POMO

Komédia Blast from the Past, ktorá okolo seba nevzbudila príliš pozornosť, mi prišla výborne obsadená aj zahraná a hlavne si myslím, že námetom má hodne navrch pred všetkými žánrovými rovesníkmi.

Inteligentné sci-fi, ktoré podobne ako Contact neťaží ani tak z vizuálnych efektov, ako zo zručne zrežírovaného originálneho nápadu. Popri Zemeckisovom opuse však pôsobí ako jeho malý braček (rozpočet, hviezdy, stopáž...).

Digitálny amatérsky úlet, ktorý miestami trpí až príšernou amatérčinou (hlavne použitie pôvodnej hudby), ale na druhú stranu srší humorom, aký mu môže závidieť nejeden hollywoodský blockbuster. Svieža, trefná a zároveň srdečná a nekritická paródia na Britney Spears a všetko okolo nej. A tiež účinná náplasť na utrpenie z jej "skutočného filmu" Crossroads.

Poetický, výpravou veľmi jednoduchý snímok s minimom dialógov, v ktorom je všetko hovorené skrz konanie postáv. Nejde však o žiadne náročné dielo so silnou symbolikou, ale o jednoduchý príbeh, nakrútený s minimalistickou koncepciou nezávislého filmu. Dôležitými vyjadrovacími prostriedkami sú v ňom ľudská sexualita a fyzická bolesť. Malé a nenápadné, ale pozoruhodné dielo. Teda v prípade, že ignorujete posledné dva krátke zábery a nenecháte si nimi skaziť celkový dojem. Ide totiž o veľmi rozporuplnú a z režisérovej strany podlú a lacnú vsuvku, ktorá dodáva predchádzajúcemu deju nový, zbytočne mätúci rozmer.

Nesúrodý a krčovitý zlepenec efektných scénok, z ktorých keby sa tretina vypustila, nikdo by neprišiel skrátka. A film by mal "nepoužiteľných" 60 minút. Vlastne sa pýtam seba samého, za čo tomu dávam tri hviezdy. Asi len za toho božského psa.

Spočiatku mi digitálny obraz a nízkorozpočtovosť dosť vadili. Film si vyslovene pýtal dôstojnejší "look" a kvalitnú symfonickú, temnú hudbu. Ale s pribúdajúcimi minútami mi to plne vynahradil slušne gradujúci scenár a tvorivá réžia v spoitosti s kamerou, ktorá fantasticky umocňovala dramatičnosť (viď. záber na Khaleda s panvicou v ruke, ako uteká cez chodbu do pivnice). V tejto polohe už lacný digitálny obraz nebol na škodu, ale naopak dodával filmu na naturalistickej autenticite. Pochvalu si zaslúži aj mladý herec a predovšetkým UNIKÁTNY námet, na ktorom celý tento brilantný snímok stojí.

Holka prehodnocuje svoj postoj k životu potom, ako ju zrazí auto a iba o vlások unikne smrti. Za volantom onoho auta sedel úspešný mladík, ktorý hoci je hrdým obhájcom práva, z miesta nehody zbabelo uniká. Výčitky svedomia mu však búrajú všetko, na čom si postavil životné hodnoty. Postarší pán, s ktorým sa mladík tesne pred tým rozprával v bare, hľadá márne zdroj životného šťastia... atď, atď. Kultivované, inteligentné, obrazovo striedme dialógové filozofovanie s trochou irónie a osudovosti. Príjemná alternatíva k hollywoodským oddychovým jednohubkám, ktorá však predsa len pôsobí ako márna snaha o "radobynezávislosť", postrádajúca dôveryhodnosť a úprimnosť podobných európskych filmov.

O strastiach podivnej japonskej rodinky. Otec je transvestita a potešenie nachádza vo fotografovaní svojej rodinky alebo seba samého v ženských šatoch. A syn a dcéra sú adolescentami bez budúcnosti, ktorí žijú v rovnako šedivom, bezcitnom a formulaickom svete, ako je svet ich počitačových hier. Za všetko môže ich matka, ktorá ich pred desiatimi rokmi opustila a utiekla s "mladším samcom". Kultúrou vzdialený, ale námetom blízky film, ktorý nám krásne umožňuje dostať sa všetkým postavám pod kožu skrz ich roztomilé slabosti alebo dlhodobo skrývané a napokon vyslovené city. Krásna snímka o súdržnosti rodiny, odpustení, láske a sebaobetovaní. Smutné a príliš dramatické okamihy sú v nej odľahčované jemným, civilným humorom. Režisér nechce tlačiť na pílu a ždímať z nás slzy. Radšej zostáva v poetickej a odľahčenej rovine.

Prvá polovica Unfaithful je výborná. Adrian Lyne je brilantný psychológ a fantasticky zachycuje pochody vydatej ženy, zmietanej nespútanou sexuálnu vášňou a výčitkami svedomia kvôli podvádzaniu a "ubližovaniu tým, ktorých má rada". Z tohto hľadiska je úplne fantastická scéna vo vlaku s milostnými flashbackmi. A v scéne vo vani režisér výborne zachycuje odcudzenie, ktoré hrdinka pociťuje k svojmu manželovi. Celú túto vynikajúcu časť filmu, nakrútenú v typicky lyneovskom hypnotickom štýle, som hltal so zatajeným dychom. Ale v druhej polovici scenár prelaďuje do opozeraných, nedomyslených a lacných thrillerových klišé, ktoré sú paródiou na seba samé.

Vyprahnuté, prašné iránske pláne bez kvapky vody. Kamera s minimom pohybu. Žiadna hudba. Svet bez emócií, bez farieb. Solventnejší muž v strednom veku, samovrah, hľadá v tomto prostredí niekoho, kdo by ho bol ochotný nadchádzajúcu noc za tučnú finančnú odmenu pochovať. Nezáleží na tom, prečo to chce - a ani sa o nedozvieme. Abbas Kiarostami nerád manipuluje city diváka, rád ho necháva iba pozorovať a skladať si myšlienky. Čo robí tento film zaujímavým, že som od neho nemohol odtrhnúť oči? Keby som sa mi to podarilo odhaliť, opadlo by z neho kúzlo, ktorým disponuje. V každom prípade, prvý krát som bol kvôli filmu po jeho skončení smädný.