M.a.t.t.

Zo slovenského amaterskeho zázraku sa nevykľul žiaden zazrak. Oceňujem húževnatosť tvorcov, ktorá viedla k dokončeniu ich vysneného diela. Chválim ich vynaliezavosť, ktorá sa prejavila aj v scenári formou viacerých originálnych nápadov a nebudem kritizovať technickú stránku. Lenže chatrne vystavaná zápletka s podivnou logikou postáv a mizerné dialógy SZM tiahnu nadol a nech sa ma nik nesnaží presvedčiť, že mám byť tolerantný aj k týmto aspektom. Za daných podmienok tvorcovia asi dokázali maximum, ale nie som úplne presvedčený že by to s väčším rozpočtom zvládli lepšie. V tom prípade by sa už totiž nemohli skrývať za nálepku amatérov. 50%

Že nevznikol celovečerný film, je vlastne pozitívom, pretože Sandberga ďaleko viac ako poetika osemdesiatok zaujíma byť čo najviac overtop. Že sa mu tento mix šialených nápadov ala Asylum úplne nerozpadol pod rukami, vďačí hlavne striedmej stopáži, niekoľkým slušným nápadom a sympatickej retro atmosfére.

Marvel prekonal konkurenciu, ale hlavne sám seba. Diabol z Hell´s Kitchen je späť a až netflixovská reinkarnácia naplno odhaľuje potenciál tejto látky a súčasne nedostatky pôvodnej filmovej verzie. V menej podstatných detailoch možno tesne prehráva (kostým, vnútorný zrak hlavného hrdinu), ale inak ide o nečakane pôsobivý vstup do temnejších vôd, kde vládne o niečo väčšia civilnosť a realizmus. Partia okolo Drewa Goddarda si však nezaslúži uznanie len preto, že im to takto vyšlo na prvýkrát. Zaslúži si ho hlavne preto, že seriálový formát a supehrdinská tematika nikdy predtým neboli v tak dokonalej symbióze.

Sandra Bullock znova dokazuje svoj nespochybniteľný komediálny talent a podľa všetkého ním mrhala už aj na výrazne horšie filmy. The Heat síce neponúka takmer nič originálne a vezie sa len na klasických buddy klišé, ale v zásade mi to nevadilo a to vrátane Melissy McCarthy. Len by to chcelo o niečo zaujímavejšiu zápletku.

Výborne natočený párty film so šikovnou sci-fi podzápletkou a pôsobivo vystavanou atmosférou. Iliadis nie je márny tvorca, čo dokázal už aj predtým. Najväčší problém mám vlastne so záverečnou pointou, ktorá je vlastne originálna ale morálne sporná - a neviem si na ňu vytvoriť jasný názor.

Alex Garland dokazuje, že aj z minima sa dá vyťažiť maximum a neustále diváka okúzľuje nádherným vizuálom, decentnými trikmi a inteligentnými slovnými prestrelkami. Jediný problém je, že ťaží doslova z minima. Zápletka v tomto podaní by vystačila na jednu seriálovú epizódu a až prekvapivo priamočiare a tým pádom nie až tak prekvapivé finálne rozuzlenie by v tomto formáte asi fungovalo o niečo lepšie.

Chapie je svojim spôsobom jedinečná záležitosť. Blomkamp mieša viacero odlišných prístupov, ktoré spolu vôbec neladia, skratkovito a nelogicky kombinuje Číslo 5 žije, Robocopa, Ja, robot, či Ghost in the Shell a miesto skutočných hercov tlačí do popredia spevácke duo Die Antwoord. Vďaka vynikajúcemu Zimmerovmu soundtracku, zábavnému Hughovi Jackmanovi a obstojnému finále sú síce celkové dojmy pozitívnejšie, ako som pôvodne čakal, ale na viac ako guilty pleassure to rozhodne nestačí.

V jednotlivostiach pomerne vtipné, ale výraznejší pozitívny dojem zanecháva iba vynikajúci posledný segment, ktorý kvalitou predčí všetky ostatné. Tým som sa vlastne nepriamo dostal k druhému problému a to nezvládnutej dramatugii. Príbehy sú síce pravidelne prestrihávané, ale hlavne v druhej polovici veľmi nešikovným spôsobom. Niektoré z nich sa tak dočkajú uzavretia ďaleko skôr, akoby sa dalo očakávať (aj preto nie vždy uspokojivého) a silná záverečná katarzia vyplývajúca z ich prepojenia skrátka absentuje. The Little Death vlastne hrá s divákom neférovú hru a snaží sa to kamuflovať práve tým, že to najlepšie si necháva na koniec. Lawsonov celovečerný debut naznačil potenciál tvorcu, ale súčasne ukázal aj jeho slabiny. Verím však, že do budúcna nás môže prekvapiť niečim ešte lepším.

Snaživá a viac než dôstojná prehra. Striedanie odlišných prístupov niekde dokáže fungovať, niekde zase vôbec nie. V Meste 44 moderné prvky v rámci niektorých scén pôsobia pomerne sviežo, ale do drsného vojnového filmu aj tak úplne nesedia. Tu pritom ide o patrične drsný zážitok, v ktorom je nakoniec nutné oceniť aj adekvátnu porciu romantiky, ktorá nikdy neprekročí nerozumnú mieru. Ale nestačí to, pretože akokoľvek sa sympatické ústredné trio snaží a Zofia Wichłacz je skutočným objavom, drvivá väčšina ostatných postáv je nevýrazná a príbeh skratkovitý, respektive odbitý. O samotnom povstaní sa nedozviete takmer nič a ani záverečná scéna nakoniec nepôsobí dojmom patričného uzavretia. Jan Komasa je mimoriadne šikovný realizátor, ktorý má hollywodsky štýl v malíčku, ale scenáre by si asi písať nemal.

Focus klame telom a to už od trailerov, ktoré sľubovali dynamickú jazdu. Oproti nim je relatívne pozvoľný a rozvážny, bez výraznejšej akcie a o to väčší dôraz kladie na scenár. Ten je jasnou devízou, občas si pomáha originálnymi nápadmi a všetky dejové zvraty sú premyslené a v rámci žánru akceptovateľné. Nezriedka sa tak stáva, že divák sleduje navonok obyčajnú scénu, ktorá má však úplne iný význam a aj pri spätnom pohľade do seba skladačka bez problémov zapadne, Práve za to, za ústredné duo a jemnú nekorektnosť si Focus zaslúži opatrný palec nahor.