Mnoho povyku pro nic

William Shakespeare, Joss Whedon a jeho dvorná herecká elita v indie filme. Shakespeara mám osobne veľmi rád, Whedona tiež (samozrejme už od Firefly, ako inak) a táto "trendy" adaptácia okúzľujúco prepája prvky ich tvorby. Komorný príbeh z jedného sídla odohrávajúci sa v súčasnosti obsahuje takmer nezmenené shakespearovské dialógy a jazyk, ale aj britký humor jemu vlastný. Whedon ho súka do čiernobielej formy s rutinnou kamerou, honosiacou sa však niekoľkými výraznými obrazovými kompozíciami. Kostra príbehu je obalená svojským humorom kombinovaným s Whedonovskými gagmi (ale značne omedzenými a v prospech predlohy výrazne zriedkavejšími), ktorý ju ovenčuje najmä v úvode a závere. V jadre naopak vystupuje do popredia dramatická línia, ktorá naberá na obrátkach a vrcholí v emocionálne vypätej, dokonale zahranej a zrežírovanej scéne prerušenej svadby, v ktorej všetci zúčastnení predvádzajú svoj kumšt, a následnej scéne v dome. Tieto dve sú vlastne vrcholom filmu, po ktorom opäť prichádza zvoľnenie a humorné odľahčovanie (podľa mňa vydarenejšie než v úvodnej časti), sprevádzajúce diváka až do patrične uspokojujúceho záveru. Jediný problém vidím v tom, že sa v prvej časti filmu Whedon príliš nesnaží získať si diváka, zaujať ho a udržať; všetko pôsobí tak nejako improvizovane alebo trochu bez tvorcovského záujmu a nadšenia jemu vlastnému. Zvyšok to však bohato vynahrádza, takže výsledkom je spokojnosť. I tak sa však neubránim dojmu, že to šlo aj lepšie a elegantnejšie. 75% (21.05.2014)

„Mnoho kriku pre nič” , je ináč komediálna hra od autora "Williama Shakespeara" , ktorú si Joss Whedon spracoval na čiernobiely materiál, pričom najprv som sa musel pekne zorientovať, čo sa týka množstva týchto, naozaj pestrofarebných postáv, trebárs "Donovia" Pedro a John, ďalej lepšie som si určite (za)pamätal « ústredný pár » Beatrice s Benedickom, čiže oveľa vhodnejšie dve béčka, než povedzme, Leonato, guvernér Messiny alebo ešte Dogberry, strážnik nočnej hliadky, že Claudio, gróf z Florencie a Héró, je ďalší párik, na ktorý sa usporadúvajú samé intrigy, t. j. od tohoto zlomového momentu, spočívajúceho v nepodarenom, svadobnom obrade, to začalo byť o moc zaujímavejšie, pretože dovtedy som bol iba zmätený, ale potom už ani nie, kedy som sa čoraz viac dostával do potrebnej, duševnej rovnováhy, čakajúc, ako sa to vlastne celé nakoniec skončí, čo už asi ani nikoho neprekvapí, že šťastlivo... ? / Lámal som si hlavu, odkiaľ mi je vskutku známy Borachio... ? Keď následne poviem Lucius, syn Lucilly a synovec Commodusa, tak už vari je to všetkým úplne jasné, pretože ostatný herecký ansámbel, mi bol väčšinu času neznámy, aj keď som ich možno kdesi zazrel... ? Vidieť sa to síce celkom oplatí, no súčasne pre shakespearovských fanúšikov - asi automatika, a pre tých druhých - len akási (ne)povinná nutnosť ?! (09.10.2020)

Milé prekvapenie. Na fantastickú Branaghovu verziu sa to v žiadnej tvorivej zložke pochopiteľne nechytá a aj tá štylizácia mnohokrát tragicky nefunguje, ale základ v podobe predlohy z ktorej to vychádza väčšinu negatív spoľahlivo prebíja. Ten príbeh aj postavy mám proste rád a je evidentné, že Whedon sa snažil a dal do filmu srdiečko. Síce opäť nezakryl, že je viac fanboy ako skutočne kvalitný tvorca ale dokáže dojať aj vyčarovať úsmev na tvári. A o to ide pri romantických komédiách v prvom rade. 8/10 (21.12.2015)

Klub přátel Josse Whedona uvádí... Tohle se Jossovi fakt povedlo. Že se přenáší Shakespearovi hry do současnosti není nic zajímavého, ovšem přenesení takřka doslova i replik se podle mě nevidí tak často. A nejlepší je, že to skutečně funguje. První půlhodinka se sice trochu vleče, ale pak už je zábava zaručena. Maskování Alexise Denisofa křovím si budu pamatovat hodně dlouho. Uvažuji jestli mám dát 4 nebo 5 hvězdiček. Ale za policistu Nathana Filliona (konečně je pravým policistou) tam těch 5 dám. 85 %a doporučuji každému Whedonovu fanouškovi. (19.07.2014)

Musím zaokrouhlit nahoru, protože je s velkým podivem, že se to navzdory nesmyslnému zasazení do současnosti vůbec nezadrhává a soustředíte se výhradně na osudy postav. Asi už jsme z Buffy zvyklí na ledacos. Brannaghova verze je samozřejmě lepší, co se castingu a posléze tedy i komediálních a dramatických výstupů týče, ale i Whedonovi oblíbenci se se svými party poměrně sžili (jen ten Fillion je prostě až příliš ve stínu geniálního Keatonova výkonu v roli Dogberryho). 7/10 (29.10.2013)