MikO_NR_1909

Durak sa viac sústredí na kompresiu dotykovej reality skrz nepríjemné pole indícií, ktoré pôsobia na súčasnú ruskú spoločnosť, ako aj jej celoplošnou deštruktívnou katarziou bezvýchodísk z tohto stavu. Leviatan bol viacej pocitový, nádherný a až poeticko umelecký, Bykov skúma príčiny explicitnosti ďaleko razantnejšie a cez priečne dynamickú optiku. Je to i príbeh viacerých paradoxov, ktorých kontrast vystihuje tvrdenie, že každý nekalý čin je výsledkom systému, ktorý mu to umožnil. Čiže vzťahuje to na pomeri v Rusku, ale jeho posolstvá sú všeobecné. A vieme sa s nimi ľahko identifikovať, lebo ľudská zlomyseľnosť vychádza z narúšaniu etických princípov rovnosti a tú zase formuje vlastníctvo matérie. Hlavný hrdina bol možno "trochu" naivný, ale to bol aj Shane a tiež som mu to nezazlieval.

Zaujímavá téma, zopárkrát už bola neúspešne použitá v béčkových filmoch, avšak ani tu nie je dáko prevratne rozvedená. V Kurtovi Russellovi prúdi krv kovboja o tom potom. Zahler pridal do deja nad-naturálno, aby umnejšie paralyzoval diváka, ktorý sa chce báť, avšak nedokáže ma viesť vo vysokú koncentráciu počas celej stopáže. Akosi šľape na pol plynu. Hateful 8 z minulého roka je tiež svojskou divadelnou hrou s divákom, lenže je nesmierne zaujímavo štylizovaná a dá sa opakovane na ňu nahliadať iným očkom. Tu mám pocit, že tomu tak nie je.

Craven vychádza z tématu, ktorý bol vo filmovom priemysle prezentovaný viackrát a nikdy nie v takto kontroverznom obale. Myslené nezdravo. Kadencia násilia a jednostrannosť deja je tak nechutne a oplzlo očividná, že stráca svoju "dokumentárnu úchylku". Škoda, že film zapadol do kategórie dementnej účelovosti alá Cannibal Holocaust, než do naturalistického Texas Chainsaw Massacre, ktorý svoj relatívne amatérsky look a prácu s nehercami vytiahol do veľmi nepríjemnej, až mrazivej úrovni...

Výrazne dramaticky vystavaná melanchólia na rozmedzí ťažkej generačnej etapy a ktorá pôsobí vari väčšmi v symbolike (slivovica), než v okázalých protikomunistických tendenciách. Tie sú ale veľmi citlivo držané pod čiernou zemou a príbeh je činorodý a poučný i bez ich násilnej prezentácie (čo napr. v rokoch po 2000 sa mechanicky trápne v našej koprodukcii opakuje). Výborné vzťahové parametre, adresná koncepcia scenára, umné vystihnutie vidieckej mentality, ako i pôsobivé exteriérové retro kulisy. Hrušinský opäť exceluje a to 2 roky dozadu hral hocčo, len nie dobrého holuba.

Čo už, zase až tak mi to nesadlo, i keď oceňujem zvolený štýl rozprávania a také to poctivé precítenie vidieckych pomerov. Lenže kameraman tohto filmu nespolupracoval s Robertom Bressonom, takže tie scenérie a chatrče pôsobili umeleckejšie a s hlbším previazaním až na dedinských akciách v noci, než v staticky menej zaujímavých dlhých záberoch. Epizodická schéma nie je súvzťažná k celku, čiže vyjadruje skôr mentalitu jej obyvateľov a v takom tom historickom a svižnom prednese pôsobí celkom originálne. Ešte si tento "eastern" nechám lepšie premyslieť.

