pohladenie doma. Celkovo je dielo možné zaradiť do šedého priemeru.

Celkom morbídny film, ktorý sa Villeneuve nebál obohatiť o ryby alias rozprávačov. Vzťahy medzi postavami sú, povedzme, dosť zvláštne. Snímke to škodí, ťažšie je sa naladiť, avšak i pomáha, lebo pridáva tajuplnosť. Nechýba čierny humor a to poriadny (špeciálne lúčenie obete v kruhu priateľov kde je vrah preklínaný celkom nechutným spôsobom), taktiež uletené zábery - posedenie pri káve aj so spopolneným otcom, ktorý sa vyníma v krabici v igelitke a celkovo na stole. Avšak celkovo nejaké súznenie s postavami je nemožné. Hlavná predstaviteľka je chladná mrcha, ku ktorej si nie a nie nájsť cestu. Film však má svoje kvality, ale tie to tak vylepšujú maximálne do priemeru.