M.a.t.t.

Asi najlepšia novodobá animovaná Disneyovka. Čo tam po tom, že príbeh sa od predlohy v niektorých momentoch už tradične disyneyovsky líši, Tarzan a Jane dajú na všetko zabudnúť behom chvíľky a nádherné piesne Philla Collinsa diváka citovo odrovnajú úplne.

Nemám nič proti tomu, ak sa autori paródie rozhodnú parodovať čo najviac, pokiaľ to dáva zmysel. Meet the spartans sa snaží zosmiešniť všetko od najnovších filmov, známych osobností či súťaže American idol, lenže touto násilnou snahou zosmiešňuje hlavne seba. Nieže by sa sem tam neobjavil náznak inteligentnejšieho humoru ale ten je veľmi rýchlo zabitý množstvom fekálnych "vtipov" a nezmyselnou doslovnosťou (asi pre prípad že by bol divák až tak blbý a nepochopil na čo sa naráža). Aj tak som sa pomerne bavil, aj keď trošku iným spôsobom. Ale to že paroduje prechválenú 300 a v mimoriadne prijateľnej dlžke je pre mňa nezanedbateľným pozitívom, ktorý mi bráni hodiť ho do odpadových vôd. A to až tak, že dám lepšiu 1 *. Radšej by som však privítal návrat ku kvalitám Horúcich či Bláznivých striel.

Neskrývane amatérska záležitosť s niekoľkými dobrými nápadmi, bohužiaľ však až príliš amatérska. Strach z nepoznaného funguje len do istého času a slasherové finále už v dnešnej dobe aj vďaka slabučkým maskám a trikom nefunguje takmer vôbec. Jednoznačnými vrcholmi scény v lese a v pivnici, zvyšok slabota, ktorú by Bruce Campbell zachránil azda len motorovou pílou. A aj to len čiastočne. 30%

Málokedy sa mi stáva, že som po skončení filmu na pochybách ale v tomto prípade to platí stopercentne. Southland Tales je predovšetkým filmový experiment disponujúci slušnou atmosférou (svoju úlohu zohráva aj podfarbenie nádhernou, až hypnotickou Mobyho hudbou) a s castingom plnom tvárí, ktorých by ste v áčkových projektoch často hľadali márne. Ide však o áčkové umenie alebo ide o len rádobyintelektuálnu brečku v áčkovom spracovaní? Ťažko povedať, kde je ukrytá pravda či hlbší zmysel naozaj absentuje alebo je len tak dômyselne ukrytý. Pre niektorých geniálne dielo, pre niektorých totálna fraška a pre mňa hlavne nepochopená, hoc niekedy pôsobivá záležitosť. Ale vidieť znova to skutočne nemusím.

Svojho času som tento serál zbožňoval...lenže potom som vyrástol a potvrdil si pravidlo, že niektoré dvere by mali radšej ostať zatvorené. Ako jedna z klasík detstva na mňa totiž práve táto po rokoch vôbec nepôsobila a nebolo to dané len zastaralou animáciou. Niekedy je asi lepšie ostať v zajatí nostalgie.

Keby sa tieto stratené kúsky nenašli, verný fanúšik Lostu by prišiel o niekoľko zaujimavých prvkov skladačky, z ktorých tie, ktoré ešte do deja nestihli zapadnúť, do neho možno zapadnú v budúcnosti. Svoju úlohu splnili určite.

Je pochopitelné, že úvod kultového seriálu ani zďaleka nemôže patriť k jeho vrcholným dielom. Ešte to skrátka nie je ono a predsadzovať názor, že aj s odstupom toľkých rokov ide o nezabudnuteľný zážitok je asi tak krátkozraké, ako ako tvrdiť, že prvé dve série su tým najlepším, čo Akty X ponúkajú. Trochu menej nostalgie, prosím, skutočnú kvalitu priniesli Akty X až neskôr. To netvrdím ako fanúšik, čo ma napozerané všetky diely od A po Z ale ako osoba nezaťažená nostalgiou.

Mne sa to v podstate páčilo. Nenáročná a príjemná zábavka, ktorá síce ako veľký blockbuster sklamala na celej čiare ale nepochybne sa zaradí do zlatého fondu guilty pleasures u mnohých divákov. Napríklad aj u mňa, tak fantastickej zápletke či nádhernej Rachel Bilson sa proste nedalo odolať.

Uzatvorenie u fanúšikov mimoriadne obľúbeného seriálu Stargate SG1 a predovšetkým línie s Ori, je v podstate názornou ukážkou toho, čo sa stane ak si tvorcovia vymyslia záporákov, ktorí sa neskôr ukážu byť prisilní na to aby boli odstránení bežným spôsobom. Preto je potrebné narýchlo vymyslieť nejaký bájny artefakt, ktorý viac menej spraví väčšinu práce sám a poveriť SG-1 pátraním po ňom. Keďže si však na túto činnosť Daniel, Vala a Teal´c vystačia aj sami, kvôli Samanthe a Camovi by bolo vhodné pridať aj ďalšiu zápletku, napríklad s replikátormi, aby neboli úplne do počtu. Pre fanúšikov treba pridať aj pár ďalších známych tvárí zo seriálu a celé to okoreniť niekoľkými obstojnými trikovými zábermi a monumentálnou hudbou Joela Goldsmitha. Málo? Kupodivu to úplne stačí. The Ark of Truth možno nie je bezchybným zakončením ale napriek menším výhradám k deju vyzerá tak ako má správne zakončenie vyzerať a na výraznú nespokojnosť nie je dôvod.

Kto by už po Shawshanku a Zelenej Míli spochybnil Darabontovho auru tvorcu, ktorý vie čo robí? Lenže tentokrát mu ďalší prepis hororu nevyšiel. Hromada náboženského fanatizmu na úkor logiky, absencia napätia a postavy, s ktorými sa príliš nedá súciť a už vôbec nie ich chápať. A to sú pritom zahraté kvalitnými hercami, nevadia ani nie úplne najpresvedčivejšie monštrá, ktoré len umocňujú dojem béčkovosti či drsnejšie scény. Lenže samotný záver, ktorý mal byť triumfom, budí skôr dojem zbytočnosti a zanecháva pachuť. A celkovo sa nemôžem zbaviť pocitu, že z údajne kvalitnej predlohy sa dalo vytiahnuť oveľa viac.