MikO_NR_1909

Ťažko mi môže niekto zazlievať, že nepoznám Weerasethakulov rozprávací svet, ktorý vo filmoch vyobrazuje a že sa intenzívne nepokúšam dostať sa mu pod kožu a čítať v ňom symboliku. Láska z Khon Kaen je príbehom z tohto sveta, v ktorom vojaci trpia istou "snovou chorobou" a neničia prírodu, ani ľudský život, ale vlastné fyzické ja, ktoré ich pomaly, ale isto opúšťa. Itta je z tých, ktorá trávi čas pri jednom z nich a vlastné jazvy života freneticky lieči tým, že pomáha a dodáva nadbytočnú energiu a vzýva k spirituálnej energii, ktorú môže aj teda recipročne prijímať. Lenže dej ostáva nečitateľný a najširokospektrálnejší je vlastne v tom, že snový svet ovplyvňuje chápanie a súvislosti nefyzikálnych veličín a spôsobilosti výkladu našich limitov a úrovní kognitívneho poznávania a chápania vecí. Garcíaova kamera je opäť veľmi nenápadná a len výnimočne pretká ladnými pohybmi, čiže aj dokumentárny komplex navonok v ňom vyznieva ako tajomný a jedinečný. Mám však pocit, že autor sa už začína myšlienkovo a schopnosťami vyčerpávať, neprináša pole a svet nečakaných a duchovne rezonujúcich súčiastiek, ktoré metaforicky a výstižnou opisnosťou vedú nás divákov k hlbšiemu transcendentálnemu zážitku. Film je umiernený a dá sa v ňom čosi pobadať, ale od notoricky známeho lovca duchov a skrytej náplne mystiky a tajomstiev života či hlbín panteizmu, som očakával skrátka viacej.

Najvtipnejšia česká komédia, akú som kedy videl. Mentalita národa vo víre ultra zábavných, slovných a mimických gagov je v Lipského réžii blahom na Zemi. Herci sa do svojich rolí vžili dokonale, až som mal nutkavý pocit, že si scenár písali sami. Dôvod, preč znižujem na 4,5 je skôr otázkou klasického vymedzenia, keďže Jáchym síce ako izolovaná žánrovka dokonalá, ale chýba jej trošku taký psychologický podtext Menzelovského typu, poprípade pôsobivého puncu nostalgie, kedy by sa jeho originálne slovné hračky vmiesili v komplexne funkčnú os plnohodnotného filmu definujúci i národný charakter, nielen jednotlivcov, z ktorých si nonšalantne a s dávkou čierneho humoru strieľa ☺. Viac tu: http://www.9em.sk/tyzden-ceskej-komedie-jachyme-hod-ho-do-stroje/

Film sa zachoval v celkom kvalitnej kópii (na dobu vzniku). Dej už rozpitváva na vtedajšie pomery typické ázijské bojové motívy, rôznorodosť akčných choreografií, neverbálnej komunikácii a takisto umnej hry telom. Určite zarezonuje vysoká miera naturalistickej nadvlády nad rozumom (môže zato samozrejme silent era, kde pre duchovné veci moc času nezostalo), ktorá sa väčšinovo prejavuje a tvorí základné emočné rysy. Chambara je zmyslovo identifikačná, avšak upadá do schematickej jednoduchosti. Príliš štylizované, idylické a ničím výnimočné, čiže skôr prezentuje svetu rituálnu a kultúrnu odlišnosť, ktorou sa spoločnosť ďalekého východu odčleňuje od západu a naopak.

Svet, ktorý Chaplin stvoril (najmä v prvej z častí), stvorilo ľudstvo samo a veľmi výstižne je jeho prostriedkami a prenesenými významami parafrázovaný. Kritika buržoázie, industrializácie (paralely Playtime v inom šate), odklonu od sociologických kriviek a prostého humanizmu. Trošku sa možno nechal uniesť agitáciou za krajší svet a pomocnou rukou dievčaťu v núdzi, ktorú podriadil svojmu obrazu, ako vníma svet on sám. Aj napriek vychytralosti mi teda prídu City Lights (1931) jeho najkomplexnejším a nesmiernou dávkou senzuality i najprecítenejším filmom.

Homolkovci sú stále svojskí a premiestnenie deja do zimnej rekreácie filmu ako takému v ničom neuškodilo. Skôr som badal také tie lacnejšie rozuzlenia gagov a menej vypointovaných scénok. Už tie ich hlášky a ľudská nízkosť neviedli k takej poetike a postupom času účel, za ktorým bola trilógia taká úspešná, strácal svoje poslanie. To koncom filmu očividne chrabro a nedokázal som udržiavať vysokú koncentráciu počas celého sledovania. I tak relatívne obstojné.

