M.a.t.t.

Zatiaľ čo prvá polovica Moonfallu je čírou esenciou Emmerichovej deväťdesiatkovej tvorby v tom najlepšom slova zmysle, v druhej som už bol nútený rezignovať pod čoraz narastajúcejšou plejádou nezmyslov, logických dier a absurdne budovanej sci-fi mytológie. O vyložený prepadák pritom nejde - je to totiž správne veľkolepé a herci miestami bavia, zároveň však niet pochýb, že v minulosti to už Emmerich dokázal i lepšie a podstatne zábavnejšie. 50%

Aktualizovaná Pretty Woman pre modernú generáciu, ktorej sa darí vnášať svieži vietor do čoraz viac upadajúceho žánru romantických komédií. Až na jednu výnimku (a nie, nie je titulná skladba) síce nezískava priveľa plusových bodov za vcelku genericky znejúci pop, v ostatných aspektoch však pôsobí o poznanie príjemnejšie. Jennifer Lopez a Owen Wilson možno nie sú Julia Roberts a Richard Gere, no obaja sú patrične sympatickí, chémia medzi nimi až nečakane funguje a funguje vlastne i ten absurdný, z komiksu pochádzajúci námet.  Jeho absurditu si totiž scenár veľmi dobre uvedomuje a ak mám brať Marry Me ako rozprávku, ktorá sa nesnaží o žiadnu revolúciu, potom asi nemám dôvod na výraznejšiu negativitu.

Po všetkých stránkach priemerný a rýchlo zabudnuteľný film, ktorý ako-tak zachraňuje predovšetkým vynikajúco napísaná a ešte lepšie zahraná postava Bena Afflecka. Tá totiž ako jediná dýcha životom a nedokáže ju úplne pochovať ani inak vcelku malátna Clooneyho réžia. 50%