Pôsobivá obrazová stránka, ako z najlepších sovietskych čias. Výprava, posolstvá a rozprávkovosť ako šitá na mieru straníckym poučkám o abstraktnom zážitkovom rozvrhu a podrývaním inteligencie. Ale Sadko je súdržný, poučný, naivný a neprechádza naratívnymi trápnosťami, ako trebárs Kráľovstvo krivých zrkadiel (1963) a pamätníkov dozaista pohladí po duši. Dnes takýto témat nahradí uletená digitalizácia a trápne dialógové a konzumné trendy. Dáke to kúzlo o dosiahnutí šťastia teda spĺňa, ale až moc sa v konečnom dôsledku vzďaľuje realite.

Motívy a strasti našich postáv sú tu podobné, ako v najslávnejších Lynchových filmoch, avšak v digitálnej para psychóze, či dokonca dobre že nie jej meditáciám nad zvolenými polo-hluchými interpretáciami neurčitých obrazcov už tu nie sú ani zďaleka tak zaujímavé. Mi to pripadá, ako keby režisér, niekdajší novátorský postmodernista (myslené s úprimným rešpektom) už všetko podstatné povedal a chcel to dáko galantne ukončiť. Galantné to určite nie je a myšlienkovo to Modrému zamatu a Mulholland Drive skrátka nesiaha ani po kotníky. Škoda, že sa atmosferické zázemie z priestorov natáčania až násilne prenieslo len do centralistickej osi okolo Laury Dern - čo činilo bezmála, ďalšie dve hodiny.

Určite nepríjemný zážitok, možno (film) nie je nasnímaný v prevratnej kompozícii a pod rúškom mnohopočetnej výpravy dodávajúc scénam plnosť a priestorovú hĺbku, ale bez rozpočtu a s prenikavým, štylizovaným herectvom. Jednotlivé metafory a strach pochádzajúci z ich dôsledkov sú naviac stále aktuálne a majú svoje reálne opodstatnenie. Cronenberg využíva svoje dovednosti deštrukcie a rozkladu miesto nefungujúcich vzťahov a podvedomých nástrah zákutí ľudskej duše. Vie, že ak ide o produkt nevsugerujúci akúkoľvek pohnútku nádeje a prítomnosti východísk takéhoto riešenia zapeklitej situácie, musí sa zbaviť humoru. A to myslím, že zvládol naozaj bravúrne.

Som zvedavý, či sa v modernom svete športu uskutočnia takéto druhy rivalít, keďže stále viac na svetlo sveta svitne ku komercializácii a ziskovosti, čím sa trendy odvracajú v povrchnejšiu šou, než tradičnému súboju na nože. Tento dokument v podstate rekonštruuje slávny zápas v Manile (1975), kde dvaja možno najlepší boxeri, ktorí spolu súperili sa stretávajú v knokaut atmosfére, s fyzickou disproporciou za hranicami vyčerpania síl. Keďže Ali dopadol, ako dopadol, dozvedáme sa udalosti a pikošky od Fraziera. Miestami možno trochu strnulejšie, ale pre priaznivcov boxu sú tu pripravené aj dáke tie zaujímavosti, vplyv a rámcový presah do vzdialenej súčasnosti s jemným a citlivým nostalgickým nahliadnutím.

Stallone opäť oprášil svoju obľúbenú látku a vyťahuje mozaikovitý doplnok zo slávnej éry v celkom nový príbeh. Koľkokrát som sa ale pristihol v spomienkach na slávneho Rockyho a dokonca i na niektoré jeho béčkové pokračovania, ktoré splnili isté motivačné špecifikum v 80.tych rokoch, hoc o ich kvalitách môžeme silne pochybovať. Creed (2015) skúša používať zaužívané emocionálne rany na hlavné postavy, overené krivdy ako odrazový stupienok, ako i líčenie novej a jedinej lásky a priateľstva. Všetko to samozrejme dopomáha v určitej výstrednosti a pútavosti dramaturgie, avšak akosi už tomu neviem prísť na kosť. Dokonca ani neviem, čo si mám z neho ako najpodnetnejšie odniesť a zapamätať. Ani motiváciu, ani komplexnú previazanosť osudov, ani akési momentkové znovuzrodenie nostalgických spomienok. 133 minút uplynulo pomerne rýchlo a tvorcovia si môžu zapísať relatívnu, ako tak úspešnú čiarku.