80-roky už v Československu prerastali do určitej anarchii, resp. vzývaniu pozornosti na presadzovanie si prvkov slobody, ktorú v "real life-time" mohol zastrešovať napríklad aj futbal. Pálčivá téma chuligánstva mladistvých a prevýchovy naráža k určitej disproporcii otáľania sa voľnosti, bezbrehosti a zásad, ktoré ju vracajú do hodnôt (či už skomolených a pochybných) pôvodného sveta. Proč? je aj preto taká kvázi nasilu rebélia, ktorá sa aj zrejme prezentuje takto výstredne, aby bola očividná, všímavá a pejoratívna a rovnako i viazaná k serióznejšej sociálnej výpovedi. Tam už je však látka svojou doslovnosťou a strnulým psychologickým líčením trochu nevýrazná a začína sa z pôvodne zakotvených tematických deklarácií trochu vykrádať. Skrátka používa rovnakú metodológiu a nesnaží sa jej príčiny analyzovať z viacerých uhlov.

Vôbec nespochybňujem Noého ambíciu provokačne lavírovať medzi vyzývavosťou tématu a pôsobivosťou fotogenetických prostriedkov, ktorého používa na dosiahnutie jeho cieľov. Taktiež výslednú a mienenú ambivalentnosť pri vyvolávaní kontroverzie rozdeľovať divákov na tábory. Podaktoré zo sekvencií podkuté opojnosťou neskonalých túžob a pranierovania ich uskutočnenia pôsobia v jeho filme vcelku hypnoticky a v zaujímavej visual-flash perspektíve (doplnené vybalansovaným soundtrackom). Mám však miernu averziu na filmy, kedy vysoko vyzdvihovanú ambicióznosť projektu lákať na svoju výstrednú a expresívnu provokačnosť, v určitom momente a za jej prvoplánovým závesom značne myšlienkovo a časom chátra a nemá sa kadiaľ výraznejšie posúvať. Obecne považujem i erotický film za niečo veľmi intímne, a kde mi netreba všetko vidieť a stále sa nato nazerať a hľadieť a civieť, pretože časom skrátka prichádza k nevyhnutnej kontraproduktívnosti. Tá by sama o sebe a pri vynaliezavej audiovizuálnej štylizácii nemusela v konečnom dôsledku vyjsť naprázdno, ale jej postavy sú natoľko mentálne vyprázdnené, že ničia ich pole akejkoľvek zmysluplnej sebaprezentácie, zabíjajú ducha na smrť a bez mravnej asertívnosti sú povďačné skôr autorovmu planému (teda skôr vychytralému) zámeru ohúriť a „posúvať hranice“... Tá hlavná, okolo ktorej sa všetko točí (Karl Glusman) je nasratá, že sa musí pohlavne ukájať do súčasnej a nie predchádzajúcej partnerky, hoci vtedy robil všetko preto, aby sa uspokojoval do tej terajšej (a kopu iných) a aby naraz (a pochopiteľne, s odstupom času) zistil, že sa mu predsa len viac hodí nasmerovať pohlavný chtíč do predošlej, než terajšej. Samozrejme, bez nevymáchaných oplzlostí to nejde. Absentuje mu však akýkoľvek nevyhnutný civilný rozmer. A to je niečo, čím sa nedá alibisticky obhajovať inak pečlivo zostrihaná a obrazovo vybrúsená Noého forma, ktorá teda nie je predurčená širokému komplexu osobnosti, ale nástrojom na jeho umelo vypózovanú existenciálnu deštrukciu, ktorá bez oných nevyhnutných charakterových a prirodzených parametroch len vyciciava prvoplánové pozlátko a vychutnáva očným voyeurizmom, cez ktorý vábi diváka. Je to zavádzajúce. Nemá nič, čo by robil, nemá zmysluplnú prácu ani vedľajšie aktivity, jedine vtáka v gatiach a skutočným hraničným a dejovo súvisiacim rozkolom je len ten, ktorým sa sústredí na to, kedy mu vyletí von. Týmto konštatovaním možno nazvať výstižnejšie Noého film miesto romanticky opulentného názvu Láska – akýmsi Vybíjaním pudov, čo by v dostatočnom predstihu uľahčilo kritickej obci charakterizovať identitu tohto kvázi artového porno-filmu, ktorý tak pôsobí a vypovedá akousi povrchnou chronológiou života a nie spomínanej širokej komplexnosti. A aby som nezabudol na tie dohrávané post-synchróny, sú príšerné, najmä pri hádkach (čo mi kedysi prekážalo na Visconstiho Súmraku Bohov) a otravné. No nič to, posúvanie umeleckých i kontroverzných tendencií badám skôr inde, ale nezazlievam tým, ktorí obľubujú práve takéhoto charakteru od Noého. Mňa zaujíma viac vývin, diverzita, kľúčový obsahový rozbroj a skutočný pád na dno (kedy by som sa s úprimnosťou stotožnil s hektickosťou a problematickosťou postáv a nie pre mňa samoúčelnému koncipientu držať sa jedinej línie, ktorá vraj vytvára sieť nových myšlienkových prúdov. To už je v mojich očiach subjektivizovaná fantázia, nie niečo tvorené a produkujúce divácke pôžitky). A nezameriavam sa len na spôsob rozprávania. Potom by som každý vábivý a netradičný feeling, ktorý je vnášaný do filmu mohol nazvať svojim spôsobom za prevratný. A to mi je proti srsti.

