M.a.t.t.

30%. The Counselor si určite nájde priaznivcov, ktorí v ňom budú vidieť niečo viac. Za mňa však takmer celé zle. Pseudofilozofická fraška, kde dialógové výmeny nedávajú zmysel a nemajú ani opodstatnenie vo vývoji postáv či samotnej zápletky - ktorá mimochodom vôbec nedáva zmysel. Výsledok koncu ho zachraňujú výhradne herci a občasný náznak atmosféry. Nie je to ani tak vina Ridleyho Scotta, ktorý odvádza obstojný štandard, skôr Cormaca McCarthyho, s ktorým nie som úplne za jedno, ale predsa ma prekvapil, že to vie aj oveľa horšie.

Vzhľadom na podmanivú Glassovu hudbu a opojnú Deakinsovu kameru je vlastne až ľúto, že vo mne Kundun s výnimkou poznania, že Tändzin Gjamccho je úžasná osobnosť, nezanechal skoro nič. Scorsesemu nemožno uprieť snahu, ale nedostatočne dramaticky vystavaný príbeh ma strhnúť nedokázal. Aj keď je mi jasné, že meditatívnejšie naladeným divákom absencia akéhokoľvek prikrášľovania vadiť nebude. A ja im to neberiem.

Tak už aj McQueen sa pustil do tématiky otroctva, ktorá je veľmi vďačnou z hľadiska filmových ocenení. Bohužiaľ som mu to však nezobral. Fassbender aj na polovičnej ploche zatieňuje Ejiofora, ktorý by mal byť hlavným ťahúňom, ďaleko viac mi však prekážajú iné veci. Napríklad epizodičnosť deja , v ktorej si viacero hercov odohrá to svoje a potom zmizne zo scény, prípadne ich postavy nemajú reálne ukotvenie v príbehu. A keďze sa v celom filme nestane prakticky nič prekvapivé a McQueena ďaleko viac zaujímajú scény, v ktorých hlavný hrdina hľadí do prázdna, absencia pátosu a trochu iný pohľad na otroctvo mi ku spokojnosti naozaj nestačia. Možno je trochu nefér, vyčítať režisérovi jeho obľúbené a samo o sebe funkčné prostriedky, lenže v tomto prípade išli mimo mňa.

Disney sa vracia ku koreňom a na pozície, ktoré mu v minulosti právom patrili, z čoho mám veľkú radosť. Keď som dostal v Tangled svoj osobný animovaný klenot, ešte som netušil, že sa to za pomerne krátky čas podarí aj inej Disneyovke. A to aj navzdory tomu, že Frozen je predsa len iná kategória dokonalosti. Niekedy vám stačí jeden pohľad a viete to.

Neuveriteľne odtrhnuté od reality - desiatky nepriateľov likvidovaných na počkanie má opodstatnie v hre, nie v krátkometrážnom filme, ktorý sa snaží tváriť drsne a autenticky. Herecky to tiež nie je žiadna sláva, čo sa však od kaskadérov ani čakať nedá. Prečo potom až tak vysoké hodnotenie? Pretože akcia je lepšia a dynamickejšia ako vo viacerých hollywoodskych kinofilmoch a chvíľami je nutné si pripomínať, že ide len fan film, v ktorých je latka nasadená podstatne nižšie.

"Remember who the real enemy is!" Drsnejší, epickejší a celkovo atmosferickejší návrat do Panemu, ktorý za to stojí aj pre diváka nepoznačeného knihami. Po prvom dieli som sa stal ich fanúšikom, druhý diel som si už užíval z tohoto pohľadu. A nakoľko je všetko na svojom mieste, nemám dôvod na nespokojnosť. Partia okolo dvojky Lawrence/Lawrence to zvládla bezchybne.

Luc Besson už dávno netočí filmy ako kedysi a definitívne "degradoval" na úroveň režiséra oddychových filmov. Vadí to? Vôbec nie, v rovine zábavnej oddychovky The Family funguje výborne. Napriek značnej nevyrovnanosti jednotlivých scén ide o príjemné žánrové osvieženie, hoci vôbec nie je jasné, či má divák s hlavnými postavami sympatizovať alebo nie. A možno práve preto. Chcelo by to však viac humoru, či scén typu kino a spokojnosť by bola ešte väčšia. Všadeprítomná absurdita a svižný a atmosferický záver naštartovaný songom od Gorillaz však dávajú čiastočne zabudnúť na predošlé prešľapy. Uspokojivých 70%.

Hľadanie chýb vo filmových projektoch je vďačnou záležitosťou a Honest Trailers z toho ťažia dostatočne efektívne. Niektoré diely dokážu napnúť bránicu k prasknutiu, iné len klasicky pobavia, ale ako celok aj tak ide o zaujímavý projekt, ktorému by však miestami prospela kratšia minutáž dielov. Nehovoriac o tom, že občas tvorcovia evidentne vytrhávajú fakty z kontextu. Zásadne to všk nevadí a vo vybraných prípadoch je dokonca cítiť aj istú dávky úcty.

Nezabudnuteľný zážitok. Kimberly Peirce vzala to najlepšie z predlohy, vypožičala si pár nápadov z prvej adaptácie a doplnila o pár vlastných. Dej zasadený do prítomnosti dáva zmysel, výraznejšiu vernosť Kingovej nemožno upierať a už len kvôli vynikajúco natočenému a vygradovanému finále má táto verzia zmysel. Možno to nie je klasický horor, ale to nebola ani kniha. Výraznejšia výčitka tak môže byť adresovaná snáď len castingu hlavnej postavy, ale nakoľko sa šikana skutočne neodvíja len od vzhľadu, u mňa padá aj táto. Patrične retro a pritom aj dostatočne moderné spracovanie, ktoré ma držalo od úvodu do konca.

Tí čo objavili Whedonovu tvorbu až vďaka Avengers a považujú ich za vrchol jeho tvorby, by mali dať ruky preč. Much Ado About Nothing je malý indie film a darček pre skalných fanúšikov, pretože jediní tí ocenia množstvo jeho dvorných hercov pokope. To však neznamená, že ide o nefunkčnú záležitosť - Much Ado About Nothing stále ponúka to najlepšie z jeho tvorby a zo Shakespeara súčasne. Pomerne dôsledná adaptácia síce nakoniec výraznejšie prekvapí iba jednou zásadnou zmenou, ale zasadenie do modernej éry, spolu s čiernobielym formátom evokujúcim klasické komédie 30-40 rokov vytvára naozaj špecifickú príchuť. Neobvyklý experiment, ktorý sa pretavil v neočakávanú výhru.