Orochi

Mladý samuraj z chudých poměrů se neustále potýká díky svému smyslu pro spravedlnost a čest v problémech. Je totiž výbušný a snaží se lidi přesvědčit o své pravdě, a tak neustále sestupuje v životě níž a níž, stává se členem zločinecké bandy. Pěkná je jeho snaha neustále se zamilovávat do nevinných žen, které ho jako jediné mohou pochopit, a zjišťovat, že tomu tak není. A také souboje, ty jsou skvělé. (01.04.2023)

Early 1700s. Spočiatku sa dozvieme pár poučení o tom, že nie každý nobleman musí mať aj kladné vlastnosti. Rozprávačka nás pozýva do školy kaligrafie, kde sa učia samuraji, na oslavu narodenín senseia. Vládne tu radosť a opojné tóny ich hudobných nástrojov. Začína sa nespravodlivý boj v škole medzi aristokratom a chudobným v ktorom rozprávači (ak jeden, vie parádne meniť hlas) výborne plnia svoju funkciu a tiež udávajú časť tempa príbehu. Hanba väčšia ako schopnosti hlavného hrdinu ho gniavi k zemi, až ho nazývajú hadom. Vývoj príbehu je tragický a je škoda spoilerovať. Práve príbeh je najväčšou kvalitou filmu, či už vo svojich jednotlivostiach alebo komlexnosti. Ani herecké výkony a hlavne schopnosť rozprávačsky rozprávačov) sa nedajú zahanbiť a spolu s príbehom tvoria výnimočný film o tradičných hodnotách samuraja v pomýlenom svete, ktorí dokážu oceniť fanúšikovia aj kritici. Trochu nevýhodou je postava Heizabura, ktorá vyzerá v istých ohľadoch trochu nereálne. Jeho neustále dostávanie sa do problémov pramení z nulovej empatie ohľadom toho, ako ho vnímajú iní ľudia. Žije v ideáli o sebe samom a myslí si, že ostatní alebo aspoň niekto, o jeho pozitívnych kvalitách vie tiež. Tým pádom on nedokáže rozpoznať, kedy na situáciu tlačí a kedy nie a už je v problémoch až po uši. Okrem toho sa z nich nevie poučiť a robí ich znova (druhá bitka v reštaurácii už je mimo). Takému človeku by som nenechal ani polievať záhradu, lebo tento typ nemyslí na dôsledky svojich činov v budúcnosti. Ale vzhľadom na otaku a suicide rates v Japonsku asi hrdina reálne vyzerá. Vzhľadom na jeho závislosť na ženách mu neviem naplno fandiť. Pomaly postupujúce obkľúčenie niekoľkých desiatok policajtov okolo jedného neozbrojeného plačúceho muža je trápne. Táto scéna si zaslúži paródiu, ak ju ešte nedostala. Film dlho čaká na poriadnu akčnú scénu a keď ju dostane, s dnešnými veľmi neobstojí a dosť pripomína grotesku. Film mal naviac, ale nie vždy vsadil na správne kone. Prvá polovica filmu nastaví slušnú latku kvality, ktorú tá druhá nevie dobehnúť a dramaticky sa stráca. (10.03.2021)

Skvělá chambara o tom, že vše je jinak, než se zdá. Příběh je na svou dobu velmi komplexní a do detailu propracovaný, v mnoha aspektech na zcela nesouměřitelné úrovni se soudobou západní tvorbou (to netvrdím jako nadšenec do japonských filmů, to je fakt, který si může kdokoli potvrdit). Akční scény jsou velmi realistické, Tsumasaburo Bando představuje novou hereckou generaci, mnohem méně ovlivněnou divadlem nó (byť tak sám začínal - velké role však byly beznadějně "rezervovány" pro příslušníky tradičních hereckých rodin) a dalšími tradičními formami. Finální řež je až neuvěřitelně dlouhá (v tomto dost možná ve své době disponovala prvenstvím), plná libůstek (házení tašek - nikoli polystyrenových - ze střechy po hlavním hrdinovi...) a masivní, co do počtu komparsistů. Skvělá hudba i benshi (v mém případě Midori Sawato) jsou v edici Talking Silents samozřejmostí, kvalita filmu však stojí především na špičkovém scénáři. Je téměř neuvěřitelné, jak svěže může působit více než 80 let staré dílo. (20.01.2009)

Filmová rozhlasová hra. Toto spojenie nedáva zmysel, pokiaľ si nepozriete tento film. Rozprávačský talent premotivovaného komentátora (komentátorov?) je obdivuhodný, celý príbeh je prerozprávaný navzdory obrazovej zložke. Film ako taký nie je zlý, len mu chýba väčšia údernosť. Záverečná bitka je synonymom prehnanosti. Piata recenzia. (17.02.2022)

Film sa zachoval v celkom kvalitnej kópii (na dobu vzniku). Dej už rozpitváva na vtedajšie pomery typické ázijské bojové motívy, rôznorodosť akčných choreografií, neverbálnej komunikácii a takisto umnej hry telom. Určite zarezonuje vysoká miera naturalistickej nadvlády nad rozumom (môže zato samozrejme silent era, kde pre duchovné veci moc času nezostalo), ktorá sa väčšinovo prejavuje a tvorí základné emočné rysy. Chambara je zmyslovo identifikačná, avšak upadá do schematickej jednoduchosti. Príliš štylizované, idylické a ničím výnimočné, čiže skôr prezentuje svetu rituálnu a kultúrnu odlišnosť, ktorou sa spoločnosť ďalekého východu odčleňuje od západu a naopak. (28.03.2016)