Klasika kultoviek, po stopách pilotnej jedničky si dáva záležať, aby vyzerala presne ako spomínaná jednotka, akurát so zmenou lokácií, ale jednotlivé princípy zostávajú. Aj atmosféra prajná vtedajšej náladovosti a snahe mužov hrať sa na akčných hrdinov už dnes vyviera skôr v komiksoch a hrdinoch tých nadpozemských. V tomto ohľade som skôr zástancom starej školy. Kopec zbytočností a nelogických rozuzlení som už dáky ten čas nevidel, ale v porovnaní s terajšou veľko-produkciou ide o stále úctyhodné béčko. Pokiaľ resetnete zákony logiky, ale nie príliš :).

Na Ozuho atypicky akčné a dynamické. Odpútal sa od svojich typických zorných podhľadov z pozície sediaceho dieťaťa a dáva do pozornosti komplikovaný vzťah dlhoročného manželstva, ktorý si potrebuje určité veci vyjasniť a prediskutovať. Naruseho poetickejší pohľad na túto tému mi ale prišiel kúzelnejší a viac implikujúcejší ono povestné ázijské čaro. A trošku ma mrzí, že napriek tomu, že Šin Saburi dáva s ľahkosťou zabudnúť na Čišú Rjúho (a ktorý pôsobí mimoriadne prirodzene) nemá vytvorené to abstraktné pole, ktorým Ozu koordinuje svoje vrcholné diela. Oplatí sa vidieť, niektoré humornejšie pasáže dokážu ladiť s tými dramatickými, ale vo výsledku sa mi nedostavilo "to", s čím som pred projekciou dúfal.

Cyberpunkový kumšt nových vekov v zásade predstavuje príbeh fetišistu, ktorému abnormálnosť „kľúčového pokroku“ za napĺňaním cieľov technologizácie a industriálneho vývoja extrahuje v konečnom dôsledku s jeho princípmi slobody v neslobodu. Tá sa v ňom prejavuje akýmsi hormónovým účinkom, ktorý deštrukčne zatarasuje jeho potreby slepých pudov a nekoordinovanosti, škriepi jeho senzitívne nedostatky a prehnanú reakčnú citlivosť, ktorá ho konieckoncov zabíja a pre-orientováva v krátkozrakú robotickosť. Tú, s ktorou sa vedome či nevedome vizuálne identifikuje a je i jeho oporným bodom. Ocitá sa v medzipriestore spoločenského odcudzenia a vlastného fetišizmu, ale film práve skrz akéhosi snového psychoanalytického surrealizmu dotýkajúceho sa jeho živelných experimentov a zmyslovej deštrukcie participuje v tomto nervydrásajúcom boji duálne. O život a zachovaní si príčetného vedomia, poprípade dôstojných foriem existencie. Ide o mimoriadne pôsobivý experiment, ak by i samotná gradácia dokázala priniesť (podľa môjho názoru širšie pole "dystopickej transcendentálnosti") resp. vyobraziť dáky prelomový moment, ktorým by sa dej dal v opačnom garde interpretovať ako prerod jedinca zničeného v uvedomelého a široko rozhľadeného. Takýmto spôsobom a vo víre čiernobielej strihovej skladby sa orientujeme skôr už v onom svete lineárne a ťažšie sa nám číta rámec samotnej ideológie a druhov motivácií, ktorými sa popasováva.