POMO

Pekný, hlboký, smutný príbeh. Ale obrazovo tak chladne a nezaujímavo natočený, ako ktorýkoľvek rakúsky či nemecký televízny seriál. Plýtvanie veľkým filmovým plátnom!

Celý čas sledujeme skupinku ľudí (herec veterán, herečka začiatočníčka, úspešný producent, vodič, ktorý chce byť úspešným producentom, atď.), ktorí počas inkriminovaného festivalu hľadajú životné šťastie. Tí neúspešní hľadajú úspech, tí úspešní ho berú ako samozrejmosť a túžia po šťastnom partnerskom živote a láske. A do toho je samoúčelne inštalovaných zopár záberov na billboardy filmov Stigmata, Fight Club alebo Entrapment. Žiadny humor, žiadna satyra à la Robert Altman. Iba nudné dialógy, ktoré až v poslednej tretine - keď postavy začnú odkladať svoje masky - dostanú nejaký zmysel. Veľmi slabé.

Svet podzemných chodbičiek a trávy v Mikrokozme sa zmenil v pláne nádhernej prírody po celom svete. Len škoda, že sú všetky zábery vo filme tak krátke a tie najlepšie z nich si nemôžeme vychutnať tak, ako v pomalšej, plynulejšej a hypnotickejšej Barake. Každopádne to treba vidieť na veľkom plátne a kvôli pádu ľadovca minimálne v Dolby Digital!

Psychedelický trip o skupinke hercov, ktorí sa v Benátkach pokúšajú nakrútiť historický film. Mike Figgis tentoraz prestrelil. Jeho dokumentaristicky pojatá snímka je iba zlepencom nesúrodých divadelných hereckých výstupov, snových vízií a ľahko dráždivých sexuálnych obsesií. Väčšina filmu je točená digitálnou kamerou alebo cez rôzne filtre a obraz je miestami rozdelený na štyri časti, pričom v každej sledujeme niečo iné. Rovnaký koncept ako predchádzajúcom Figgisovom Timecode). Čo to má ale znamenať? Vzdanie holdu procesu filmovania? Alebo hereckému umeniu? Pri uvedení na festivale tretina divákov odišla pred skončením filmu, druhá tretina na konci nadšene tlieskala a tretia tretina (vrátane mňa), ktorá zostala do konca iba vďaka veľkej dávke tolerancie, odchádzala s pokriveným úsmevom.

Psychologická štúdia dvoch postáv, zaoberajúca sa relativitou viny a zla. Celý film je inscenovaný do niekoľkých interiérov alebo nápadne štúdiových exteriérov a stojí výhradne na dialógoch a hereckých výkonoch Harveyho Keitela a Stellana Skarsgårda. Striktný americký vyšetrovateľ Keitel sa snaží dokázať nepriamu účasť hudobníka Skarsgårda na nacistických zločinoch. Obaja herci predvádzajú geniálne výkony. Snímka je ale nesmierne ukecaná a načisto ignoruje potenciál filmovej výpravy. Ale aj to by jej išlo prepáčiť, keby nebola tak chladná a didaktická. Polanského dráma Death and the Maiden, podobným spôsobom riešiaca podobný námet, je oveľa lepšia. Napínavejšia, pútavejšia, emocionálnejšia.

Dvaja teen chalani a dve teen holky sa ocitnú v uzatvorenom podzemnom atómovom kryte uprostred lesov a po niekoľkých dňoch si začnú ubližovať. Krvavým spôsobom. Štandardný, ničím výnimočný kríženec Blair Witch Projectu a Cube, podfarbený dynamickým soundtrackom. The Hole iba mechanicky variuje sto krát videné klišé.

Keď som mal 17 a cítil som sa byť "duchaplným liberálnym intelektuálom", Salò sa mi páčilo. A hoci ani dnes nemôžem poprieť režijnú invenciu v posledných piatich minútach (voyeuristický ďalekohľad a hrozivé hučanie lietadiel na pozadí), zvyšok filmu je pre mňa iba samoúčelnou homosexuálnou (s)exhibícou s minimálnou výpovednou hodnotou.

Policajný výsluch kriminálneho výrastka zliepa flashbackovú mozaiku uplynulých udalostí, vedúcich k tragickej explózii lode v prístave. Sofistikovaný čierny film-noir, v ktorom je nakoniec všetko úplne ináč, než sa zdá i na predposledný pohľad. Perfektný scenár, postavený na flashbackových súvislostiach a detailnej charakterizácii postáv, natočený za neuveriteľných $6 miliónov USD. Jeden vtedy ešte neznámy herec tu mal obrovské šťastie. Dostal rolu, ktorá ho spravila na dlhú dobu polobohom. Chcem sequel, v ktorom si jeho postavu užijem dlhšie než desať sekúnd a nezostane pre mňa iba mýtickým zjavením!

Britney Spears sa s dvomi kamarátkami vydáva na cestu vzkriesenia ich upadnutého priateľstva a vyriešenia "existenciálnych problémov". Neskutočne naivná a hlúpučká, príšerne zahraná a úboho zrežírovaná muzikálovo-psychologická road movie pre najmenších divákov. Myslím divákov pod 12 rokov, pre ktorých to môže byť zaujímavý "príbeh zo života". Britney sa snaží čo jej sily stačia, kupodivu sa ani raz nepozrie do kamery. A svojim fanynkám odovzdáva nenahraditeľné posolstvo, že sa nemajú nikam ponáhlať a s odpanením si majú počkať na "toho pravého", ktorý im to spraví v kalifornskej vile na pobreží oceánu. Šlo by sa na taký film hnevať a dať mu menej než 1*?

The Time Machine je to krásne natočený, má úžasné vizuálne efekty a Guy Pearce sa snaží čo mu sily stačia, ale obsahovo je skoro takou bejkovinou ako Wild Wild West. Chvalabohu je ale podstatne kratší a skončí skôr, než vás stihne naštvať. S prižmúrením oka, v slabej chvíli diváckej naivity a skromnosti, za 3*.